O nechcenych zvieratkach a chcenej teplej vode

Snivalo sa mi o hadoch par dni dozadu. "Nic dobre" ...pomyslela som si. Dni vsak plynuli celkom bezne, nastastie ziadna katastrofa sa nediala. Az kym....kym mi nezazvonil telefon. "HH school" - svietilo mi na dispeji. Z Evkinej skoly volaju domov len v dolezitych .... a skor neprijemnych veciach. Ridaitel skoly mi oznamil, ze nas detvak ma ASI vsi :-( Nainstruoval ma v boji proti nim v domacnosti, i na detvakovej hlave. Detvaka este v skole vyzbrojil letakom a poslal mi ho domov.

Podla instruktaze riaditela som teda zacala behat po dome a zhromazdovat vsetko, s cim Evkina hlava mohla prist do styku na jednu velikansku kopu znamenajucu velke pranie. Plysakov sa vraj mam bud zbavit (co neprichadza do uvahy, detvak by mi to do smrti neodpustil!), alebo vraj odpratat na par tyzdnov do mraznicky. Asi 5 obrovskych ciernych vriec na odpadky plnych plysovych potvor tak putovalo do nasich velikanskych mrazniciek. Nikdy som si nevedela predstavit, ze raz budu plne. Naisto ma ale ani nahodou nenapadlo, ze ak raz aj budu, tak plne plysovych hraciek...Dalej ma este cakalo vyvaranie vsetkych hrebenov, telefonat tatovi, aby sa zastavil v lekarni po sampon proti vsiam a nakoniec cakanie na zlty skolsky autobus a v nom zdroj poplachu. Ked dosiel, nastalo prezeranie hlavy a neuspesny lov na vsi a hnidy. Vsetko, co som nasla, boli len mazove chrasticky, ktore Evku trapia od narodenia. Uchlacholila som sa, ze zrejme tie povazovali v skole za znak zamorenia hlavy mojho dietata. Preto asi to "ASI". Nevadi, pokracujem v plane, i ked ho menim z akcneho na prevencny...

Mraznicky plne plysakov...

Kedze asi den dozadu nam vypovedal poslusnost ohrievac vody, kupanie detvakov predstavovalo zohrievanie vody v tych najvacsich hrncoch co som doma nasla. Islo to pomaly, a kym som naplnila vanu primerane teplou vodou, deti mi nahe skakali po hlave uz asi 2 hodiny. Od odvsivovacieho samponu nam zachvilu smrdel cely dom. Co na tom, len nech funguje. "Vonave" odvsivene deti sme potom nalozili do auta a sup do mesta do kniznice a mestskej pracovne. Detvak sa ako prve v kniznici  pochvalil tete knihovnicke, ze mal vo vlasoch "zvieratka", ale uz nema! Clovek pri detskej uprimnosti a priamosti niekedy nevie, ci sa ma smiat, alebo chytat za hlavu. Male mesto predstavuje i male posobisko pre "zvieratka" vo vlasoch. Aj syn tety knihovnicky ich vraj mal len celkom nedavno, tak sucitne uchlacholila Evku, ze to nie je nic hrozne.

Esteze sme nevyhoreli :-(

Ja som sa odpratala prat kopu obliecok na vankuse, periny, deky a capky. Zaplnili 4 pracky a snad 2 hodiny mojho casu. Je nuda prat v mestskej pracovni. Clovek tam precita nastenku zhora nadol snad 10x, sadne si, vstane, odkraca dlzku miestnosti a zasa si sadne...

Misia dna splnena - deti odvsivene, pradlo ciste, ohrievac na vodu opraveny?.....no zdal sa, az kym nas z pokoja vecera nevytrhlo sycanie vychadzajuce kdesi spod domu. Ohrievac vody si sycal a prskal horucu vodu. Pripominal mi piskaci hrniec, v ktorom varim detom krupicovu kasu. Tak znova len pri studenej vode a tato znova pri "drawing board" ako inzinieri zvyknu hovorievat. 

Tato na druhy den rano odchadza do prace a ja dostavam za ulohu preskumat trubky pod domom. Vodna pumpa sa totizto zapina sama i bez toho, aby sme pustali vodu. To znamena, ze niekde nieco musi tiect. Skontrolovat trubky znamena plazit sa po chrbte v priestoroch vysokych asi 50 cm. Sucham sa tam s lampasikom a svetlom sledujem kazdu trubku od jej zaciatku az kam dovidim. Pocuvam ci niekde nezacut kvapkat vodu....Nic, len prach a tma. To len ohrievac stale prska vodu. Citila by som sa asi istejsie, keby sme tu potvoru vymenili za novu, ale rozhodnutie nechavam na inziniera doma. Ten googli, studuje, nakupuje nove suciastky, testuje termostaty na peci...a snad nakoniec vsetko poriesi tak, aby sme doma zasa mali teplu vodu.

Vchod do utrob pod nas dom

Nas pokazeny ohrievac :-(

Tam dozadu sa bolo treba doplazit a prekontrolovat vsetky trubky

Tato testuje termostat z ohrievaca...

Zubkova vila

Konecne, konecne sa prvy zacal kyvat! Uz sme sa strachovali, ze to nase dieta snad ani nevymeni mliecne zubky za trvace :-)

Rozhodla som sa nekazit  mojmu dietatu iluziu o svete a zapojit sa aktivne do mytu o Zubkovej vile. Evka sa na nu tak tesi! Statocne znasa trocha bolesti a krvi a kyve zubok co to da. Su aj slzicky, ale ked to uz boli moc, sama sebe ohlasi prestavku, pozrie si kusok rozpravky v TV a potom sup spat na vec! Musela som najst male vrecusko, do ktoreho dame prvy vypadnuty zubok, vrecusko potom pod vankus a uz len cakat do rana...Evka, ako to uz ma vo zvyku, ako Santovi, tak i Zubkovej vile napisala na farebny harok papiera par slov. V podstate je to vzdy o tom, ze ich prosi o nejaku konkretnu vec. Zubkova vila bola tentoraz poprosena o plysoveho jednorozca. Pokusala som sa mojmu detvakovi vysvetlit, ze darceky na zelanie na poslednu chvilu su nad sily a moznosti Zubkovej vily. Vsetko co ma a moze dodat, su peniaze. (Aka zbytocna a nudna vec :-( ) A kedze sme doma plysoveho jednorozca v zalohe ozaj nemali, ked deti pospali, Zubkovy tato schmatol potichu vrecusko so zubkom a odkaz na fialovom papieri a rano si tam Evka nasla krasny blyskavy novy peniazok..... a odkaz od Zubkovej vily. Pod Evkinu prosbu malilinkymi pismenkami dopisala: "Prepac Evka, nevedela som zohnat jednorocza :-("

Ani neviem, z coho mal ten moj detvak vacsiu radost, ci z 2 dolarov, alebo z odkazu od Zubkovej vily. Usmievala sa novym, strbavym usmevom a neveriac krutila hlavou a ukazovala sestricke malilinke pismenka. Ako inak, bol to zazrak ! :-)

Pat a Mat idu na medveda! :-)

"Chytro, chytro, zachvilu je tu autobus!" Nahanam ako skoro kazde rano mojho detvaka, aby sa doobliekal, obul, ruksak na chrbat a sup pred dom cakat zlty skolsky autobus. Otvaram dvere a obe zostavame v soku. Ponad hlavy nam popod striesku beha veverica. Zrejme tiez v soku z nas, chuda beha hore dole a nevie kam sa skryt. Schytim metlu a snazim sa ju odohnat mimo dom, ale ona si stastlivo nachadza uzku strbinu medzi doskami pod strieskou a zalezie do nej . Nemam cas riesit situaciu dalej, uz prichadza autobus....

Veverica dalej cusi v skare dalsich par hodin. Obcas otvorim dvere a nakuknem ci stale vidno tych par trciacich chlpov. Zo skusenosti uz viem, co je taka veverica schopna narobit ak sa raz dostane do domu, pod strechu, do podkrovia, do stien...Jedno mi je nad slnko jasnejsie - musi prec z domu!

Ja som clovek nesmierne citlivy a nemam v sebe silu ublizit zivemu tvoru, ale nahla a blizka realna hrozba riesenia problemov s vevericou zijucou pod strechou ma vybicuje k nepoznanemu ja. Beriem zo suplika velky zabiklac a s trasucou sa rukou sa po rebriku splham k strbine s vevericou. Vsuvam noz do spary s chlpami a chvilu vaham. Zavriem oci a prudko vrazam noz do neznama. Vevericka zaplace, kruti sa, zalezie este dalej, tam kde uz ani niet miesta. Koniec,  uz ju vobec nevidim, nemozem dosiahnut. Neviem co som jej sposobila, na nozi nie je znamka krvi. Vzdavam to, uz toto bolo nad moje sily :-(

Po zvysok dna zo sprary trci kusok chvosta. Priklanam sa k scenaru, ze tam veverica asi pomaly dokonava. Ale ked sa neskor vraciam z mestecka spat domov, nachadzam doma mangela akehosi velmi aktivneho pechorit sa znova s rebrikom na miesto kde sa skryva . "Co sa deje?", pytam sa. "Bola von, skrabala sa po stenach domu a ked som vysiel von a uvidela ma, znova sa bezala skryt do svojej spary". Hm, takze je ziva a v plnom zdravi, odhodlana neodist...

Mangel sa uz skriabe hore rebrikom s air hornom (akysi superhlucny klakson v tvare spreja, ktory sa tu pouziva na plasenie divej zveri). Zastavim ho, ved to nie je len tak, treba na to ist s rozumom! Vyplasime ju a co potom? Bude tu chvilu behat ako zmyslov zbavena a nakoniec zasa zalezie do svojej spary. "Pockaj, ved mame doma aj bear spray!" Skrsne vo mne spasonosna myslienka! "Kde? Tak dones!" A tak sa zacala honba Pata a Mata na medveda...

Mangel sa dosplha po rebriku na inkriminovane miesto ukrytu veverice, chvilu je ticho, zrejme sa pasuje s vrazednym nastrojom a sposobom ako ho vobec pouzit, ale netrva to dlho a pocujem sycanie spreja...a potom uz len krik mangela a skrabot splasenej veverice behajucej popod strechu. Za chvilu to zasiahne uz i mna dolu na zemi. Stipu ma oci, vdychnem akesi stiplave hnusne svinstvo. Mangel i veverica zrejme chvilu nevedia o svete, slzia im oci, neda sa nadychnut. Ani neviem ako mangel schadza z rebrika a bezi dnu...Veverica zatial sedi na trame a trie si labkami oci. Ja sa rychlo stveram od rebrika k dveram a beriem do ruk lopatu, ale kym sa mi podari uchopit ju v snahe tresnut vevericu a zasadit jej smrtelny uder, tej uz niet...

V kupelni sa manzel snazi vymyt bolest z oci, ruk a vsetkeho, na co sa z 5cm vzdialenosti a tramu na dome na neho odrazil sprej na medveda. "Citaj aka je na to prva pomoc!" Tak odbalujem sprej z cierneho latkoveho obalu a citam: "Pri zasahu oci vymit 15 minut cistou vodou. Pouzite len na obranu ked medved skutocne zautoci, striekajte vo vzdialenosti 9 metrov....."!!!

Referujem zistenia mangelovi, stale vzdychajucemu a ochkajucemu pod sprchou. Kamarat Bohus, automechanik by povedal svoje oblubene: "Read manual first". Mam pocit, ze sa z nas uz ozaj stavaju v urcitom smere Kanadania. Cim sme tu dlhsie, tym viac stracame "common sense", cize zdravy sedliacky rozum :-) Keby sme citali pismenka na spreji, do akcie by sme si nasadili rusky na usta a okuliare a striekali na potvoru z vacsej vzdialenosti. 

Nas hon na medveda/vevericu skoncil fraskou, zostal po nom mokry flak na trame pod strechou, smrad v strbine, slziace oci, stipajuca koza a ani chyru ani slychu po veverici....ale mam pocit, ze tento zazitok sa v mojom zivote zaradi k tym, na ktore sa nezabuda. Kedykolvek sa k nemu vratim, budem sa znova a znova smiat na svojej sprostosti. Slubujem, ze sa na buduce boje s prirodou s mangelom pripravime lepsie....:-D

Spionaz?

Byvame asi 7 km od mestecka, v malinkej stvrti ukrytej v lese. Asi 25 domov roztrusenych do tvaru akehosi obrateneho pismena "P". Nas dom je ten celkom posledny v nozicke. Prijazdova cesticka k nemu je dlha, vsetko lemuju a zastieraju stromy, len horko-tazko ho vidno z cesty...

