Napriec severnou BC...

Majuc tri dni volna v praci a este stale bez deti, uzivajucich si prazdniny u starkych na Slovensku, vychytili sme sa s tatkom na vylet napriec severnou BC. Dal mi darcek, zobral si den volna aby sme spolu mali tie 3 dni a zobral ma do Smithers. Z nejakeho dovodu mi to mestecko prirastlo k srdcu, akasi platonicka virtualna laska. Poznam ho z obrazkov, realitnych stranok, a teraz ho konecne uvidim, zazijem, prejdem nim. Povodny plan bol ist len do Smithers, ale ked uz sme zasli az tam, tatkovi sa zachcelo omocit si prst v Pacifiku, tak sme sa rozhodli, ze to potiahneme az do Prince Rupert. Prespavali sme v moteloch, trocha sa vzdy pomotali po okoli, skusili najst par domcekov na predaj v tej ktorej lokacii, ktore sa nam pacili doma za pocitacom. Pripomenulo mi to vylet napriec celou krajinou z roku 2002.

Smithers ma nesklamal, je krasny, bolo tam tak pekne ako doma, na Liptove. Je zvlastne, ze clovek opusti rodnu zem, prejde tisicky mil a na opacnom konci sveta sa aj tak pokusa najst miesto co najviac podobne tomu, ktore tam na druhej strane opustil. Tak tu v Kanade asi hladam Liptovsku Kokavu, Tatry a Krivan, Belu a lesy...:-)

Domceky su tam drahe, najma v casti, kde su nadherne vyhlady na hory, kopce, luky a krutiace a vlniace sa cesticky s poskryvanymi domcekmi popri nich. Zdrzali sme sa chvilu na malej ture, aspon na chvilku, pozriet si vodopady blizko Smithers.

pri vodopadoch v Smithers

Smithers downtown...

okolie Smithers..

Smithers v zime..

Zo Smithers dalej do Terrace a cez akesi ludoprazdno, dlhou cestou popri rieke a vysokanskych elektrickych stlpoch BC Hydra az k Prince Rupert....

Terrace

 

cesta do Prince Rupert

Este sme zabocili do Prince Edward, obzriet si staru konzervaren. Ja len z dialky a tatovi sa podarilo vmiesat sa  medzi turistov v polke tury..

konzervaren blizko Prince Edward

Potom sa chvilku potulat po Prince Rupert, malom pristavnom mestecku, kde sa kazdy domcek snazi vopchat pomedzi ostatne tak, aby mal aspon trosku vyhlad na ocean. Nezalezi, ze nie je ziadna zahradka, ak z okna vidno aspon zablesk mora. Zaujimave, ale pre nas by to nebolo..

Prince Rupert

Cestou z Prince Rupert sme prefrcali okolo "topankovnika", co je strom ovesany starymi topankami. Ktosi to zo zartu zacal, zavesil tam svoj obnoseny par s napisom cie boli a postupne uz potom pribudali dalsie a dalsie..

topankovnik

 

Odtial naspat do Terrace, ale este zabocit do Kitimat, malinkeho mestecka opodial. Ktosi mi raz davno spomenul, ze je to vraj najkrajsie miesto na zemi. Tazko usporiadat rebricek, ale pekne je, to urcite. Ma vysoke stity vsade navokol, ocean pri svojich brehoch a obrovske smreky!

Kitimat

 

"Giant Spruce", Obrovsky smrek v Kitimat

Odlomila som si kusok kory z toho majestatneho 500 rocneho stromu, mam ju pred sebou na okne v kuchyni aby mi pripominala, aky je ten ludsky zivot kratky...

Potom uz len naspat domov cez Prince George, az do toho nasho maleho a obcas malicherneho Hudson's Hope. Ak bude nabuduce, pojdeme smerom nadol, prebadat dalsi kus BC. Krasne sa to po nej bada, objavuje a spoznava, je velmi roznoroda, divoka a premenliva. Tak snad zasa niekedy pokracovanie z inych jej casti.....

Prince George

Niekto tam hore sa asi zlutoval...

S malou dusickou sme poslali e-mail manzelom, co predavaju malicky domcek v Lynx Creek, akejsi vysunutej casti Hudson's Hope, zasadenej par kilometrov opodial, v lese, obklopenej len zemou kralovnej. Zamietli uz dve nase predosle ponuky a tato bola z nasej strany asi posledna. Pred casom sme sa rozhodovali medzi nim, a domom, co postavil ten nestastny Knut. Zamietli sme ho, pretoze bol prilis malinky a akosi sa v nasich ociach nemohol rovnat tomu peknemu cervenemu zrubu s malymi chalupkami navokol. Kedze norska drevenica je pre nas uz stratena, vratili sme sa k nemu, k tomuto drevenemu domceku na 8 akroch s plotikmi pre zvieratka. Je maly, ale aj tak ma z domov na predaj siroko daleko najviac z toho, co sme od nasho domceka tu v Hudson's Hope ocakavali. Par dni bez odpovede......hm, asi im aj to posledne nase cislo prislo male, naco uz vobec nejako reagovat. Uz sme asi hodili flintu do zita, ked od nich prisla odpoved, ze akceptuju! Hura, tak snad uz konecne budeme mat svoj, i ked maly, ale svoj domcek v Hudson's Hope!!!!

Viac fotiek:

https://www.facebook.com/media/set/?set=a.3838943329785.2147204.1164071371&type=3&l=c1e56b8463

Clovek sa nejak nauci ignorovat svoje bolesti aby siel dalej, den po dni sa v nom pomaly obrusuju, ostre hrany ran uz rezu a pichaju menej. Ucili sme sa zit bez Chiba, ist dalej, tesit sa z tych 3 co nam este ostali. Ale akosi kazde rano v nas este zila, skor zivorila nadej, ze tam bude cakat pri dverach, naspat doma. V jeden vecer, ani uz neviem po kolkych dnoch sme zrazu zhasli, nenechali na noc svietit svetlo pred domom. Myslim, ze vtedy sme to oficialne vzdali. 

"Chibik, naminka, Chibik je tam!!!!!!" krici dnes na obed Evka spred okna v obyvacke. Neverila som jej, myslela som si, ze si ho splietla s Jasperom v dialke. Nie, bol to on! Vracal sa nam domov, neobzeral sa, nevahal, pokojne a pomaly prichadzal domov po 16 dnoch! Vybehla som von, zdrapla ho do narucia a rozplakala sa. Bol cely, v poriadku a konecne naspat doma!

Tak mam pocit, ze tam hore sa niekto zlutoval. Vratil nam Chiba a nadej, ze tu predsa niekde budeme mat svoj domov a budeme tu stastni. Drzte palce!

Prosba pre rok 2012

Co je to v tomto roku, ze sa toho tolko deje, ani coby nazbieral udalosti napred a teraz ich len suka jednu za druhou, jednu tazsiu skusku ci ranu po druhej. Som unavena z udalosti co poukladane na papier vyzeraju ako patrocnica. Pomaly a namahavo za ne potom dopisujem fajocku, ked sa zvladnu, ci ubehnu a su viac menej uspesne za mnou. Som tohto roku uz unavena vraviet "Dovidenia" a "Zbohom". Manzelovi v januari a potom ked nas zasa prisiel na kratko pozriet z BC do Ontaria, detom ked som ich nechavala na prazdninach u starkych, nasim i vsetkym na Slovensku, ked som potom bola po ne, mojmu domu v Ontariu, mojej Kitty uz tam hore do oblakov a teraz.....Chibovi? Nebolo uz dost strat, skusok a bolesti? Odisiel ako kazdy den, tulat sa do lesika okolo domu, nic zvlastne, az na to, ze sa uz nevracia a ja sa chystam povedat dalsie "Zbohom". Uz to i boliet nevladze. Az tak nejak oneskorene, ubita uz od toho vsetkeho predtym sa akoby hnevam na osud, ze mi toho tolko vala na plecia, ze uz i ten smutok prichadza akosi neskor, dava si na cas, aby som nan mala volno a mohla si ho naplno prezit a odzit...

