Presne pred rokom zlaty dazd vo vaze na stole v kuchyni, puciky vsetkeho noveho vsade vonku - akesi nove zelene zaciatky, suche patio a slniecko vyhrievajuce lavicku na nom. Vtaciky spat doma spievajuc, pobudene vevericky a vsetko zive pretahujuc si stuhnute a skrehnute udy v prvych lucoch, pohladeniach jari...Dnes?
Len par dni dozadu sme s detmi postavili nasho prveho snehuliaka, prveho v BC a prveho tuto zimu. Ako vsetko v nasom zivote od prestahovania, bol iny ako byval v Ontariu. Natrcal k nam naruc zo srncich parozkov, nie pahyle starych spadnutych konarov stromov obklucujucich nas dom v Ontariu :-) Na prechadzke dole nasou ulicou sme sa potom este zastavili pri domceku Cathy a pod striesku jej schodov sme jej postavili malu snehovu macicku. Aby tej jej, cakajucej svoju panicku pred dverami, nebolo samej tak smutno...Pohladili sme ju a ukazali jej novu bielu kamaratku. Zostali tam cakat spolu, a spolu ich tam neskor nasla i Cathy :-)
Vsetko je tu este v zajati zimy. Ludom dochadza seno pre zvieratka, koniky uz davno zhodili vsetky prebytocne kila a teraz by uz mali co to nabrat spat. Neda sa z coho, o tu trosku sena sa musia delit i so srnkami co sa k nemu prikradnu len co sa zotmie alebo staci co i len to, ze nikto nie je nablizku i za bieleho dna. Pomalicky, len pomalicky sa otepluje a topi biely svet, co bol nasou kazdodennou realitou uz pol roka. Cesta zvliekla ladovu vrstvu a cernie sa skvarou, co nam brani ist na prechadzky na saniach a robi pady deti bolavejsimi. Zacinaju sa tvorit mlaky a blato, detvaky sa vracaju zvonka spinave a mokre ako mysi. Len pomaly sa vsetko budi a este zdaleka to nevyzera na jar spred roka v Ontariu. Nielen prirode, zvieratkam, i ludom sa uz ziada. Potesit, rozveselit, prist na nove myslienky, popretahovat skrehnute klby, vyhriat si telo i dusu v prvych teplych lucoch. Ubija nielen pocasie, niektorych este i ten osud. Cathy prisla o jedneho zo svojich najlepsich priatelov. Necakane, ako inak, dostal infarkt. Viem, pamatam si ako ju to boli, ako nas strata Ticha nedavno. Pobudli sme chvilu u nej doma a potom zasa ona u nas. Zaspala pri filme, asi citiac sa v bezpeci s inymi priatelmi a troska dalej od myslienok na toho jedneho, co jej uz bude navzdy chybat... Bola som rada, ze v takej chvili nie je sama, v takej chvili nema byt nikdy nikto sam...
Uz snad pride, na kridlach kanadskych husi co preleteli ponad nas dom par noci dozadu. Ako ma len potesilo to ich "honk-honk". Jar, do dusi i navokol, prid, daj nam nove zelene zaciatky, zahoj a zohrej nas, uz sme boli skrehnuti dost dlho!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára