Kladiem nohu pred nohu, praska mi pod nimi, susti. Trava je taka sucha, ze ani nerastie, len zltne a lame sa pod nohami. Netreba kosit uz par tyzdnov. Kamkolvek vkrocim, uteka predo mnou snad stovka lucnych konikov. Nepamatam si ich v takych mnozstvach z minulych rokov. Nas detvak len odklada priesvitne skatulky, vrta male dierky do ich vrchnacikov a lovi koniky na luke. Dnes rano mi cela smutna ukazala zvysky maleho konika na dne skatulky a sklamane povedala: "Mama, vidis vravela som ti, ze ten velky zozerie toho maleho!". Nevedela som ci sa mam smiat, alebo ju pohladkat sucitne po vlaskoch. Ani mama nevie vsetko, neodhadne, pomyli sa...a obcas to ma zda sa i smrtelne nasledky.
Zem by uz potrebovala dazd, schladit, ulavit, ozivit co chatra. Pocasnici uz zoparkrat strasili akymisi silnymi burkami s ladovcom ako lopticky, ale tie nakoniec Hudson"s Hope vzdy obisli. Preplazia sa zvycajne ponad koryto Peace River a zautocia na Fort St John. Tie mi nechybaju, nech si idu. Len slaby tichy dazd, co zotrva celu noc. Taky co pomoze, nie skalici, dovrsi pohromu...Taky uz chyba.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára