Vcielky

Prisiel cas. Leto sa uz luci a posledne  pupavy vyprevadzaju po vetre svojich malych krehkych parasutistov niekam do neznama. Daleko daleko, aby tam potom v neskoru jar premohla zlta zelenu. Poslednych par zbludenych dusnych letnych dni a potom uz len farebne listy vsade pod nohami i nad hlavou. Caka nas zlto-cerveno-oranzovy svet jesene s tisic odtienmi. Mam rada jesen v Kanade,  ked je prijemne tepla, sucha, prekypujuca farbami. Obklucia ma vtedy javory vsade navokol, zrazu tak nerealne gycove. Zoberu ma do narucia vsetky stromy ukryvajuce nas dom a lemujuce  dlhu osamelu cestu k nemu. Sumia mi vtedy jesennu uspavanku, hladia  kazdym spadnutym listkom. Vsetko je na jesen tak smutno krasne, uz unavene po lete. Celej zemi sa drieme, chvilu si len  tak odpocinie, posedi, kym jej padnu viecka a schuli sa pod snehovu duchnu. 

Ukoncili sme teda "sezonu" i nasim vcielkam, predtym ako sa ulozia i ony.  Kedze sa Ujo Gabo rozhodol pre sposob chovu "spat k prirode", vsetci sme zvedavo ocakavali co sa z tohto jeho pokusu vykluje:-) Dve kralovne a par vcielok  sa na zaciatku nastahovalo do dvoch ulov,  akychsi skatuliek, ktore im mali pripominat kmen stromu. Natrete na bielo, svietili na kraji hory a zaciatku Olafovej luky. Krasne viditelne v dialke z hlavnej cesty. Tak sme im pocas celeho roka mavali, v duchu ich zdravili, pytali sa ako sa im vodi, vracajuc sa autom odniekial domov, ci odchadzajuc prec. Skatulky postupne rastli do vysky s dalsimi nadstavenymi poschodiami, tak ako mocnela a rastla sila vcelstva. Velmi malo, ba skoro ziadna pomoc od cloveka, vsetko ponechane len na vcielky same. Akysi  system "porad si vcielka ako vies":-)

Bolo pre mna fascinujuce pozorovat vcerajsie prace. Ako im zrazu clovek zasiahne do zivota, prerusi ho, istym sposobom do neho vtrhne, zoberie si co potrebuje a necha ich zasa budovat to nanovo. Nase vcielky na nase nemile prekvapenie zdielali cast svojho pribytku s carpenter ants, to su tie velke cierne potvorske mravce, co nam tuto jar rozvrtali a prechodbickovali jeden z tramov v nasom dome. Tyzden som ich vtedy krmila jedom, na malinkych tackach z alobalu, vsunutych do strbiny pod vytunelovany tram nad dverami...Ujo Gabo urcite najde sposob ako ich vyprasit z ulov. Nie, nie jed, nieco prirodne:-) Kedze vcielky neboli velmi nadsene ani z dvojnohych votrelcov, spotrebovali nasi dvaja vcelari pomerne vela dymu na to, aby si zobrali, co od vcelstva chceli a nedostali i trocha jedu navyse. Plasty teda dorazili do nasej kuchyne poukladane na pekacoch krasne zaudene. Nieco  ale v  nasom pokrokovom-starodavnom sposobe chovu zjavne nevyslo ako malo, kedze tam, kde este mal byt med, sa rodil novy zivot. Tolka skoda mladych vcielok, co sa len len prehryzli na svet,  bludiace po plaste, s kridelkami ako mokrymi nitkami, este zosuverenymi. Odsudene na zanik. Medovy plast do suda, ostatne bohuzial do smeti....:-(Pracna robota, ale taky bol od zaciatku plan. Medovy plast vziat do dlani a v sudku ho stiskat a mliazdit, az z neho po rukach steka med. Med este hruby, plny drobnych spiniek, zvyskov plastu, polamanych kridelok a inych ulomkov vcelej minulosti. Precedeny cez nemocnicnu gazu od mojej mamy, sedi teraz pysne v miske v prostred nasej kuchyne - NAS PRVY MED. Nieco nadherne, zazracne. Keby som mala klobuk, snimem ho pred tymito malymi tvormi z hlavy. Nikdy som doteraz nemala takuto moznost zblizka sledovat novu vcielku predierajucu sa von zo svojej bunky, vidiet rozdiel medzi robotnicou a trudom, zahliadnut i parazitujuce kliestiky, vcelie larvy skryte hlboko v bunkach. To vsetko na plastoch, s ktorych sme im kradli med. Smutne, mal tam byt iba medik, nie novy zivot... Ale clovek sa uci cely zivot a najma z chyb a nestasti minulych pokusov, tak snad o rok bude menej premrhanych vcelich zivotov a viac medu. Ujo Gabo isto prebrusi internet a pride s mnozstvom vylepseni:-)

