Pocasie mi to neulahcuje v tieto dni. Velke mrazy, potom naraz vela snehu, vetrisko, za nim dazd a odmak, potom zasa mraz ...a cesty sa blystia ako zrkadlo. Ked zapadneme, tunelujem si okolo domu cesticky ako krtko s lopatou. Len k par dolezitym bodom - macky, pes, drevo, auta, mraznicky v domceku. Keby sa na tie moje lopatove chodnicky dalo pozriet z vtacej pespektivy, asi by to vyzeralo ako velka snehova vlocka vydupana v snehu, alebo zaklad pavuciny, kde stredom vsetkeho je nas dom. Prijazdovu cestu prejdem par krat Xterrou, utlacim si sirsiu stopu a tu potom zvladam prejst i s toyotou. Po hlavnej prebehne pluh a necha mi vzdy hrb pred vchodom k nam. Horsie je to ale na druhom konci nasej cesticky. Tam nasa prijazdova cesta vychadza do maleho parkoviska, z ktoreho turisti vyrazaju na tury po lesiku. Nie hrb, caka ma tam po poslednej snehovej nadielke a prejazde pluhu cinsky mur :-( Ten vychod potrebujem mat cisty, stadial nosime vodu do domu. Nezostava mi teda nic ine, len odhadzat ho hned ako je cerstvy, sypky a lahky. Zajtra sa ma oteplit, zacne sa to topit a v noci zasa tuhnut. Nemozem cakat, odsuvat to, to by potom dopadlo ako snazit sa lopatou odhadzat betonovy mur. Odhadzujem snad vyse hodiny, ku spodku sneh uz tvrdy ako skaly. Spotena ako mys, unavena. Seriozne premyslam o tom, ze si raz uja pluhistu odchytim a poprosim ho o trocha zhovievavosti a menej snehu na mieste, kde obvykle vychadzam s trakom po vodu.
Sneh nesneh, dala som detom slub, ze bude stromcek, a tak vykutrem pilku, obuvam si velke a hlavne vysoke tatove bagandze a vydavam sa brodit sa snehom do lesa. Asi hodinove hladanie nakoniec i tak konci v nasej "zahrade". Vzdy mi je luto spilit strom, ale ked su tri prilis nahusto, utesim sa, ze je to pre vseobecne dobro.V cizmach kopec snehu, teplaky mokre az po kolena, ale uloha splnena. Tak ako minuly rok teda nas vianocny stromcek prisiel hned spoza nasho domu. A uz visi zo stropu, tak ako je to tradiciou v nasej rodine....
Nespavam dobre tieto noci, casto sa budim. Tusim si moje ja odvyklo na priestor v posteli len pre mna a ticho vedla mna? Boli ma zub, chlacholim sa tabletkami proti bolesti, co tato nedojedol na jeho pochramane koleno. Budik nemam, som akosi sama od seba vnutorne nastavena na cas, kedy treba vstat. A ak aj nie, moj kocur sa uz o to postara. Bud sa naprotiven vycika do svojho zachodika povedla v kupelni a zahrabuje to tam pat minut - co sa ale mne rozozpatej zda ako hodina, alebo sa rozhodne kracat po velkej hrci na perine - teda mne, hlasno priast a zabarat do mna labky, striedavo hore dolu, hore dolu, hore dolu...
Tuto noc fuka silny vietor. Narazy sa niekedy opru do domu tak silno, ze sa az zachveje a ja od strachu tiez. V mojej rodine sa vsetko boji pavukov, len ja vetra a burok. Ako tak zaspim az niekedy nad ranom. Prebudi ma ale este za tmy akesi: "Piiiip, piiiip, piiiiip".....Vychadza to z tatkovej pracovne. Normalne sa tam snazim vchadzat co najmenej a keby som mala definovat dovod, vystihla by to v sebe dopravna znacka POZOR PADAJUCE KAMENE alebo rovno lebka s prekrizenymi kostami. Skratka tato tam ma neskutocny bordel. V ziadnom pripade sa tam nicoho nesmiem tykat, lebo by som narobila neporiadok v neporiadku! Pobeham po celom dome a za chvilu je mi jasne, ze vypadol prud. Netesi ma pohlad k susedom, u ktorych sa veselo svieti. To znamena len jedno - chyba je len u nas. Ale co ja s tym? Zavolam rozospatemu tatovi do Vancouveru, skusime poistky, ale stale nic. Po tom, co sa prejdem k nasmu malemu domceku, kde vedu droty z hlavneho elektrickeho stlpu je mi vsetko jasne....
Dva velke stromy mi lezia rovno na drotoch. Vetrisko stale fuci, neuticha a stojac pred domom, pocuvam chrapot padajucich stromov smerom od lesa. Raz tam, o chvilu z uplne inej strany. Oboznamim so svojou situaciou BC Hydro a dalej nam uz zostava len cakat pri svieckach a tichu.
Deti skor strasi pipanie z vedlajsej izbicky ako vsadepritomna tma. Maju srandu fungovat v toto rano s lampasikom a svieckami. Ale ked sa nedaju pustit rozpravky, nesvieti vianocny stromcek a nejde voda ani potom, ako pridu zo skoly, pomaly ale isto zacina hundranie. Robime si kakavo v plechacikoch, co sa ohreju na rozpalenej peci na drevo. Deti sa celkom tesia, ze staci papat chlebik so salamkou a syrom, nie nejaku teplu polievku ako zvycajne. Nemozem pustat vodu, kedze mi nejde pumpa a tak sa umyvaju zubky s poharikom plnym vody z flase. Cika sa do nocnika, co potom maminka bezi vyliat kdesi do lesa. Kakat zbehneme dole do mestecka do pracovne :-)Vecer si urobime svieckove mestecko na par tanierikoch a na jeho predmesti citame knizky a modelujeme si z plasteliny. Prezliekame pyzamko pri lampasiku a v detskej izbicke namiesto nocneho svetielka odtiahneme zavesy a vpustime dnu svietit mesiacik v splne. Ja si nesiem jednu sviecku so mnou k posteli a sliepnajuc este chvilu lustim krizovky a osemsmerovky...snad po sto rokoch :-) Rano nam vola sused, ci uz svietime, ci zijeme, ci nam nie je zima a co potrebujeme. Zijeme, sice ako pred sto rokmi, ale zatial to zvladame.
Oficialny cas opravy sa mi na stranke BC Hydro posuva tri krat. Uz to bude skoro 48 hodin bez prudu...Vola mi ujo zubar, takze dnes este letim do Chetwyndu. Neplanovane, iba dobre, inak by som mala nervy celu noc. Vraj je kaz uz prilis hlboky, zaplombuje mi to sice, ale s dodatkom: "Moze a nemusi to zabrat". Ak nie, caka ma zasa root canal :-( Necitim si stale polku tvare a vracajuc sa domov, zajdem dalej az tam dozadu k mojim nestastnym drotom. Vidiac tie stromy lezat na nich, ked uz mali byt davno prec vo mne nieco zlomi. Premoze ma unava, hnev, frustracia, stres...Akosi vsetko dokopy a naraz. Vsetci ma tu maju za silnu zenu, co pomaly vala vrchy a trha stromy s korenmi. Ale ja som len obycajny clovek, co zije v severnej Britskej Kolumbii. Fungujem tu ako viem a vladzem, a ked ma zradi par veci naraz, tiez to so mnou zamava. Ponadavam si, vyrevem sa, postazujem, porepcem...Silna zena by tusim podla mnohych ani len nemukla, nedala na sebe nic znat a mozno by z toho mala nanajvys srandu? Nie su ale silni ti, co si priznaju a prejavia svoju slabost, na chvilu padnu na kolena aby potom zasa vstali?
Bezim do skolky po Terezku. Ked mi teta pred obchodom ukazuje moju zadnu pneumatiku, tusim nahlas poviem nieco skarede slovenske. Defekt! No nic, praktizovala som to nedavo a tak si to pekne na verejnosti Hudson's Hope zopakujem znova. Povolit, zdvihnut, odkrutit, zlozit, zalozit rezervu, zakrutit, polozit, dokrutit...Nemam s tym sice problem, ale nechavam nieco i mlademu muzovi, co sa mi ponukol na pomoc :-)
Potom uz pomaly/rychlo na rezerve domov. Tam ma uz na moju radost cakaju fesni oranzovi chlapici co opravuju droty. S radostou im poziciam nas rebrik, len nech je uz svetlo. Este sme chvilku pri svieckach a potom.... Svietime! Pustame si rozpravky a vodu! Splachujeme zachod! Umyvame riad! Varime si veceru! A vsetko sa pomaly dostava do normalu...
Uz som zasa silna zena, aj napriek tej slabej chvili, alebo prave vdaka nej?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára