Stojim pred mojim rodnym domom, doma, na Slovensku, na Kokave. Divam sa nan s hrcou v hrdle.....uz nie je nas, nasi ho predali, rozvadzaju sa. Novi majitelia ho uz menia. Odvratim zrak, divat sa kdekolvek inam, hocikam, len to radsej nevidiet. Pred nicotou a pozeranim do blba ma zabrzdia stity Tatier. Tie su tam ako vzdy, nezmenene. Boli, su, a budu. Vzdy tie iste, krasne, majestatne. Ta istota vo mne spusti zbrzdene, po licach sa mi hrnu slzy....
Manzel ma budi zo sna, ako vzdy ked v spanku kricim a placem....Oci mam zaslzene, este nie som v realite. Neda sa, musim sa vratit k snu. Preco, co sa mi to snivalo?
Moje sny su niekedy ako hadanka, dumam nad nimi pol dna. Mam pocit, ze pripominaju na co zabudam, posielaju upomienky, ukazuju mi co nevidim, ci nechcem vidiet, trestaju ma, dodavaju silu.... Tento nebol taky zlozity. Vrat sa domov, aspon myslou, castejsie! Skontroluj ako sa maju vsetci drahi. Hocico sa zmeni v tvojom ci ich zivote, stale to bude tvoj domov. Bol, je, aj bude. To je istota rovnaka ako stity Tatier.
Chapem, beriem na vedomie, kajam sa....
 |
| Liptovska Kokava, domov so stitmi Tatier v pozadi... |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára