Pomaly si zvykam na divokost krajiny, v ktorej zijem. Na zabudnuty sever, kde vraj skapal pes, a kde sa pre niektorych oficialne nachadza "koniec sveta". Pre mna tu konci blazinec velkomiest a zacina Kanada hodna svojho mena a povesti. Ta, kde je v zime sneh tak ako sa patri, kde vtedy teploty klesaju skoro k -30C a spravny Kanadan vonku vybehnete len v tricku. Kde po nebi za noci tancuje polarna ziara, a kde sa vsetci smeju z lamentovania Vancouvercanov nad snehovou kalamitou piatich centimetrov a zimou -10C. Presne tak ako sme sa tomu zvykli smiat doma na Liptove, ked v Blave napadol sneh. Vo vecernych spravach to potom islo ako prve, podfarbene dramatickou hudbou ;-)
Zvykam si na divu zver ako kazdodennu sucast krajiny okolo mna. Castokrat uz ani nezastavim, ked blizko krajnice kraca los, srny, kojot, liska ci medved. Otocim hlavou, alebo si ich obzriem len v spatnom zrkadle. Machule - cierne, hnede, neurcitej farby...len zblizka v nich rozoznavam ziveho tvora. A stale dufam v tu moju vysnivanu - sivu. Plachu, opatrnu, krasnu, co az zblizka odhali dlhe stetinky na usiach, macate obrovske laby, co dovoluju kracat po hlbokom snehu, macacie zelene oci, nos, fuzy a kratky, na spicke cierny chvost. Snivam, ze raz na neho nadabim, budem mat to stastie stretnut kanadskeho rysa. Je tajomny a nadherny, jedinecny pre tuto zem. Byvame v casti Hudson's Hope s nazvom "Lynx Creek", co v preklade znamena Rysi potok. Vraj ich tu zvykli kedysi vidavat. Ludom vtedy mizli macky, sliepky, zajace...Ale to uz bolo davno. Zostal len nazov stvrte a moja nadej.
Rysy v Hudson's Hope
Zasa napadlo naraz vela snehu a pipanie zvonka znamena, ze pluh je uz blizko a robi co moze. Idem pomaly, minam ho vo vedlajsom pruhu a plasim havrany predo mnou. K comusi sa tam pozbierali a stale zlietaju. Divam sa dalej dopredu, len zbezne, matne zaregistrujem akusi sivu skvrnu pri krajnici. Siva? Hm....Zastavim. Zacuvam naspat az k nej a....rozoznavam stetinky na usiach a velky krasny macaci nos. Dalej je to uz len velka na kost zmrznuta chlpata masa :-(
Je mi luto toho rysa... I toho, ze moj prvy vo volnej prirode Kanady je mrtvy.
Lezi tam na krizovatke, na cerstvo vyhrnutej kope snehu ako putac, smerova tabula do stvrte s nazvom Rysi potok. Chvilu stojim, divam sa na neho a v mojom sukromnom tichom monologu mu vycitam, ze sa neukazal u nas ked prechadzal okolo, mozno este v plnej sile a krase. "Co uz teraz s tebou?" Prirode sa vrati, co je jej, tak ako to ma byt. Rozda mrtve zivym, aby to zive zilo dalej. Aby zivot pokracoval v kolobehu co funguje od veky vekov. Tak sa jej do toho dalej nejdem pliest, len ju prosim, aby mi nabuduce dopriala divat sa rysovi z oci do oci. Idem pomaly dalej a cestou budem dalej dufat v sivu machulu. V stretnutie s cimsi posvatnym a krasnym - so symbolom tejto nadhernej krajiny.
 | |
| Canadian Lynx... |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára