Tichy smutok

Vsetko bezi ako v bezne dni. Ako ked je tatko v praci. Az na to, ze ked odbije pol piatej, nevracia sa domov....Nemeska, vobec sa nevrati. Deti nespominaju, nepytaju sa. Az sa tomu cudujem, ale sama nechcem pripominat, aby nezabolelo. Aj tak uz tazko hladam odpovede na ine, uplne bezne detske otazky. Som nervozna, odvrknem, zvysim hlas...a potom mi to je luto :-( Deti to tisko znasaju. Nechavam ich vystrajat, blaznit sa az to uz doma vyzera, ze nam strecha spadne na hlavu. Nech sa hraju, nech na chvilu zabudnu, nemyslia na to, ze tatko chyba a maminka je akasi uvrcana, iba ich napomina a ku vsetkemu popohana. Tatko sa nam v tieto dni vracia domov len v sms-kach, facebookovych statusoch a vecernych telefonatoch. 

I dnes ulozim deti spat, tak ako vzdy. Unavena si sadnem za stol a hnevam sa sama na seba. Je mi luto kopec veci, co som mohla zvladnut inak. S odvahou, laskavostou...Ale ked sa neozyva, neviem co je s nim, ako prebehla operacia?! Je mi smutno takto samej, ubojenej. Uz je ticho v dome, vsetko snad spi a aj v peci uz pomaly vyhasina, nepuka uz viac. Len zrazu cosi kdesi s velkym buchotom spadne na zem. Ako prve idem do izbicky k detom. Terezke spadol maly lampasik kdesi do tmy pod postel. Zasvietim stolovu lampicku, Terezke podavam lampasik a svihnuc ocami po Evke, zbadam trblietajuce sa slzy na jej licach. "Ty places? Co sa stalo?"...dlho je ticho a az potom mi tou svojou smiesnou skomolenou anglictinou odpovie: "Ked ja miss tato"...

Az teraz sa citim naozaj pravoplatne a naplno vinna. Az teraz som laskava a chapava. Je tazke byt smutny s mamou, co krici, hneva sa, napomina. To sa neda. Len mama co chape a pohladi utisi bol, strach a smutok..."Tatko pride. Ked mu ujo doktor vo Vancouveri opravi kolienko, tak sa vrati  domov a budeme ho tu spolu liecit. Neboj sa, vrati sa, pozdravuje ta." Utrie si slzy rukavom pyzamka a znova sa zakutre do periny. Po chvili mi zapipa mobil, pride sms-ka. Uz je po operacii, uz je na hoteli...A potom je zasa ticho v dome, az do rana. Zajtra s tym smutkom budeme bojovat zasa, ale snad inymi zbranami, spolu, nie potajomky pod perinou...Az kym sa nam tato nevrati domov.