Zaspavam, dostavam sa do toho zvlastneho stavu, ked uz nie som hore, ale este ani poriadne nespim. Vtedy sa mi zvykne cosi zdavat a preberam sa casto na to, ze si v tom polospanku logicky uvedomim, ze sa mi zda bud hlupost, alebo nieco, co je v mojom zivote uz davno za mnou (pisomky z matematiky :-) Soferujem Xterru, nic zvlastne, pokojna a uspavajuca cesta. Skoro uz teda plynule prechadzam do hlbokeho sna, ked tu zrazu auto oproti mne dostava smyk a jeho trailer sa sunie oproti mne krizujuc mi cestu. Ja viem, ze uz nestihnem a ani nemam kam sa mu vyhnut. Zlomky sekundy kedy si clovek uvedomuje svoj koniec. Strhnem sa, naplno prebudim ale srdce mi este dlho busi ostosest....
Som nesvoja odkedy ma ten des prebudil. Viem rozlisovat svoje sny a tento bol urcite jeden z tych, co prichadzaju, aby vyjasnili skryte veci vo mne, varovali ma, ci predpovedali co ma prist. Uz davno sa mi nic take nesnivalo, naposledy pred stahovkou z Ontaria do BC - o tornade, povodni, padajucom lietadle....Na vikend sme pozvani k priatelom do Mackenzie, 3 hodinova cesta autom tam a 3 hodiny naspat. Utesujem sa, ze nejdeme Xterrou, ale Titanom a tym padom sa predsa nemusim nicoho bat. Cesta do Mackenzie prebehala hladko, este i Yashka spokojne lezala s nami v kabine, schulena v klbku pri mojich nohach. V Mackenzie sme autami vysplhali hore na Morfee Mountain, cez alpsku vegetaciu, hore cez kosodrevinu skoro az po hole skaly. Az tam sa da dostat autom, cestou so zrazmi hlboko hlboko dolu. Radsej sa nepozeram nabok, lebo ma prepadnu myslienky typu: "Co ked sa tu niekomu tu pokazia brzdy?" "Co ked sa tu oproti stretnu dva auta, jedno bude musiet cuvat dolu?"a dalsich par "Co ked". Zrazy ten vikend naplnila hmla, ako keby ma priroda tisila a vystlala ten strasidelny pohlad dolu svojou zachrannou nepriehladnou makkou sietou. Zisli sme v bezpeci hore, vypustili do hmly par narodeninovych balonikov a na ceste dolu som este rychlo vybehla z Titanu aby som ho dofotila na jeho zatial najtazsom vystupe. Zvladol to, u mna to bol akysi test a kedze nim presiel, zacala som mu viac doverovat...
 | |
| Takato je cesta na Mount Morfee... |
 |
| Hore na vrchu Morfee vypustame baloniky na pocest Tomikovych 2. narodenin :-) |
Krasny vikend s uzasnymi kamaratmi koncil a nas cakala opat cesta domov, zasa 3 hodiny a 2 pojasene deti na zadnych sedadlach. Este sa zastavit kupit si kavu v Chetwynde na boj s padajucimi vieckami a za taku hodinku sme konecne doma. Na hlavnej ceste za Hudson's Hope chvilu citit akesi podivne chvenie. Zastavili sme Titan, tatko ho presiel dookola, ale vsetko na nom vyzeralo byt v poriadku. Znova sme sa rozbehli, spomalili, zrychlili a usudili, ze problem bol asi v ceste a moznej nerovnosti asfaltu na nej? Posledna zakruta a na konci cesty je uz nas dom...
Bum, bac, tresk!!!!!! Zozadu nas predbieha vlastne koleso a nas Titan sa so skripotom sunie po ceste kym asi po 40 metroch uplne nezastane. Suseda Cathy prelaknuta vybehne k nam a ratuje nas, pyta sa, ci sme v poriadku. Vraj zazrela len koleso rutiace sa po ceste. Neskor sa zastavuju dalsi susedia. Zaculi skripot, buchot a potom uz len svetla blikajuce na ceste pred domom. Podaril sa nam celkom velky cirkus na nasu malu tichu stvrt.
 |
| V popredi nase koleso na jeho konecnej zastavke daleko od nasho Titanu v pozadi... |
Cathy odvaza svojim autom nase deti domov, kym ja beriem Yashku na voditko a smutne kracame za nimi. Az ked uz deti spia sa vraciame za blikajucim Titanom, berieme z neho vsetky nase veci i nestastne koleso z kraja cesty do Xterry. Nechavame ho tam, len s trojuholnikom na ceste, na 3 kolesach..... uz tak blizko domu :-(
Neda sa spat, srdce stale este busi. Vracia sa mi spomienka na sen spred par dni dozadu. Sme vsetci zivi a zdravi. Keby sa to stalo hore na Morfee, keby sa to stalo daleko od domova, keby sa to stalo v rychlosti 140 km/h, keby.....tak uz tu v mojom blogu mozno nikdy nepribudne nova cast. Krokodil zauradoval, zachranil! Od cias nasho prveho velkeho vyletu napriec Kanadou nam zostala tradicia mat v aute nejakeho krokodila. Tusim sme si vtedy kupili Kinder vajicko a bol v nom maly zeleny krokodil. Sedel na palubnej doske nasej vtedajsej mazdy 626 cely vylet a kazil fotky zelenym smuhom, ale....vdaka nemu sa nam nic nestalo jazdiac na totalne zodratej pneumatike az do nitiek. Vdaka dalsiemu krokodilovi som ustala moj prvy velky smyk, hodiny na zladovatelej cetse dolu pod kopcom do Hudson's Hope. Vdaka krokodilovi tatko dosiel s Xterrou prvy krat do Hudson's Hope pokope potom, ako mokry sneh oblepil auto i vozik za nim a po hrbe na ceste mu vyskocili vsetky kontrolky. Vdaka krokodilovi sme i dnes obisli v zdravi a stasti z nestastia. Kazde nase auto ma a bude vzdy mat svojho krokodila :-)
 |
| Titanov krokodil za prednym sklom :-) |
Vinnik a riesenia toho, co sa stalo dnes sa zacnu hladat zajtra a na dalsie dni. Dnes treba oslavit zivot. Odchadzame spat a ja este potlapkam Titan po kapote a poviem len "Aspon ze tak, dakujeme ze sme OK"....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára