Mrcha den

Tatkove koleno sa bude riesit vo Vancouveri. Najskor let tam na konzultaciu, hned naspat domov a potom zasa Vancouver a operacia. Vsetko to ide akosi rychlo, rychlejsie nez sme cakali a tak po navrate domov v piatok uz zasa vezieme tata na letisko do Forst St John hned v nedelu. Oci mi po chvili jazdy padaju a tak po detoch zadriemem i ja. Ked driemanie prejde do hlbsieho spanku, hlava zrazu padne prudko dole a to ma zobudi. Prebudzam sa vsak do hroziveho pohladu ako sa nase auto smyka po zladovatenej ceste priamo na kamion oproti nam. Tato nebrzdi, len sa snazi udrzat tancujucu toyotu daleko a hlavne mimo kamion. Az potom stupi na brzdu. Otoci nas to, hodi do protismeru a nakoniec do snehoveho vankusa v priekope pri ceste. Auto zastane, ale stale vrci...deti uz nespia. Tatovi sa trasu ruky i hlas, ja sa to tiez snazim predychat. Z auta sa da dostat len z jednej strany. Na tej druhej sneh siaha az po okna. Za chvilku pri nas zastavuju auta, ponukaju pomoc. Mna s detmi mila pani berie do Fort St. John, kde na tata pockame v McDdonalde. Pride tam za nami asi az po hodine. Auto ide, ale trasie ho rovnako ako nas. Zostava uz len rychlo tatka zaviest na letisko, kde sa nestihame ani poriadne rozlucit. Ja sa pomaly vraciam domov, miestami 20 km/h, miestami si trufnem na 60 km/h. Pri 70 km/h totizto toyotu uz znacne trasie, takze to ani  neskusam. So zapnutymi blikackami po vacsine cesty. Kym pridem domov, stretavam asi dalsich troch jazdiacich rovnako ako ja. Cesta co bezne trva nanajvys hodinu sa predlzi na pol druha. Doma sme uz za tmy, deti hladne, vystrasene, ja s ulavou, ze sme vobec naspat. Siahnem po kluce od auta a uvedomim si, ze na nich nevisi klucik od domu. Tatovi zostali oba. Nezostava mi nic ine, len zvesit z garaze velky rebrik, postavit ho k balkonu, podopriet ho tazkym kmenom stromu, co mi na terase sedi ako dekoracia a splhat sa hore k jedinym odomknutym dveram. Na terase je sneh a lad, nebyt tej podopierajucej rarohy, letim i s rebrikom dolu. Konecne doma, konecne sa den dostava do akych takych beznych kolaji. Tatko uz pise z Vancouveru ako a ci sme dosli. Zle veci vraj chodia v trojici a tak uz ma ani neprekvapi, ked zistujem, ze Terezke chyba jedna nausnicka. Snad to je uz cely ucet za dnesok, uz ziadne ine poplatky. Na nicom mi viac nezalezi ako na tom, ze sa nikomu nic nestalo. Stacilo tak malo, mozno iny pohyb volantu, smyknut sa o cosi skor.... a mozno by to boli velmi smutne Vianoce. Na mieste kde sedava spolujazdec mi v aute zostala zlta policajna paska. Priviazem si ju namiesto chybajuceho zabradlia na verande aby pripominala...

Kaslite na prave prebiehajuci predvianocny zhon, na to, ze kdesi mate byt nacas, na ucet za dobre zimne gumy. Teste sa z toho, ze ste. Kazdy den a kazdu minutu. Staci tak malo a nemusi to byt tou samozrejmostou, na ktoru ste zvyknuti...