Len par casti dozadu som sa tu dusovala, ze okolo nasho domu nedelu kosenim travy nikdy nepremarnim a dnes musim priznat svoju porazku. Dlhe a caste dazde striedajuce sa s horucimi dnami vyhnali okolitu travu do nebies. Nielen nase macky uz cez nu nevedeli najst cesticku od svojho pristresku k "velkemu domu", ale pomaly som sa v tej dzungli zacala stracat i ja :-( Nie sme doma zatial vybaveni inou kosackou nez vyzinackou / krovinorezom (ci ako sa vlastne vola to cudo, ktore kosi len rychlo sa otacajucim drotenym lankom a drzi v rukach ako lopata), takze kosenie mi zabralo po etapach a svalovici na lavej ruke peknych par dni. Divocina okolo sa zmenila na mnou nenavideny "park like setting" co uz teraz okolie nasho domu popisom pokojne znesie. Mohlo by sa to tu zmenit i na zahrady vo Versailles, ale na fakte, ze zijeme v severnej BC a obkluceni uzemim nikoho (teda oficialne kralovnej) to aj tak nic nezmeni. Niekto sa diva z okna na svoju zahradu a vidi zahony kvetov, ci zeleniny...a ja sa pozriem von, a vidavam srnky. Obcas sa po okoli tula los, prepelice a dive zajace pri ceste...a nedavno sa kotulalo cez nasu ohradu pre kone cosi velke, cierne a chlpate. Tak to vyzera, ze sa nam sem nanosil cierny medved, co potvrdzuje i susedka a stekot nasho psa po nociach.
Je krasne tulat sa touto divokou castou Kanady, ale samozrejme i nebezpecne. Zacinam si zvykat na myslienku, ze v buducnosti so mnou na prechadzky bude chodit i puska. Zatial musi stacit aspon bear spray alebo cudo, co namiesto stiplaveho rozprasku trubi tak hlasno, ze vam usi odskocia od hlavy ak ho pouzijete. Nosievam ho so sebou najma kvoli susedovmu psovi, ktoreho si drzia aby zahanal medvede, ale ak je obluda prave von, zahana kazdeho kto prejde popred ich dom. Mali sme si tuto nasu hlasnu trubu zobrat na nedavny vylet po drevorubacskej ceste hlboko v lesoch. Tatko tam stratil kryt zo svetla na Titane, ked sa s nim bol blaznit po cestach necestach. Hladanie krytu sme teda spojili s prechadzkou v lese, daleko od ludi a daleko od signalu mobilov.... Bolo tam krasne, cestickou cez mlade huste borovice, ktore su nizsie okolo mesta uz skoro vsetky cierne, mrtve, znivocene lykozrutom. Brat mojej mamy, ujo Igor- umelec, maliar cely svoj zivot zboznoval sipovy ker. Plietol sa mu zivotom a tvorbou a ako sam povedal, najradsej by bol, keby mu rastol i na vlastnom hrobe. Ja takto milujem borovice. Hladila som dlhocizne ihlicie na konaroch snad kazdej jednej z tych, co sa nahynali do cesty ci rastli na jej krajicku. Akoby ma vitali, podavali mi ruku. Ku koncu nasej prechadzky sa poza stromy zacinalo objavovat uz i jazero. Uzivali sme si vyhlad.......az kym sme si v blate pod nohami nevsimli toto:
 | ||
| Nemali sme so sebou fotoaparat, tak bohuzial len "ilustracne foto" |
Nechceli sme nic riskovat a preto sme sa radsej obratili a co najrychlejsie vratili k autu. Je tazke z jedneho odtlacku v blate rozlisit niektore mackovite selmy. Dalo by sa to len podla viacerych stop v rade, takze sa uz bohuzial nikdy nedozviem, ci tadial pred nami v ten den kracal rys, alebo puma. V prvom pripade je mi luto, v druhom som len rada, ze sme sa nestretli zoci-voci...
Mam radsej divocinu prirody ako mesta. Obe su nebezpecne, ale jednu stvoril snad Pan Boh a druhu clovek. Ta prva mi nahana mensi strach a zaroven mam pocit, ze mam viac sanci a moznosti ako sa ubranit jej nastraham.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára