Vetrisko

Tato zasa odchadza do Vancouveru. Nastastie len na den. Pojdeme s nim poobede na letisko do Fort St. John a vratim sa po neho hned na druhy den vecer. Som nesvoja, nervozna, od rana ma sklucuje presne ten hnusny neurcity pocit, strach, ktory mavam ak sa mi nieco zle sniva. Nejako sa vo mne pre dnesok nakopili obavy. Priehrada obav. A tlacia, narazaju na mur mojej odvahy, testuju kam az zvladzem. Mam pocit, ze stena tej hradze vo mne uz uz povoli a zaleju ma moje strachy. Bojim sa toho, ze budeme zasa chvilu bez tata, toho, co mu povie chirurg na kontrole, toho, ze budem musiet sama soferovat nas velky trak a najma z toho silneho vetra, ktory na dnes hlasia pocasnici.

Cesta na letisko je este ako tak pokojna. Spat uz ale musim domov sama. Cez hrube vrstvy ladu na ceste, cez stred mesta v kasi snehu. Kazde vacsie auto co ma mina, mi vysplechne do predneho skla hnedu masu. Po chvili som ako uvaznena. Nevidim  nic v zadnom skle, v spatnych zrkadlach a pomaly uz ani pred seba. Neda sa inak iba zastat na benzinke a vyutierat trak cistym snehom. Predo mnou este kusisko cesty a hlavne...ohlaseny vietor. Idem pomaly, ale vetrisko zacina dobiedzat, trakom myka coraz castejsie a viac. Cim blizsie domov, tym viac konarov na ceste. Zla predzvest :-( Mam pocit, ze sme dorazili domov zarovno - ja i vietor. Este sa u nas svieti, hoc mi uz jeden mensi strom lezi na drotoch. Ale nie na dlho. O 5 minut  sme uz v tme. Chytro preparkujem trak na miesto, kde ho teoreticky nezasiahne ziadny padajuci strom. Smerom k susedom uz padaju osamotene vysoke smreky a borovice - ako domino, ani co by boli slabe ako zapalky. Nemozem sa na to ani divat, nahana mi to strach. Povyberam  nakup z auta a neobzerajuc sa za zvukom lamajuceho dreva s hlavou sklonenou k zemi sa snazim dostat dnu do domu. Hukot, vsade okolo. Buchoce strecha, prastia lamajuce sa konare stromov vonku. Odlietava vsetko len tak oprete, odlozene kdesi pri dome. Doma sedime pri svieckach, snazime sa o comsi rozpravat. Najradsej bez  prestavky, bez odmlk, dlho a nahlas. Aby nam vietor neskakal do reci, aby sme ho prehlusili. Aby deti vnimali radsej moj a svoj hlas ako ten strasny, co ide zvonka. Poukladam ich spat. Chcu zatiahnut zavesy, lebo nechcu vidiet vietor. Je tma, aj tak vonku nic nevidno, ale nepolemizujem, chapem...

Noc je zla, skor nespim ako spim. Po polnoci uz nejde ani telefon :-( Bojim sa kazdeho dalsieho a dalsieho naporu, bojim sa rana a toho, co odhali slnecne svetlo. To co nachadzam, mi skoro vhana slzy do oci. Velke pysne stromy mi zrazu lezia pri nohach. Zlomene v polke, ci az pri korenoch. Dva vysokanske suchare pri elektrickom domceku nastastie padli najlepsim moznym smerom bez najmensich moznych skod. Dalsi vysoky smrek lezi na domceku pre macky. Stojim vprostred hlavnej cesty nasej malej stvrte a divam sa na tu katastrofu navokol. Vsade kam az oko dovidi pretinaju bielu zasnezenu cestu cierne smuhy popadanych stromov. Prijazdova cesta, ktorou nosime vodu je zarubana. Ako keby k jednej zavore ktosi za noc pridal dalsich par. Vsade je tma, nikto nema prud. Vonku je pomerne teplo, len okolo 5 C, ale stale lepsie, ako nechat veci v chladnicke bez prudu. Tak povynasam obsah chladnicky a pomernu cast celeho vcerajsieho nakupu na balkon a dufam, ze prud bude coskoro. Deti sa chvilu blaznia, hraju, skacu mne i sebe po hlavach. Papaju len to, co sa nemusi chladit, hriat, ci dokonca varit. Cikaju do nocnika, umyvaju sa s troskou vody z poharika. Snad sa mi zabavia v kniznici dolu v meste, snad sa tam ja dozviem cosi viac. Ale mobilne telefony su mimo pre cele mestecko, taktiez internet. Esteze pevna linka nadalej sluzi. Bez prudu je Chetwynd, casti Fort St John, mnohe stvrte Hudson's Hope. Ludia prichadzaju do kniznice ako do informacneho strediska. Zdielaju sa tu zazitky z minulej noci, a snad kazdy kto pride niekomu vola. I mne sa podari po niekolkych pokusoch spojit s tatkom vo Vancouveri. Chudak, uz rano zalarmoval mestsky urad, ze sa neozyvam, ustrachany ci som v poriadku ;-)

Vecer o siestej sa v Lynx Creek zasa svieti. Vsetko v dome nabehne znova, vsetko dolezite...nastastie. Po tatka ideme za tmy, pomalicky....meskame. Vietor este celkom neuticha a ja som na jeho poryvy po minulej noci akasi precitlivela :-( Neviem ako dlho potrva, nez sa spolu zmierime.

Tatko je doma, ale az na druhy den, za vidna si bude moct obzriet nas doniceny pozemok. Berieme si sekeru, motorovu pilu a spolu sa snazime spriechodnit zavalanu cast prijazdovej cesty. Onedlho bude treba nosit vodu, cesta musi byt cista. Svieti slnko, je bezvetrie a zovsadial pocut motorove pily....
Tak s respektom drzim v rukach Husqvarnu a okolnosti ma nutia ucit sa dalsiu "vec do zivota". Ten sa vas tu hore v BC nepyta ci si trufate. Musite riesit co sa prihodi, za pochodu.....