Nasi dvaja vcelari :-)

 

  

Nas medik

Niektore zaujimavosti zo sveta vciel:

"Osud včelích lariev určuje ich výživa, množstvo a zloženie potravy, ktorou ich kŕmia opatrovateľky spomedzi robotníc. Vedec Florian Wolschin s kolegami  vsak zistil, že voľba "kráľovná či bedárka (robotnica)" závisí i od biochemických procesov, ktoré súvisia s hormónom inzulín. Konečný osud včelej larvy tak určujú i ďalšie látky, ako enzým DNA metyltransferáza, hormón JH ("hormón mladosti") a bielkovina TOR (target of rapamycin), regulujúca rast, množenie, pohyblivosť i prežitie buniek a viaceré vnútrobunkové procesy. Tím Floriana Wolschina sa usiluje nájsť spojitosti medzi týmito jednotlivými faktormi, aby zmapoval prípadnú hierarchiu krokov určujúcich zrod včelej kráľovnej. Zdá sa, že iba niektoré tvoria základ, zvyšné fungujú ako regulátory a usmerňovače." Ved keby to len zalezalo od stravy co z tych nasich deti vyrastie, vsak?

"Funkcia trúda v úli je pomerne jednoduchá. Venuje sa túlaniu po plastoch, posedavaniu (i ked netusim ako trud technicky "posedava"?) a v prípade pekného počasia i vyletávaniu z úľov. Trúd nepracuje ako robotnice, nerobi nic a keby ho vcely nekrmili, uhynie od hladu. Bez problémov ho do úľa vpusti letáčová kontrola i keď pocháda z iného úľa a náhodou si už nepamätá z ktorého...Trúdi sa počas pekného počasia v úli nudia a tak vyletujú von a keďže nemajú starostlivosť so zberaním nektáru tak v každej lokalite si vytvoria tkzv. zhromaždisko trúdov. Tu prilietajú trúdi zo všetkých včelstiev z okolia. " Hm, keby som bola feministka, tak poviem, ze mi to niekoho pripomna:-)))))Ale povedzme si pravdu, chlapi su trosku sikovnejsi:-)

"Po spáreni sa s matkou trúd hneď zomiera. Ten, ktorý nemal to šťastie sa vráti do úľa a ak dožije jesene tak jari sa určite nedožije. Včelstvá v jeseni vyháňajú trúdov von z úľov. Najskôr ich separujú na prázdne plasty, kde hladujú a neskôr ich vysilené /vozením sa na ich chrbtoch/ vyženú von na letáč, kde končia svoj krátky, neplodný život." "Zeny su svine!"...ako doslova hovorievala moja stara mama:-) 

 

Albert Einstain vraj raz povedal, ze ak sa vcela vytrati z povrchu zemskeho, ludstvu zostanu nanajvys styri roky zivota....:-(

On Einstein, Bees, and Survival of the Human Race