Kde sa zasa tula? Vsetci su uz doma, iba on nie. Urcite zasa pride az v podvecer, pod schodami si zozerie mysku, co niekde odchytil a potom bude mnaukat pri dverach. Po dlhej zime sa nevie dotarat, akoby dohanal pozastavene tulacky. Tieto dni je pekne, ani coby sa po zime kdesi pozabudla jar a predbehlo ju leto. Slniecko mu zvykne prazit na ciernu srst a on sa slastne vyvaluje po minulorocnej starej suchej trave. Potom dobehne dnu a v srsti ma same smetie...Niet ho, obidem okolo domu, vyjdem az na cestu, par krat este zavolam: "Jaspeeeer!"...ale neprichadza, nepocut ani vzdialeny mnaukot. Ked sa uplne zotmie, zacnem sa o neho uz ozaj bat. Nezvykne sa tarat az do tmy.
Klasicka vecerna prechadzka sa meni na misiu, v ktorej hladame kocura. Rovnakou trasou ako vzdy, kracame a vyvolavame ho. Dolu, na urovni uz asi tretieho suseda prerusi nejaku moju bezvyznamnu vetu macaci skrekot prichadzajuci smerom spoza chrbta. Nedopoviem, zastavime sa a pocuvame. Je to niekde oproti nasmu domu. Mangel s lampasikom bezi napred a ja kracam za nim, bojim sa bezat vztriec strachu. Pocut plac, zufaly macaci plac niekde z tmy lesa pri susedovi naproti. Vojdeme do hory a snazime sa ho este aspon raz zacut. Je ticho, len konare na zemi zapraskaju, akoby cosi odbehlo..Prehladavat kus lesa s lampasikom v ruke je ako hladat ihlu v kope sena. Nema to cenu. Ja sa vraciam domov s hrcou v hrdle a slzami na krajicku. Mam zly pocit, mam o neho strach. Keby sa neozval, zostala by nadej, ze sa len niekde zabudol a rano bude cely nateseny cakat a mnaukat pri dverach. Takto nemam pokoj, viem, ze sa cosi stalo...Mangel este berie corollu, zastane pred lesom a dialkovymi svetlami svieti do neznama. Vola ho, hlada...
Clovek v strachu vsade vidi akesi znamenia. Zrazu sa z nicoho nic a ticha noci zaprie silny vietor do dveri, zakvili., zalomcuje nimi. Poberiem sa spat, podvedome automaticky zapinam nocnu lampu...a nic, uz nesvieti. V nutenej tme rastie i strach i ta hnusna hrca v hrdle. Nebavi ma brazdit internet, aj tak vsetko vnimam napoly. Pocitac poslem do modu "sleep"....ale u seba sa mi to nedari. Tatko zostal este dole na gauci, caka ho...Ja sa hore snazim zaspat, nutim telo vypnut ked mysel nadopovana strachom pracuje na plne obratky. Mota sa mi hlavou vselico, najma spomienky na Jaspera. Ako s nami len par dni dozadu cupital na prechadzke po lese. Verne, ako psik, len par krokov pozadu. Ak uz nestihal a prilis sme mu usli, spustil vzdy ten svoj zufaly mnaukot, ale nevratil sa domov, dobehol nas...V Londone sme ho takto bravali do parku a ludom vzdy vycaril usmev na tvari. Nie je bezne vidiet vencit kocura :-) Malinkeho, len 6 tyzdnoveho mi ho podali do dlani v Petsmarte v kutiku maciciek na adopciu. Uz mi nebolo pomoci, nemohla som ho z dlani vratit spat do tej klietky, uz bol nas. Kde je teraz, preco tam tak nariekal, zije este vobec?????
Tatko uz asi ide spat, otvori dvere......cup, cup, cup. Cosi dopadlo na perinu! Schmatnem ho do narucia a vycitam mu vecer plny strachu. Nie nehnevam sa na neho, to z lasky! Aby si nabuduce daval vacsi pozor tam vonku a vratil sa domov este pred zotmenim. Nestastie vraj nechodi po horach, ale po ludoch. To plati mozno tam dole, v mestach a predmestiach kde uz mu nic ine ani nezostava. Tu hore na severe ma stale obrovske plochy lesov a divociny. Tu na nestastie nadabite velmi lahko. Na severe BC nestastie chodi i po horach....Nastastie, nestastie sme tentoraz nestretli, ale minuli sme ho asi len o vlasok.
 |
| Jasper caka po tulacke pri dverach ;-) |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára