Este sa mi nestalo, aby som v tomto mojom virtualnom obcasniku pisala nieco na zelanie, ale vsetko v zivote je raz po prvy krat. Nezavislo od seba mi dvaja kamarati nadskrtli rozviest par spomienok na facebooku do specialnej casti v mojom blogu. Tak na zelanie teraz idem spominat na nase auta tu v Kanade, od prveho az po tie, co stoja pred nasim domom prave teraz...
Ked som pred deviatimi rokmi prisla do Kanady za svojim mangelom, mal tu uz svoje prve auto. I ked ja som bola drzitelkou vodicskeho preukazu zo Slovenska uz par rokov, bol len akymsi inventarom mojej penazenky. Nesoferovala som, bala som sa toho ako cert. I moj instruktor na skuskach mi vtedy pred rokmi po jazde oznamil, ze auto sa od strachu triaslo spolu so mnou. Nasu zelenu Mazdu 626, rocnik 1997 som teda nesoferovala. Spravila som si sice G1, co je prvy stupen trojstupnoveho systemu skusok v Ontariu, ale to bolo tak na par rokov vsetko. Ked uz mangelovo naliehanie na moje pokracovanie v skuskach na vodicak zintenzivnilo, zacala som s nasou Mazdou akesi smiesne pokusy na parkovisku pred Walmartom. K veceru, ked uz bolo prazdne a nikomu by to moje podivne krutenie sa a cuvanie neprislo divne :-) Islo mi to dost biedne. Spominam si na zelenu Mazdu hlavne kvoli vyletu napriec Kanadou - tam a spat so stanom krizom cez krajinu v lete 2005. Uz dozivala, liali sme do nej olej snad castejsie ako benzin. Cestou sme si niekde kupili Kinder vajicko a maleho zeleneho krokodila co tam bol, som polozila na palubnu dosku. Zostal tam po cely vylet a pokazil mi svojim zelenym smuhom na skle vsetky fotky fotene z auta :-) Stala blizko stanu kazdu noc, pripravena nastartovat, zasvietit svetla a plasit od nas medvede :-) Na tom vylete sme na Mazde zodrali pneumatiky uplne do nitiek. Triaslo ju, ale dokazala bezpecne dojst az do Canadian Tire a nanovo obuta naspat domov. Krokodil v nej zostal aj po navrate a az do jej konca. Automechanik nam za nu nakoniec dal $400, vraj by bolo treba vymenit cely motor a to by stalo ovela viac. Ani som ju nestihla potapkat po kapote, nebudem klamat, poplakala som si za nou :-( Viezla ma do mojej prvej prace v Kanade, prvy krat do porodnice, prvy krat k Niagare..
Rozlucili sme sa s nou tazko a v tazkych casoch. Prisla nasa prva dcerka, kopec vydavkov, dlhy. Nemohli sme si dovolit auto. Isty cas sme jazdili na pozicanom od mangelovho sefa v praci. Ale ked prisla zmena pracovneho miesta, museli sme si zohnat nieco vlastne...A tak prisiel do nasej rodiny Konstantin.
Z druhej ruky na kijiji tatko vyhriebol akysi zazrak, "Oldsmobile ninetyeight". Predal nam ho ujo Constantin a to uz tomu ubohemu autu prischlo naveky :-) Nevedela som, ci sa mam smiat, ci plakat, ked s nim tato prisiel prvy krat domov. Ale akokolvek zhrozena som zostala, smiech zvitazil. Pravdupovediac, dostala som zachvat smiechu. Posadili sme sa s mangelom na zadne sedadla a citili sme sa ako v obyvacke nejakej vazenej postarsej kanadskej panicky. Plysovy sivy gauc a nad nami sivy plysovy baldachyn z latky, co sa odlepila od strechy a previsala. Tatko ma zobral na jazdu. Spravili sme jeden okruh po nasej ulici a celu cestu som sa len chichunala. Gauc vzadu mal perfektne perovanie a tak po kazdom hrbe na ceste prislo prijemne makke hojdanie. Konstantin by bol idealnym autom na kino, kde pridete v aute a z auta i pozerate. Na tom gauci / zadnych sedadlach by to bolo ako v prezidentskej lozi. Konstantin toho moc nenajazdil, nepamatam si uz co s nim bolo, ale oprava by zasa vysla na viac ako bola jeho zostatkova cena.Takze nakoniec nas pohodlny Konstantin putoval na srotovisko, kde nam zan dali aspon $200. Prerobili sme na nom, a nenajazdili skoro nic, ale na Konstantina spominam doteraz s usmevom.
Po nom do nasej rodiny prisla dalsia Mazda, tiez 626, ale rocnik 1990. Tusim mala manualnu prevodovku a tak ani nehrozilo, ze by som sa pokusala jazdit na nej :-) Pamatam si ju hlavne z vyletov do parku s vtedy malickou Evkou. Stale pretrvavali tazke casy v nasej rodine a bola som rada, ze vobec mame nejake svoje auto. Samozrejme mala svoje chyby. Problemy, co sa neskor objavili by nas vysli draho, drahsie ako sme si vtedy mohli dovolit. Tatko nastupil do novej prace, zabehaval sa tam a ja som s malickou, ani nie rocnou Evkou odisla na 4 mesiace naspat na Slovensko. Oddychnut si, aby tato mohol robit nadcasy, aby sme vybrdli z tej financnej hrozy, v ktorej sme boli. Ked som sa vratila spat do Kanady, na parkovisku letiska ma tato cakal s mne neznamym autom. Nasou novou Mazdou MPV! Minivan bolo nieco, na co som vobec nebola zvyknuta. Po tom vsetkom, co sme pred nou jazdili mi prisla krasna, nova, luxusna. Starucku Mazdu sme predali. Kedze uz odmietala nastartovat, pred prichodom zaujemcu sme ju museli prestartovat, zahriat, absolvovat s nou generalku, aby sa pocas ostrej tvarila sebavedome a bezchybne :-) Ked sme podpisali papiere a dostali za nu peniaze na ruku, iba sme si vydychli.
Minivan sluzil pekne. S krokodilom na palubnej doske nas hodny cas vlacil juznym Ontariom, kde sme obracali krajinu hore nohami v snahe najst nas novy domcek mimo mesta. Odvazila som sa sadnut si za volant a zacala si ako tak zvykat na soferovanie. Pomalicky, s chybami, zbrklostami a hlupostami, ale slo to. Soferovala som ju rada, napriek jej velkosti.
Nakoniec sme na nej objavili to prave nove miestecko pre zivot. Ale bolo daleko, hodinu cesty do tatkovej novej prace. A tak sa islo kupovat auto, co skoro nic nezerie a spolahlivo by tatka nosilo kazdy den dve hodiny do a z prace. Isli sme pon az do Cambridge, daleko od nasho noveho domceka. Naspat si uz tato hrdo viezol domov striebornu Toyotu Corollu, rocnik 2006, ja som sa ho cestou domou na Mazde drzala ako kliest. Je mi dodnes luto ako moja velka Mazda skoncila. Nemali sme garaz a tak nase auta stavali cely cas vonku. V horucavach, vlhku, pod padajucimi listami zo stromov a stojac na uz hnijucom listi. Casto sme mali problem s mysami, co si rady robili hniezda v oboch nasich autach. Mazda musela chudatko vlacit smeti kazdu sobotu na nedaleke smetisko. Tak to tam chodilo, kazdy si svoje odpadky zanasal sam. Nemali sme ziadny prives, ci trak, kde by sme to hodili a tak to musela pretrpiet ona. Okrem vyletov na smetisko sme ju jazdili coraz menej a menej. Zacalo do nej zatekat a zapachat po odpadkoch. Ked sme ju predavali, uz odmietla i cuvat. Odisla za smiesnych $400, ale na kupcov sme mali poradovnik. I za nou som plakala :-(
Tatova dobra praca sa stavala otaznikom. Najskor prisiel lay-off a potom sa brany fabriky zavreli uplne :-( Vedeli sme, ze to pride a preto si tato zacal davnejsie zhanat novu pracu v BC. Tam, kde sme vzdy chceli a snivali zit. Vyslo to a vedeli sme, ze nas caka stahovanie. Ale najskor mna samu, bez uz v inej provincii pracujuceho manzela, cakal predaj domu v Ontariu. Asi pol roka som gazdovla sama s dvoma detmi a ....Toyotou. Musela som soferovat, nemala som ine vychodisko. Kedze sme vedeli do coho v BC ideme, zacali sme zhanat dalsie auto. Take, s ktorym by sme vedeli plnohodnotne fungovat kdesi na konci sveta, v 6 mesiacoch zimy, na zablatenych cestach, na lesnych cestach, vo vrchoch. Take, co by zvladalo obcasne mesto a nakupy i kazdodenny zivot daleko mimo neho. Pamatam si dodnes na mangelove slova: "Pohladaj si SUV, ty ho budes jazdit, tak si prestuduj, pocitaj, hladaj...To bude tvoje auto" :-)
Moje auto...Tak som citala, studovala, pozerala, hladala, porovnavala. Posielala ho na skusobne testovacie jazdy. Od subaru Forester, cez akysi podivny Saab, Ford, Suzuki Grand Vitaru, a uz ani neviem co vsetko az po Nissan Xterru. Ked som ju tata poslala testovat, povedal mi len: "Nepamatas sa, ved to je to auto, co sa ti vtedy davno tak velmi pacilo"...
Ked som ju prvy krat uvidela peknych par rokov dozadu, niekde na parkovisku
pred velkym nakupnym strediskom, skoro mi vtedy oci vypadli. Stala tam,
zlta, svietila nadaleko, vynimala sa medzi ostatnymi autami, ziarila. Prisla mi vtedy dokonala.
No Xterra samozrejme vyhrala moje vyberove konanie na auto do severnej BC a tak sa zacal hon na dobry "deal". U mna to predstavovalo mat ju v zltej farbe, ale to sa mi bohuzial nesplnilo a tak k nam domov prisiel sivocierny Nissan Xterra, 2007, off road model...
Ked sa uspesne predal dom v Ontariu, nalozili sme Toyotu za stahovaci trak od U-Haul a na zadnych tak vlastne i ona presla napriec Kanadou. Chvilu sme tu fungovali s Toyotou a Xterrou, ktora sa narobila ako kon. Vlacila vodu z mesta do domu a vozik s doskami a kadecim co bolo treba na pracu okolo domu...a nemala narok ani sa pokazit. Ale cosi sa pokazilo a bez nej sme tu zrazu zostali ako bez ruk, bez vody. A tak prisiel do nasej rodiny Nissan TITAN, 2008. Na robotu, na to, aby si moja Xterra konecne oddychla...a aby bola konecne moja! :-D
Kazdy teraz mame svojho milacika a popri nich s nami zostava i Toyota. Prezila som si s nou prilis na to, aby som ju tu predala za smiesny peniaz. Je mi hodna ovela viac ako za nu nukaju. Drzi sa bez vaznych oprav, nastartuje i v -25C, ked oba nase Nissany chrapu zapojene v zastrckach. Brodi sa tu v blate a snehu bez 4x4. A i ked sme sa v nej uz dva krat po skaredych smykoch nanovo narodili, nejako sme to prestali. Mozno i vdaka krokodilovi, ktory sedi v kazdom z nasich aut od cias prvej zelenej Mazdy....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára