Slovaci v Kanade

Je mi vzacne stretnut tu v tejto velkej zemi krajana. Prve tyzdne po mojom prichode do Kanady som bazila po niekom, kto by ku mne prehovoril rodnou recou, mimo mojho mangela. Niekoho, kto by bol na tom rovnako ako ja, rovnako kratko v Kanade a rovnako zmateny, prechadzajuci si presne tym istym, cim i ja. Hladala som i niekoho, kto by  pomohol s odpovedami na tisic prvych otazok, uchlacholil, dal mi seba za priklad, ze to bude dobre a treba len vydrzat. Malinka komunita Slovakov v Londone, do ktorej som sa priplietla mi bola akasi vzdialena. Moje "rozhovory" s nimi boli skor iba pocuvanim co si oni rozpravali medzi sebou. Bolo mi cudzie o com sa bavia, boli mi cudzie niektore anglicke slovicka, co sa vdierali do inak slovenskych viet a co u niektorych uz nadobro nahradili svoj slovensky ekvivalent. Nie, uz davno neriesili cim nahradit hrubu muku, ako sa tu vola krupicova kasa a ci v Kanade niekde najdem vanilkovy cukor. Citila som sa vtedy cudzincom medzi vlastnymi krajanmi. Casom som zazila i ich obcasne zabo-mysie vojny, v ktorych medzi sebou bojovali rozne skupinky v ramci skupiny a ja  som si v zapale ich bojov  pripadala ako Svajciarsko. TEN sa obcas nerozpraval s HENTYM, a kedze TAMTEN sa viac kamaratil s HENTYM, nemohol sa rozpravat s TYM....Rodna rec sama o sebe nedava tu za morom zaruku pochopenia, a uz vobec nie priatelstva. Po case som i ja objavila virtualny svet a....facebook. Ako vykrik do tmy som tam zalozila skupinku s nazvom Slovaci v Kanade. Dufala som, ze aspon takto virtualne sa stretnem s krajanmi, s ktorymi si konecne budem mat co povedat, ktori tu este stale riesia tie iste veci ako ja a citia to iste co ja. Bolo tam ticho snad i par rokov, pocet clenov sa prilis nehybal a zostaval kdesi blizko 30. Moje sretnutia so zivou komunitou v Londone boli coraz sporadickejsie a ked sme sa prestahovali mimo mesto, v podstate az na par milych vinimiek spojenie s tamojsou Slovacou uplne zaniklo. Ani neviem ako a kedy sa moja facebookova stranka rozrastla a rozhovorila. Kazdy novy clen mi urobil a stale robi svojim prichodom radost. Tesim sa, ked nie ja ju robim zivou, ale vsetci ostatni. Nerada by som, aby mal niekto v nej pocit, ze ho nikto nepocuva, nik si neprecita, co napise, nik nezareaguje...Ak viem, poradim, ak mozem pomozem a ak nic z toho, aspon sa snazim odpovedat, ze bohuzial pomoct a poradit  neviem :-( Stala sa takym mojim virtualnym dietatom, o ktore sa treba starat, odpovedat mu na kopec otazok, venovat mu kus svojho casu a  lasky. Tatko by povedal, ze zasa vysedavam nad "Slovakmi", ale ja tam chodim rada, medzi krajanov ktorym rozumiem. Zalozila som Slovakov v Kanade kvoli hrubej muke a prave tam som sa konecne dozvedela, ze hruba muka v Kanade existuje, ako sa vola, a kde ju dostat :-) Dnes mi dava ovela viac ako kulinarsku pomoc, radost nad vsetkymi, ktori sa vdaka nej najdu vo velkych, este cudzich mestach, radost zo vsetkeho, co sa vdaka nej podari ci vyriesi...

Slovaci v Kanade su fajn, ale nazivo je nazivo. Nemam prilis velku sancu stretnut krajana tu v Hudson's Hope, ved kto by uz len zabludil prave sem? A predsa sa stalo. Prave moji Slovaci v Kanade ma spojili s Petom a Betkou z Calgary. Pisane slovo dalo pisane slovo a tak sa stalo, ze sme minuly vikend mali vzacnu navstevu. Peto s Betkou  nam doviezli nasu pec, ktoru nam v Calgary dlho skladovali dalsi mili krajania zo Slovakov v Kanade :-) Zostali u nas par dni a bolo nam spolu fajn. Rozpravali sme sa  dlho do noci snad kazdy den. Niekedy ludia hovoria rovnakou recou a nemaju si co povedat, niekedy si s clovekom rozumiete  i napriek jazykovej bariere a  rukami nohami sa s nim dokazete  rozpravat uplne o vsetkom, ale najlepsie  je, ked sa rodna rec spoji s rovnakym naladenim. Povodili sme ich po nasom malom zastrcenom mestecku, po nasich priehradach a vsetkom peknom na okoli. Tusim som si tie cesty najviac uzivala ja, kedze sme sa vozili na Petovej krasnej zdvihnutej Tundre :-) Zrazu som sa mohla povozit v jednom z tych truckov, za ktorymi sa sa vzdy otacam...

Tazko sa lucilo, najma Evke s Terezkou, ktore odignorovali krstne mena nasich hosti a premenovali si ich na "mommy" a "daddy". Boli im vzacni, tesili sa niekomu novemu, neobohranemu. Predstavte si tu radost mat dve sady rodicov: mamu, tata, a k tomu este mommy a daddyho :-) Nase male prisavky len tazko zliezali z kolien, pustali Betkinu ci Petovu ruku a zaspavali len s uistenim, ze ked sa rano prebudia,  Betka s Petom tu  este stale budu.

 

Je mi smutno, ze nie sme blizsie jeden pri druhom, ale napriek tej vzdialenosti medzi nami na svete nastastie existuje miesto, kde sa spolu mozme kazdy den stretnut a porozpravat - moji Slovaci v Kanade :-)