Nedari sa najst tu domov, teda najskor dom, co by ten domov potom i vytvaral. Obisli sme vsetko vsetucko na predaj, i to co na predaj len pride, i to, co na predaj ani nie je, len kdesi kamsi ktosi pocul, ze by teoreticky i mohlo byt. Nic..Zopar domov predanych pred nosom, potom pekny cerveny zrub, co postavil ujko Knut, Nor, ktoreho sme kvoli tomu domu nahanali az do Norska aby sa nam zasa raz jeden dom nepredal skor ako sme sa on zacali vobec zaujimat. Dlhe mesiace biednej komunikacie s nim nakoniec aj tak k nicomu neviedli. Darmo sme sa dohodli na cene, darmo vzdy dumali ako na neho ist, aby sme sa niekam pohli. Knut mal vraj uraz hlavy a pani co ho dobre pozna, nam radila, aby sme to cele nechali tak, vraj mava navaly zlosti a asi tazko sa snim na niecom dohodneme. Mala pravdu, a tak sme mu po dalsej nikam neveducej konverzacii zazelali  "Vela stastia" a jeho domu uz len "Zbohom". Stal nas kopec casu, usila i nadeji a i ked to bolelo, v podstate sa nam i ulavilo, ze nas uz nedrzi, ze uz nemusime dumat ako kupit dom, ktory ani co by nestal. V legalnom svete nehnutelnosti, papierovaciek potvrdeni a vsetkeho s tym suvisiacim ten dom v podstate ani neexistuje...

Knutova norska drevenica...

Co nam po nom zostalo? Prazdnota, davno prebadane momentalne realitne Hudson's Hope. Jeden domcek v Lynx Creek, vyhladavanej a ziadanej casi opodial Hudson's Hope, ktory je na peknom mieste, so zopar oplotkami pre zvieratka, ale strasne malinky je stale akymisi zadnymi vratkami, keby nic ine, keby uz nic lepsie neprislo na trh. Vo vyjednavani o cene sme sa zatial s majitelmi nestretli, akosi stale cakame na cosi lepsie. Nechceme ist vyssie s cenou a nizsie s narokmi, este nie. Neskor prisiel do uvahy i pozemok -40 akrov co sa este len budu predavat. Akosi sa to k nam dostalo skor ako sa oficialne malo ku akemukolvek zaujemcovi a tak sme mali sancu sa po nom prejst snad ako prvi zainteresovani. Stal tam na nich v rohu kedysi dom a byval ako inak dalsi miestny podivin, co ubytovaval vsetky stratene psie duse z okolia.  Vraj ho bolo vidat brazdit mesto autom, z ktoreho z pootvoreneho okna trcalo vzdy peknych par nufakov. Zbieral ich tu po okoli a zdielal s nimi svoj domov. Ten dom potom vyhorel, ujo dostal infarkt a zostalo po nom 40 akrov s pozostatkami psieho utociska kdesi na rohu pozemku. Su tam zvysky zhoreneho domu, zrolovana strecha kdesi v kute, kopec psich bud a vybehov, bordelu aky si clovek snad ani nevie predstavit a tam ku koncu v rohu strasny zapach smrti. Okolo podivnych kopcov ci vezi zo zeminy obrastenych travou, ani nechcem dumat nad tym, co ukryvaju. Zvysok je to krasna zem, jemna travicka, bez hnusnych vysokych burin, tam dalej datelinove polia, lesne jahody pod nohami a mlade zdrave borovice na kopcekoch. Krasne miesto, len poznacene, tou skaredou a smutnou, zapachajucou minulostou tam v tom jednom rohu. Stavat na nom? Vyzera to, ze by to financne nevychadzalo, tak zbohom dalsia moznost. Hladame dalej, treba  odist z tohto podnajmu, co nam teraz len drasa srdiecko vyhladom z kazdeho okna. Pohlad von je dvak krat dlhsi nez byval, co keby este prisiel, mozno este pride, tam odniekial nas Chibo. Ved to nie je fer, prezil s nami vsetko az doteraz, skoro 8 rokov a stahovanie cez celu Kanadu, nemoze sa len tak stratit v akomsi Hudson's Hope, BC.....

Lucenia a zvitania...Doviedla som nam spat deti zo Slovenska, neskutocne tazkou cestou. Budili sme ich okolo 4 rana a cestovali autom z Bystrice na letisko do Viedne. Potom 9 hodin letu do Toronta, nekonecne dlhych, kde vsetci velki maju dost, nieto ten drobizg. Vydrzat sediet cely ten cas, nemat moznost sa vystriet, ked i ten spanok je trapenim. Hlava pada a naraza do suseda, ci az dolu na tvrdu opierku na laket. Potom prestup v Toronte na let do Vancouveru, ktory zasa hodinu meskal. Uz nas poslali do lietadla a potom naspat, vraj este vymenia filter na jednom z motorov. Z 15 minut bola zrazu hodina a oznamili nam, ze ti, co nestihnu svoj pripoj, budu prebookovani na iny, a ak ho uz nestihnu dnes, zaplatia im i hotel. To uz bolo na mna primoc, predstava terigania sa kdesi do hotela s tymi dvoma uplakanymi a neludsky unavenymi detmi ma dohnala k slzam. Tak som sa tam rozrevala na letisku v Toronte, od unavy a zufalstva, s nefunkcnym mobilom v ruke. Maju len mna, tak ako v Ontariu bez tatka, musim sa vzchopit a dostat nas domov, akokolvek tazke to bude. Ako vsetko od zaciatku tohto roku...S hodinovym meskanim tak utekam pytat sa na branu - "gate" k nasmu poslednemu letu. Dobehnem tam a teta sa len udivene pousmeje, ze este nie, este je skoro, este mam chvilu cas, kym zacnu volat ludi na palubu lietadla do Fort St. John....Tak sa chvilu poprechadzam po hale, s jednym dietatkom spiacim v kociku a druhym na 3 stolickach pri nasich taskach tam v cakacej hale. Posledny let uz cely prespia, trochu i ja, i ked len chvilocky pomedzi bolest hlavy i zaludka, unavu a stres. Pristaneme, uz nas caka tatko a zasa cesta, z Fort St John az domov, do Hudson's Hope. Od zaciatku az do konca blizko 30 hodin cestovania, z Banskej Bystrice az do Hudson's Hope. Myslela som, ze sme to uspesne zvladli, ale ako vsetko tohto roku, aj toto si na nas vybralo svoju dan. Jedna nausnicka chyba, krasna nova strieborna s ruzovym ockom od starkej....

Tak to chodi tohto roku v nasich zivotoch, same prichody, odchody, zvitania a lucenia a vsetko ma akusi svoju dan, materialnu ci emocionalnu. Deti si budu teraz musiet zvyknut na novy "pozicany" dom od tety, ktory mame len do casu, kym si nenajdeme ten nas. Preto treba na vsetko davat pozor, lebo teta by sa hnevala, keby sme jej nieco pokazili, ci stratili, znicili. Na casovy posun, kedy mi je tazko odhadnut, ci je to cas na poobednajsi spanok, ci len zachvat zlosti, kedy uz je cas na obed, ci najvyssi cas chystat ich vecer spat... Cely ich rezim je naruby, vsetko je inak ako bolo doteraz. Zo Slovenska do Kanady, aku ju nikdy nepoznali. 

Uz sa ustis rok 2012, stojis nas uz privela sil. Daj nam chvilu pokoja a mieru, neber si uz dan, uz sme toho zaplatili az az. Daj nam sancu nabrat dalsie sily, dobojovat boj za vlastny domov a stastne a pokojne chvile spolu ako rodiny. Uz si spomedzi nas nikoho neber, prosim ta a plyn dalej nudne a pomaly. Neboj sa, mozes, si len v svojej polke, ale to uz vsetko staci, aby sme si ta zapamatali az privelmi dobre....

v BC...

Uz vela vody pretieklo od mojej poslednej casti a tak je nacase zhrnut moj rusny zivot za poslednych par tyzdnov. Balenie bola nocna mora. Zdalo sa, ze auto dlhe 26 stop bude stacit na vsetko, no krabice v dome rastli ako huby po dazdi. Jedna hrba zmizla a este vacsia sa o par minut nazbierala. Este toto, este tamto, a stale nieco...Zakonite prisla kriza, ked sme uz obaja mali slzy na krajicku. Zdalo sa nam, ze sa nezmestime a hrbu zvysnych veci budeme musiet nechat v Ontariu a dopravit ju za nami nejakym inym, co najlacnejsim sposobom. V takomto nestastnom rozpolozeni, na kraji sil nas nasiel Olav. Zavolal nas k nim na veceru a ponukol nam prespat v ich malinkom hostovskom domceku, namiesto domu plneho haraburd, ktory sa uz ani prinajmensom nepodobal na ten nas. Este teraz mi to pride neuveritelne, ale nakoniec sme to tam vsetko popchali. Teda vsetko podstatne, kedze par veci sme nechali Olavovi. Za to vsetko co pre nas kedy urobil, znamenal a znamena ma tych par veci vobec nemrzi, su v dobrych rukach. Vyrazili sme uz za tmy, bolo snad 10 hodin vecer, ked sme zavreli dvere za nasimi haraburdami v stahovaku, pripojili zan nasu Toyotu, nalozili do nej vsetky macky a Yashku k nam do kabiny. Mozno lepsie, ze uz bola tma, lahsie sa mi znasalo lucenie. Len som este vo vnutri pohladkala par stien a podakovala so slzami v ociach domceku za par krasnych rokov. "Opatruj sa, budes nam chybat"..Potom uz len zavriet posledny krat dvere a radsej sa neobzerat..

Kabina nebola velmi priestranna, ani pohodlna. Po case som sa uz krutila ako paragraf, nevediac si najst pohodlnu polohu. Yashka vacsinou spala pod nohami, tichucko, nerobila ziadne problemy. Obcas sme zastali, na benzin a zobrat ju vycikat, skontrolovat macky v aute vzadu a potom zasa dalej, 4500 km. Prvu zastavku spal tatko asi len dve hodiny. Pokrceny v kabine na parkovisku niekde v Parry Sound, kym ja som zatial zobrala Yashku na prechadzku. A islo sa dalej, cez nekonecne Ontario. Tam hore na severe je krasne, este celkom divoke, s nadhernou prirodou, lesmi, jazerami a cervenymi skalami. Zastali sme a dopriali si malu chatku v akomsi kvazi moteli pri meste Wawa.
 http://www.bestnorthern.ca/index.php/photo-gallery/11-photo-gallery/15-cottages-gallery
Bola malicka, ale bolo v nej vsetko, hlavne postele, kde sme sa mohli konecne normalne vystriet a prespat. Aj macky si popretahovali svaly, oddychli. Na pocudovanie tu cestu zvladali zatial nad moje ocakavanie. Cakala som, ze budu ovela vystrasenejsi, ze nebudu ani jest, ani pit a mnaucat o dusu. Boli statocne, tak ako my vsetci..

Tu pri Wawe sme konecne spali pohodlne...

Bolo miestami tazke najst miesto na par minut, na kratky oddych, ci benzinku kde by sme sa s takym kolosom vtrepali a mohli bez problemov vojst aj vyjst, ci otocit sa. Museli sme kazde miesto prebadat dopredu. Dalsia noc bola asi najhorsia v mojom zivote ako som kedy spala. Tatko v kabine cez vsetky sedadla, Yashka na svojom miestecku pod sedadlom a ja som sa napchala sregom na zem s nohami krizom cez Yashku. Pri hlave som mala plynovy pedal a brzdu a ruky prekrizene ako mumia. Nebolo ani centimetra na vrtenie. Zobudila som sa asi po dvoch hodinach, ked mi snad po celom tele behali mravce, lebo mi v tejto polohe a nehybani sa strpli vsetky udy. Pocasie sa nam zacalo kazit a prsalo a prsalo. Zufalo sme sa dalsiu noc potrebovali normalne vyspat, tak sme hladali popri ceste ubytovanie, kde by sme mohli zaparkovat, vyjst a kde by ubytovali i nase 4 macky a psa. Niekde v Saskatchewane sme nasli Snehulienku, ako sa nazval len par dni otvoreny motel. Zaparkovali sme opodial, na velkej luke a v dazdi nosili vsetko do nasej izbicky. Cez blato a dazd, unaveni a mokri. Dalsiu noc sme uz tahali v kuse, chceli sme dorazit az na koniec nasej cesty. Posledna snad hodina siahla uz na dno mojich psychickych sil. Cestou z Chetwyndu do Hudson's Hope sa ponad cestu plazila husta hmla. Cesta sama zakruta, velmi slabo znacena, casto bez akychkolvek pruhov, stredovych ci krajnice. Strme zrazy kdesi dolu, tma ako v rohu, zdalo sa, ze auto ma namiesto svetiel len akesi lampasiky, co ledva svietia. Bala som sa, radsej som si zakryla oci, aby som sa na to nemusela pozerat. Dorazili sme asi o druhej v noci...

Snowhite motel, Langham, Saskatchewan...

Nasa izbicka na jednu noc bola presne ta spodna krajna, kde svieti lampa...

Nas novy docasny domov bol jedna hroza. Trailer asi zo 60 rokov. Okna prelepene igelitmi a hrubou lepiacou paskou zalepene skary pori nich, aby nefucalo. V pripade pekneho pocasia to cele ale malo opacny efekt. Boli sme ako v skleniku, neznesitelne horuco a dusno. Snazila som sa to nevnimat, brat to len ako miesto, kde prespavam. V kuchyni som sa za vecami automaticky otacala ako v Ontariu, za chladnickou, za suplikom s lyzickami. To boli chvile, ked ma pichlo tam pri srdiecku, zabolelo za tym, co zostalo na opacnom konci Kanady.

Hned na druhy den, ako sme tu dorazili ma cakala nova praca. Sprievodca turistov na priehrade. "Neboj sa, to tam budes len sediet a obcas podas niekomu brozurku"..ako mi to opisal nas tatko. Moja nova praca vsak zdaleka nie je taka jednoducha. Musela som si do hlavy dostat kvantum informacii o priehrade, okoli, historii, prirode, mnozstvo rozmerov, rokov. Turistu zoberieme na autobus, ktory nas zvezie dolu kopcom k priehrade, potom dovnutra a zasa naspat hore tym istym kopcom... a cely ten cas treba rozpravat. Vediet presne kde o com, presny a pevny sled informacii a vsetko sa musi vmestit do jednej hodiny. Par krat ma ostatne dievcata zobrali s nimi, povsimat si, pocuvat ich, zapamatat si co najviac. Prefotila som si co sa dalo a v prvy volny den sa to vsetko snazila naucit, ako za starych ciast na vyske pred skuskou. Keby to nebola anglictina, bolo by to vsetko ovela lahsie. Vsetko mam v hlave, tie iste informacie ako kolegyne, len ja to vsetko musim pretransformovat do pre mna stale cudzieho jazyka. Strasi ma prizvuk, vyslovnost, gramatika..Len dufam, ze sa casom z toho stane rutina, pojde mi to lepsie a i moja anglictina nebude vzbudzovat vacsiu pozornost ako to co rozpravam. Je to tazke, vsetci okolo mna v praci su miestni, kazdy kazdeho pozna, maju milion tem na rozhovor. Dievcata su mlade baby, zhruba v tej istej vekovej skupine a vacsina z nich tuto pracu robila po minule roky. Citim sa tam ina, sama...

Priroda je tu nadherna. Nase Hudson's Hope je tak trochu diera, zohavena skaredymi trailermi z ery stavby priehrady, o ktore sa majitelia len biedne staraju. Cloveka to skrie, ze storocie pozadu vedeli narychlo zbuchat ovela krajsie pribytky z dreva, malebne, co splynuli s tunajsou prirodou. Neudrzali si to, uchylili sa k tymto papundeklovym strasidlam, co vsetko okolo len hyzdia. O architekture tu nemoze byt ani reci. Kam sa clovek pozrie, vsetko tu ovlada BC Hydro, snad cela komunita tu existuje len vdaka tomuto jednemu zamestnavatelovi. Stale potrebuju novych ludi, nahradit za tych, co odtialto zutekali. Ludia a rodiny prichadzaju a zufalo hladaju miesto na byvanie. Slusne miesto, akych je tu za rozumnu cenu zalostne malo. Majitelia sa tu pechoria za lahkym zarobkom, renta v pribytku, o ktory sa vobec nestaraju im vynasa slusne peniaze. Ceny domov stupaju ako stupa pocet ludi, co sem prichadzaju za pracou. Miestni, co sa tu bud narodili, alebo prisli peknych par rokov dozadu a teraz kupuju dom, maju zvycajne ine financne moznosti ako my, novopriselci. Vraj este sedem rokov dozadu by si tu clovek mohol kupit ktorykolvek dom aj pod $100000. Mnohi teraz popredali domy za ovela viac ako za ne pred par rokmi dali, a tak maju za co kupit ten pravy, ale drahy dom. Ako miestny kapitan hasicov, co len pred par dnami kupil dom za $450000...Blazniva suma, co teraz hra do karat vsetkym predavajucim. Mozu si zapytat co chcu..Tak ako nas ujko Knut, za nas vysnivany cerveny log house :-( Ohana sa jeho kamaratom, co predal za skoro pol miliona a za svoj teraz ocakava nieco podobne. Niekde musi byt strop tomuto blaznovstvu, ale kym sem budu prichadzat ludia za pracou, budu hladat byvanie a to si tunajsi velmi dobre uvedomuju.

Ktoroukolvek bocnou cestickou sa clovek vyda, opusti Hudson's Hope, dostane sa do divokej prirody. Nieco nadherne ako vlastne nikomu nepatri, ziadne sukromne pozemky a NO TRESPASSING ako v Ontariu. Srny su tu bezne, vsade, zchadzaju blizsie k ludom aby sa vyhli inym predatorom. Nevsimaju si a neregistruju auta, lezia si cely den na luke pred nasim domom.

z okna v obyvacke...

Koyoty, lisky, medvede, vsetko to tu bludi poblizku, je krasne si na to zvyknut. Lesy, jazera, strme stity v dialke. Len zobrat cln a ist rovno za nosom, zastat ked sa stmieva, rozlozit stan a rano pokracovat dalej. Ako za starych cias, v obdobi zlatej horucky. Toto je pre mna Kanada, o ktorej som vzdy snivala. Divoka, nadherna, neuprosna, so snehom moznym i v polke leta..

Nelutujem cim sme si presli, nelutujem, ze sme tu, je tu krasne. Teraz zostava len najst v tychto koncinach to male miestecko len a len pre nas, nas DOMOV, a snad uz NAVZDY!

Zbohom moja Kitty...

...uz nie "ahoj" co som ti povedala len pred piatimi dnami, ponahlali sme sa na vlak, ale este som ta pockala kym vyjdes z budy a posuchala  ta na rozlucku za usami......dnes uz "zbohom". Budes mi chybat. Bez teba uz doma nebude tak doma..

Budem si ta pamatat malicku, pardnovu, este slepu celu v mojich dvoch dlaniach, ciernobiele klbko co cupitalo po dvore ked sme ho doniesli z Hradku, este si nemala ani dokoncenu budu a pozorovala si ako ti ju na dvore stlkame. Moju Kitty, vzdy blizko mna na kazdej prechadzke, aby som sa nebala, ved ked nieco, zastekas, pribehnes, najezi sa ti srst na priehlavku a stuhnes ako socha. Budem si ta pamatat ako mi kazis trat na bezkach, vbaras sa do stopy a nechavas za sebou len hlboke diery po labkach, nie nehnevala som sa na to....Chrapajucu na gauci, leziacu vedla mna, nechavajuc mi len malo miesta. Vzdy si sa tam rozvalila a hemzila, vrtela a krutila, spokojne odfukovala so mnou pri telke. Budem si ta pamatat ako ta stara mama stadial odhana dolu, prec, a ty na nu len kukas az sa usmeje a  pohladka ta, rezignuje, lebo na teba sa nevedel nikto hnevat. Budem si ta pamatat ako cestujes s ocom v aute, hrdo na sedadle pre prisediaceho pozorujes cestu pozorne ako sofer. Budem si ta pamatat ako plasis sviste hore na vrcholcoch Tatier a tie piskaju a utekaju pred tebou do najblizsich dier. Budem si pamatat to tvoje "wuf", vzdy ked sa jedlo a neskor uz len tak, hned rano alebo ked to na teba prislo, ta tvoja maskrtnost. Budem si ta pamatat stastnu v Belej, po brucho v studenej vode nie a nie z nej vyliezt. Budem si pamatat ako som nikdy nebola sama, ked mi byvalo doma smutno, vzala som ta von a vyrozpravala sa ti. Ty si mi len olizla tvar a  buchla do mna studenym nosom, "pod uz, co sedis!" Budem si ta pamatat, moju ciernobielu, bodkovanu Kitty, navzdy.... Neboj sa, pridem ti povedat "ahoj", uz tam pod slivku ked zasa pridem v Juli, a vzdy ked sa vratim domov..

Zbohom moja Kitty, davaj na nas pozor tam zhora, a keby nieco, sprav to tvoje "wuf"...

DOMA

Kratko...prilis kratko aby sa clovek co i len spamatal, ze je zasa DOMA. Nestihne sa nadychnut, pozdravit so vsetkym znamym i novym a uz zasa treba utekat tam inde domov. Aky som to ja vlastne stastny clovek, ze mam tolko  DOMOVOV. 

Musela som sa zastavit a otocit o 360 stupnov, chcela som aspon ocami prejst po vrcholcoch, dolinach, kde som pred rokmi kracala. Darmo som tu prezila 25 rokov, ta krasa nevie zovsedniet. Clovek sa rozmazna, ked pod nou zije cely cas, ale ked sa potom vrati po rokoch zasa spat, tak  ho sokuje. Terezka mi cestou poza dedinu v hrkotavom voziku ukazovala prstekom na Tatry s velkym "HUUUUUU" a prekvapenym vyrazom v ockach. Evka si mocila rucku v studenej Belej - VEEEELKEJ VODE, ako ju nazvala. Valila sa vtedy cista a  tyrkysova z topiacich sa snehov a ladov tam hore v horach. Moje deti len hikali, ako odtrhnute z retazi sa nevedeli nabazit novych veci, ludi a tolkych pokuseni vsade navokol. Ja som len v duchu spominalana moje detvstvo.... Moje detvaky ho budu mavat snad aspon na prazdniny.  Tesim sa, ze maju to stastie mat starkych na Slovensku, v takych krasnych koncinach. Viem, ze budu mat s nimi krasne dva mesiace, i v Bystrici i na Liptove. My tu zatial pobalime dom a presunieme sa na opacny kraj Kanady. Snad tam najdeme domcek ako sme slubili Evicke a nazveme ho DOMOV , HOME :-)

Roztrateni

Mozno sa inym navokol javim ako absolutne chladna, ked si vobec nevsimam asi jedenapolrocne dievcatko, co spoza sedadla predomnou nakuka na vsetkych okolo. Vyska a piska, rozprava si tou svojou detskou nezrozumitelnou recou a oni jej mavaju a prihovaraju sa, usmievaju, robia grimasy...iba ja nie, vzdy radsej odvratim tvar, sklopim oci. Sedim skoro celkom vzadu, zvycajne tam mamicky s detmi uz neusadzaju, ale z nejakeho zvlastneho dovodu ju sem doviedla letuska odinakial. Vymenili si miesta s teenagerkou co spolu so zvyskom akehosi  sportoveho druzstva v sivych mikinach  a menach na pleciach obsadili svojim chichotom snad polku lietadla. Tak na mna ponad sedadlo obcas kuknu dve  tmavohnede ocka, vystrci sa rucka rovno mne pred nosom a ja tam vidim Terezku. Pridu spomienky spred dvoch tyzdnov, kedy som ja tak cestovala s dvomi  detmi, kedy i na tie moje robili vsetci naokolo  opicky. Teraz tu sedim sama, iba zive obrazky v mojej hlave, vycitky...a potom slzy ako hrachy. Aky je toto cas, Boze ako sme to teraz? Cela moja rodina roztrusena po svete. Deti na Slovensku, ja v lietadle do Toronta a moj mangel na ceste do Vancouveru. Roztrateni...