Ked clovek opusti rodnu zem a usalasi sa kdesi na druhom konci sveta, akoby sa ocitol medzi dvoma svetmi. Tym, na ktory spomina, a ten, v ktorom sa nadeja. Tym okolitym, aktualnym, a tym, kde je o osem hodin menej. Medzi tym, kde zostali korene a tym, kde sa tahaju vetvy. Medzi tym, co nechal za sebou a tym, v ktorom sa za cimsi kazdodenne pechori. Medzi svetom toho, coho sa moze dotknut, pohladit a toho, na co ma dosah uz len slovom ci pismom. Ta dialka boli, obe strany...Boli vzdy, i ked je v oboch svetoch vsetko v poriadku, ale tyra, ak cosi kvari co i len jeden z nich. Co ked mam v Kanade vsetko v poriadku ale na Slovensku to boli? Ked ranaju korene, vetvy nic nezmozu. Da sa len nadialku chlacholit slovom ako ked sepoce listie, hnevat sa, staby vas kmasal a ohybal vetrisko. Ale co to pomoze? Konare neodplasia co prichadza zdola...Za cas sa da utajit, ak sa koren trapi v suchej ci premocenej zemi....Nevidno to hned, koruna stale prekvita...ale dokedy? Ak cosi trapi na rodnej hrude, doboli to az sem. Nepomoze ani more, ani rozdiel tych osmych hodin, ani zatajovanie...z korenov to skor ci neskor vzdy dojde az do toho najposlednejsieho listka. Musi, inak by strom nezil...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára