10 rokov

Prave dnes je tomu desat rokov, co sme sa s mojou zakonitou polovickou stretli po prvy krat. Casto sa ma ludia pytaju ako sme sa my dvaja vobec dali dokopy, kedze pred 10 rokmi bol moj mangel v Kanade, kym ja na Slovensku. Nuz takto...

Bol to moj prvy rok v praci. Moje prve seriozne zamestnanie po skonceni vysokej skoly. Vsetko malo hlavu a patu. Pracovala som vo vystudovanom odbore, pomaly si sporila na dochodok. Vyplacala som rodicovsky prispevok, vysvetlovala ziadost on a podmienky jeho naroku. Chodili za mnou len sami nateseni zalubeni rodicia. Cim dlhsie to trvalo, tym viac ma zranovala a doliehala na mna moja vlastna samota. Ja som trosku samotar, pre mnohych mozno akysi podivin. I moja mama mi casto zvykla hovorievat: "S vami blizencami je tazko zit!".. (kedze i moj oco je blizenec ;-) Ked Mohamed nejde k hore, musi hora k Mohamedovi. Prestalo ma bavit cakat na zazrak, cakat na ten den, co vraj raz pride...a nechodil. Nastvala som sa sama na seba a svoju pasivitu, vstala o polnoci z postele a napisala svoj inzerat na internetovu zoznamku. Zosmolila som tam kratucky pribeh o nocnom motylovi v chladnej noci, co v zufalej tuzbe po troche tepla zvonka vraza do okna oziareneho svetlom lampy. Bezuspesne si bucha hlavu o sklo a z kridel mu unavenemu pada farebny prach. Prosi niekoho, aby ho vzal do teplych dlani a vpustil dnu, do svetla, do tepla, do bezpecia..... Dopisala som, hlboko sa nadychla, odoslala, zalahla a zaspala. Rano som sa zhrozena zobudila s pocitom vykonanej somariny a prve co nasledovalo, bolo zmazanie mojho inzeratu...Neskoro. V schranke som uz mala pozbieranych asi  50 odpovedi....

Par z nich sa nieslo v ironickom konstatovani, ze som to  sikovne odpisala z nejakej knihy. Pomerna vacsina len v podobe odpisu udajov z obcianskeho preukazu. - meno, vek, bydlisko, a len ten zvysok mal ludsku podobu akehosi kratuckeho pribehu o sebe. Nedalo sa ani z tej poslednej kopky odpisat vsetkym a tak nasledovalo vyradovanie z rozumovych dovodov - dialka. I ked boli odpovede, co sa ma dotkli a boli mi blizke, cloviecikovia boli geograficky prilis daleko. Zostali teda v archive mojej internetovej posty. Zvysilo uz len par realnych sanci. S povacsinou to pocase zamlklo, zaniklo same od seba a v castejsom kontakte som zostala asi len s dvoma "kandidatmi". Prislo na prve stretnutie a..... prve sklamanie. Jano bol spravny chalan, ako sa hovori, ALE.... Ale to mne bohuzial nestaci. Su vraj ludia, ktori sa dokazu zamilovat po case, ja mam na to len prvy pohlad, jednu jedinu sancu, na to sa prilis dobre poznam. Dostala som na cestu domov od Jana zltu ruzu, moju oblubenu. Cakal mozno nezny pohlad, usmev, rozpacity bozk na lice, prislub a naznak. Ale ja som stala oboma nohami na zemi, s priamym pohladom a podanou dlanou na rozlucku. Celou cestou domov som si nadavala, preklinala tu polnoc, ked som sama seba namocila do tohto cirkusu. Jano mi do prace poslal dalsiu kyticu, dalsi a dalsi mail..... vyznal mi lasku. Ja som bola schopna len jedinej zbabelej odpovede o chybajucej iskre a zostavajucom priatelstve. Ako som sama nenavidela tieto a podobne frazy, a teraz som ich vytasila ako zbran v sebaobrane ja! Jano ma vystavil ako citron. Citila som neuveritelnu unavu zo snahy aby ma niekto spoznal, chapal, mal rad. Mala som pocit, ze vsetky tie dlhocizne maily medzi nami, vsetko to bolo zbytocne. Nemala som silu ani chut zacat to iste odznovu s niekym dalsim. S dalsou velkou neznamou a malym percentom uspechu. Uz nie...

Odsekla som sa od snahy najst lasku cez internet. Vratila som sa do archivu k sprave od smutneho cloviecika kdesi v Kanade, ktory sa tam nemal s kym porozpravat v rodnej reci. Citila som sa v bezpeci len tak si s nim pisat. Bez ciela, bocnych umyslov, snahy nieco v tom najst, zacat budovat. Bol prilis daleko na moje rozumove kriteria mozneho vztahu a po skusenosti s Janom to bolo to posledne, o co by som sa  pokusala. Kanada - moja vysnivana. Porozpravam sa s osamelou dusou, jemu bude veselsie a ja sa dozviem z prvej ruky aka je moja zem snov. Zacali sme si pisat a pisali snad pol roka. Blizili sa Vianoce 2003, a on 17. decembra prisiel domov. Narychlo za rodicmi do Bystrice a hned na to za mnou na Liptov. V moment ako sme sa stretli som vedela, ze mam problem...Daleka bezpecna Kanada bola pre mna zrazu pridaleka a nestastna. Prerozpravali sme spolu celu noc, tu noc, o ktorej sa zvykne hovorit, ze meni vsetko. Moj tajomny Kanadan, co uz koloval v reciach po nasej dedine sa mi musel zasa vratit za more a zostali nam len pismenka na klavesnici. Zdali sa uz prilis malo na to, co by sme obaja chceli. Prisiel spat na Slovensko hned nasledujuce leto, zobral ma na vecru oslavit moje narodeniny, klakol si na kolena a....ja som mu odpovedala: "Ano"....

Vtedy som neriesila ako sa spoja nase zivoty rozdelene oceanom. Rozumove kriterium vyberu a selekcie mojich kandidatov zrazu nehralo ziadnu rolu. Zatial sme neriesili NAVEKY a NATRVALO. Riesili sme len moj mozny prvy prichod do Kanady, za nim.  Pokus prist do mojej zaslubenej zeme ako au-par stroskotal a tak mi jeden vecer moj snubenec zavolal a predostrel najjednoduhsie a najrychlejsie riesenie: Svadbu! No neviem, ci zostali viac sokovani moji rodicia, alebo ja. Museli sme vsetko vybavit za dva tyzdne. Vsade na mna kukali ako na osmy div sveta hned ako som im oznamila datum mojej svadby. Na urade, v restauracii, v pozicovni siat, v pekarni...ani neviem kde vsade. Napodiv sa vsetko dalo zmestit do nabitych programov a za normalnych okolnosti niekolko mesacnych rezervacii. Moj nastavajuci sa mal objavit na rodnej hrude len den pred nasou svadbou. "Co spravite, ked zmeska lietadlo? " pytala sa ma pani na matrike..."Nuz, to mu asi v zivote neodpustim!" :-) odvetila som. Najvacsim problemom pre nase zenusky na obecnom urade bola koncovka "ova", ktoru som v mojom novom priezvisku razantne odmietala prijat. Po konzultaciach snad az s Bratislavou sa nakoniec naslo nejake zakonne riesenie. Nebudem klamat, niektore veci vyzadovali male podvody,  ale nedalo sa inak. Vzali sme sa, pobudol so mnou tyzden, pocas ktoreho sme spolu spisali moju ziadost o status Permanent Residenta v Kanade a odisiel mi zasa spat za more. Nevedela som kedy ho zasa uvidim. Zostala som na Slovensku ako slamena vdova, podala v praci vypoved a cakala na list z Viedne. Pocas tych 6 mesiacov sme boli  spolu zasa len pismenkami a hlasom v dlhociznych nocnych telefonatoch. Do Kanady som nakoniec prisla 30. januara 2005. Ale odtial je to uz iny pribeh, o inom vztahu - medzi mnou a Kanadou...

Venovane mangelovi, s ktorym budeme na dnesne vyrocie spolu zasa len v pismenkach a po hlase... ;-)