O jedneho menej...

Richard Riči Šopor:
hoj.. si tu suseda?
Lucia Schenk:
ahoj, tu sused, preco?
Richard Riči Šopor:
mám smutnú správu.. Braňo Ambróz ( spolužiak ) už nie je medzi nami ...
Lucia Schenk:
 ???? Co sa stalo?
Richard Riči Šopor:
volal mi brat ( je v službe hasič ) že ho našli obeseného...

Spoluziak zo zakladnej skoly, ale na prvom mieste kamarat z detstva. V hlave sa mi rozkotula klbko spomienok ako film pre pamatnikov, v jednej z hlavnych uloh i s nim. Vychodili sme zakladnu skolu a nase zivoty sa pobrali kazdeho inym smerom. Kazdeho z nasej party kamosov z "Hozelec street" ako sme si ju vtedy sami pre seba moderne nazvali. Odvtedy o nom neviem nic, ako zil, kde a s kym byval...ale to je jedno, bol a navzdy zostane jeden z mojich najlepsich kamaratov v jednom z najkrajsich obdobi mojho zivota.

Je mi luto, slzy mam na krajicku a spomienky ich sacaju dolu licami. Boli sme uzasna banda. Ako zo Sverakovho filmu "Obecna skola". Ked pozeram zimnu scenu s chlapcami a ich jazykmi prilepenymi o kovove zabradlie, vidim seba, Luba, Iva, Risa, ...a Brana. Aj z nas by to vyvstalo, ale my sme vyvadzali ine, svoje hluposti. Brano bol akysi vodca, najhorsi ziak, "najvacsi kvietok" spomedzi nas. Casto sme sa skryli za jeho posramotene meno a povest, ked si za nas zlizol aj to, co celkom nebolo len jeho vinou. Riaditel skoly, vysoky a prisny pan Danihel mu za vela nasich spolocnych vystrelkov ustedril svoj "oriesok", kedy zohnutymi prstami v pasti silno tukol neposlusneho ziaka do hlavy. My sme sa ho bali, no Brano sa na to len uskrnul a bol dalej sam sebou. Spominam si na nase vypravy na pole za skolou, kde sme z potoka vo vedrach vlacili hore kopcom vodu a liali ju do mysich dier. Rozostaveni kazdy pri svojej diere sme potom hrubymi rukavicami chytali zachranujuce sa vytopene mysi. Boli unavene, ledva zive a preto krotke. Nezmohli sa na odpor ci boj a tak sa z nich na chvilu stavali nasi domaci maznacikovia. Ukryte niekde v drevarni v krabici od topanok, az do dalsieho rana, ktoreho sa uz slabe zvycajne nedozili. Zda sa mi, ze prave Brano za toto stal na pranieri pred celou triedou sam, sam pred karhanim riaditela. My ostatni sme cusali kazdy vo svojej lavici ako tie mysi...
Okrem mysi, sme po kazdom dazdi utekali zbierat velke slimaky, co sa plazili po stenach bytovky dolu na Slatvini. Jeden Branov slimak vraj raz cez noc vyliezol von zo svojej ulity a rano sa zas vratil spat a tak sme par dni vsetci striehli na toho svojho a cakali kedy vylezie i on. Nedockali sme sa, a dnes sa tomu uz ani necudujem :-) V lete nebolo lepsej zabavy ako utekat dolu k Belej a holymi rukami a po kolena bosi v chladnej vode zdvihat velke okruhliaky a chytat pod nimi ukryte hlace. Dodnes si pamatam ten pocit vzrusenia, ked som v dlaniach zacitila male klzke telicko. Vyliezli sme z vody a na pevnine pokracovali tym istym sposobom v chytani jasteric. Velkych hnedych s cervenym ci zelenym pasom na boku. Prstami chytro pekne tesne za hlavu, aby sa nezvrtla a neuhryzla. Nie za chvost, lebo ten by odpadol a po jasterici by nezostalo ani chyru ani slychu. Boli sme v tom uz celkom zrucni...

Tu sme chodili chytavat hlace a jasterice...

V poliach kukurice sme budovali velke labyrinty a niekedy sme mali problem najst tam jeden druheho. Po zatvach sme na poli zo slamenych buntov stavali velke bunkre. Vracali sme sa domov osivajuc, lebo vsetko pod trickom hryzlo a pichalo. Pamatam si ako sme sli stavat bunker hore k lesu nad Kokavou. Zrazu sa priblizili polovnici a padol tusim i vystrel. My sme sa v strachu povesali po stromoch ako vianocne ozdoby. Dostali sme krik a museli sme sa odtial hned pratat domov. Ten bunker sme uz potom nikdy nedostavali...
Ked sa mi dnes dostane do ruk knizka od Victora Huga - Bedari, okamzite pridu spomienky a usmev. Poziciavali sme si ju z kokavskej kniznice, pretoze vyzerala staro a osuchano...a pretoze Victor Hugo bol uz davno po smrti. S klucikom, nitkou a knizkou Bedari sme potom vyvolavali ducha Victora Huga a pytali sme sa ho, aku znamku kto dostane z posledneho diktatu. Viktor Hugo vedel odpovedat len "ano" / "nie" a podla toho sme museli formulovat nase otazky. Neviem, co si v tom obdobi myslela teta v kniznici, ale tusim, ze jej bola nahla popularita Bedarov akasi podozriva :-)

Nasa skola bola velka starsia budova, a latriny boli mimo nej, v domceku opodial. Pri pisomke z matematiky bol zachod celkom slubnou zachranou, kedze takato vyprava zabrala peknych par minut z vyucovacej hodiny. Vsetci sme to radi zneuzivali. Ucitelia sa neskor snazili proti tomu nejak zakrocit, ale nezmohli prilis vela. Pamatam si, ze chlapci si na tychto vypravach vybavovali vlastne "chlapske zalezitosti." Ocikavali sa tam hlavy a vypisovali sa skarede prezyvky na toho ci hentoho...Brano bol samozrejme sucastou :-) Ucitelom sa ulavilo az ked v nasej hlavnej budove pribudli moderne, splachovacie zachody.

I Branova tvar v podivnom uskrne, mimo dalsich, sa mi dodnes vybavi, ked si spominam, ako nam zubna sestricka z casu na cas chodila do skoly  fluorovat zuby. Neskutocne hnusny roztok sme museli drzat v ustach par minut. Stali sme v rade ako na popravu, zhnuseni, ale aj tak sa skeriaci. Rozosmievali sme sa, aby to ten druhy uz nevydrzal a aby s vybuchom smiechu vyprskol neznesitelny roztok von z ust. Sestricku to privadzalo do zurivosti a tak potom tych najvacsich provokaterov stavala chrbtom k ostatnym. Tusim staval chrbtom i Brano...

Urcite i Brano bol sucastou zlocinu, ked zo skolskej zahradky zazracne zmizli mrkvy. Par vydriduchov ich totizto pocas pestovatelskych prac zjedlo a naspat do zeme postrkali iba vnate. Ked to ucitelia zistili, v zufalej snahe najst vinnikov sa skolskym rozhlasom roznieslo, ze mrkvy boli postriekane a vsetkym, co ich zjedli do rana vypadaju vlasy. Preto sa vsetci vinnici v zaujme vlastneho zdravia maju nahlasit  v riaditelni. Pravdupovediac si uz nepamatam ci sa vsetci priznali, ale urcite nasadili nove mrkvy...:-)

Navystrajali sme sa spolu toho tolko, ze by to bolo na knizku, nie na jednu cast v mojom blogu. Mam na to spomienky i jazvy na kolenach. "Dievca, dievca, kto si teba vezme?" Zvykla hovorievat moja stara mama. Za jeden dazdivy den som jej poznasala asi stvoro zablatenych a rozderavenych teplakov. Jedny pri druhych sa potom susili pri peci a ja som uz zasa bezala von, za kamosmi na bicykloch v novych a cistych. Uz je to vsetko davno, tolko sa nam vsetkym v zivotoch stalo odvtedy, zmenilo nas. Riaditel Danihel dnes vraj vymeta smetne kose, uz sa ho viac nik neboji, respekt je davno prec. Ja som v Kanade, kamos z partie Richard uz vela rokov nezije na Kokave v dome oproti nasmu.....napriek tomu zostavame jeden pre druheho navzdy "susedom" a priatelom. Prisli sme o jedneho z nasej bandy, o ten najvacsi "kvietok" spomedzi nas. Bolo nam jedno, ze mal dvojku zo spravania, bol to kamarat na jednotku!

Tak navzdy zbohom Brano. Nemozem sa prist s tebou rozlucit osobne, tak to robim aspon takto verejne. Neboj, tam hore sa zasa raz vsetci zideme a usporiadame slimacie preteky. Tvoj slimak urcite opat vyhra, lebo bude najsikovnejsi a bude vediet vyliezt zo svojej ulity :-) Cokolvek ta trapilo tu dolu, je tam hore uz prec. Tam zasa budes stastny, ako v nasej bande v detstve....

A co my tu dolu? Ked zacinaju odchadzat kamarati z detstva, tusim ten zivot zacina byt seriozny :-(

PS: Len dnes vecer som na Facebooku objavila "friend request" od Branislava Ambroza, tak potvrdzujem kamrata uz nie vo "virtualnom", ale na "onom svete"..... :-(((((((((((