Poviete si, ake sukromie, svaty pokoj od vsetkeho a vsetkych!...Napriek tomu teta v nasom miestnom sekaci dnes vedela, ze sme len nedavno dostavali zabradlie na terase okolo domu. Hudson's Hope ma asi nikdy neprestane udivovat...

Casto vidavam auta prechadzat popred nas dom. Dojdu az na koniec nasej slepej ulice, otocia sa, ani nezastanu a idu naspat ako prisli. Zacinam mat pocit, ze to nie su zbludeni turisti, ale cielene spionazne vypravy tetiek z mesta :-) 

Priamy prenos v Hudson's Hope

Nemame kablovku, cize nemozem pozerat televizne vysielanie, a tak vsetko co mam z Olympiady sancu zaznamenat len citam ci pozeram spatne cez zaznamy na internetovych strankach medii. Olympiada je v Rusku, co pre nas predstavuje velky casovy posun. Vsetko podstatne sa v Sochi deje ked u nas v Kanade este hlboko spime. Rano si potom uz len precitam vysledky. Mam pocit, ze takymto stylom celu olympiadu vlastne prespim :-(

Samozrejme ako vzdy sledujem najma hokej. Uz par rokov fandim dvom krajinam naraz, nie preto, ze to novej domovine dlzim akosi zo slusnosti, ale preto, ze to tak jednoducho citim. Tuto olympiadu to bolo ako na hojdacke - smutne spravy a sklamania zo slovenskeho tabora a radost z toho kanadskeho. Slovensky tim sa predcasne poberal domov a Kanada....do finale. Radost citat ranne spravy, radost pozerat zaznamy ich zapasov. Ale pred tym poslednym, najdolezitejsim  som si povedala DOST! Taka udalost si zasluzi odo mna priamy prenos. Nadhodila som na facebookovej stranke nasho mestecka, kde sa lokalne kupuju a predavaju veci, ze by bolo pekne niekde sa spolu zist, sledovat finalovy zapas a spolocne povzbudzovat Kanadu. Vecer uz len zazvonil mobil a prisla SMS od Jasona- tatkovho predaka v praci, ze sa teda vstava o 5 rano a pozera hokej v kurlingovej arene :-)

Moj mangel len zakrutil ocami nad "hokejovymi fanatikmi" a skodoradostne poznamenal, ze "normalni ludia budu rano moct este dlho spat". Ale napriek tomu vstal so mnou a zaviezol ma do jamy levovej. Sedelo tam asi 6 chlapov, dve ospale deti...a ja, uctivo v kanadskom drese :-). Taka rodinna atmosfera maleho mestecka pri velkej udalosti a velkej obrazovke. Cez prestavky sa varil caj, kava, odbiehalo sa na cerpaciu stanicu po sendvice a kolaciky...a to sa potom vsetko povinne muselo zjest. "Nasi" hrali paradne a tak sme im na konci zatlieskali a spokojni sa este za sera a v -22C pobrali kazdy zasa domov.

Aspon kusok olympiady som si uzila v priamom prenose a s bezprostrednou nielen mojou, ale hromadnou radostou na konci.. Gratulujem aspon jednemu z mojich timov, bol najlepsi!

Zima testuje vsetko navokol...

Je koniec februara, clovek by si pomyslel, ze je na ustupe, ze sme uz z najhorsieho vonku. Ale ako keby chytila druhy dych, akoby sa za nieco mstila vsetkemu navokol. Rana na teplomeri odcitavam obvykle okolo -23 az -27C, co znamena, ze noci boli este krutejsie. Macky utekaju zo svojho pristresku dnu s namrznutymi fuzikmi a prskajuc, nevedia sa dockat kedy si vovnutri posadaju okolo rozhorucenej pece. Cely den potom kdesi zasiti spia a ked ich navecer odnasam spat do ich macacieho domceka, placu mi na rukach...

Ak nezapichneme auto do zastrcky na celu noc, ale len na par hodin pred jazdou, tak sa aj tak trapi. Radi akosi zaspato a kolesa ani coby vymrzli do tvaru kociek. Je to len pocit, ale ako keby im chvilu trvalo, nez sa jazdou prinavratia k povodnemu tvaru. Auto ma zimne gumy, popretkavane kovovymi hrotmi, ale aj tak sa rozblika "SLIP", zavrci a potancuje si cez par zakrut a krizovatiek....

Rano vzdy nachadzam okolo domu nove a nove lezoviska. Srny zjavne prespavaju nablizku. Cez den ich potom vidavam hrabkat stihlymi nohami v snehu, snaziac sa stoj co stoj prebojovat k comusi zelenemu. Doprajem im ujedat si z kopy stareho sena vzadu na dvore, ale v duchu ich skor lutujem: "Chudata, ved je uz stare, cierne, plesnive...."

Obdivujem kone v tomto kraji v tychto dnoch. Vidavam ich pokojne stat na obrovskych zasnezenych pastvinach s chrbtami pokrytimi snehom a s hlavou dolu. Sneh im fuka do hriv a picha v ociach. Je ako nepopisany cisty harok papiera, v ktorom sa da citat snad vsetko. Obcas sa v nom objavia pre mna nove, dosial nevidene stopy. Kracam popri nich v smere deja a snazim sa najst aspon jednu zretelnejsiu. Je ich akosi vela a blaznia sa po celom nasom pozemku. Pretkavaju ho akosi bez zmyslu - hore, dole, krizom, krazom...Vlci, ci len niekoho zabehnuty pes? Neviem...

Zima testuje i nas dom. Zachod splachuje lenivejsie, a po splachnuti to bublinkuje v umyvadlach. Vsetko bezne a normalne je zrazu akesi krehke, zranitelne, straca svoju 100% nost. Vycikat, umyt zuby....kazdodenny vecerny ritual. Ako vzdy, az na jednu vec. Voda z kohutika dnes tecie coraz slabsim a slabsim prudom.....- pumpa je ticho! Darmo zostavam stat a nacuvam, nezapina sa. Bez funkcnej pumpy nebude voda. Schadzame preto s tatom do utrob pod nas dom az k nej. Tatkovo este nezahojene koleno tak dostava necakane a nutene zabrat. Nizucky zapratany priestor kde je kotol, pumpa, ohrievac vody, motorove pily a par dalsich haraburd, co by nezniesli teploty pod nulou, pritmie a zima. Cosi s pumpou zjavne nie je v poriadku, mozno suciastka, mozno kusok ladu niekde v uzkej hadicke? Ale v noci sa zobudim na jej stary znamy zvuk. Rano zrazu funguje! Akosi oneskorene, ale zatial stale funguje. 

Voda v cisterne v zemi ma uz par tyzdnov ladovu skrupinu. Tazko odhadnut kolko jej zostava, treba vzdy najprv rozbit lad. Po tyzdni v jame mozno citat ako v letokruhoch stromu. Zhora nadol vidno peknych par rozbitych ladovych vrstiev. 

Davka dreva na jeden  den je snad 2x vacsia ako byvala v januari. Trva dlhsie kym sa pec rozpali, kym to pociti cely nas skrehnuty dom...

V sobotu ma byt -30C, a potom este par dni okolo -20C, uz len 9 dni a ma prist oteplenie! Vydrz to dom, vydrz to pumpa na vodu, vydrz to cisterna v zemi, vydrz to auto, vydrzte to macky, srny, kone a vsetko zive navokol, vydrzme to este chvilu i my.

Predpoved pocasia pre Hudson's Hope na dalsich par dni...

Mam rada zimu, mam rada, ked mi krehnu prsty a vidim svoj vlastny dych. Mam rada brnenie vo vyzimenych koncatinach spat v teple domu, .....ale uz zacinam mat srach z toho, kam az zvladzeme. Tato zima akosi vsetko testuje....Ale ak ju clovek aj tak ma stale rad, nerepce a ide sa vecer prejst, popocuvat vrzgajuci sneh pod nohami a nechat si vystipat lica a bacily, tak sa mu mozno i odmeni - tak ako nam v par poslednych dnoch nadhernou polarnou ziarou!

Den rodiny v Hudson's Hope

Vcera bol v Britskej Kolumbii sviatok, den volna - Den rodiny. Nase malinke mestecko usporiadalo co mu sily a moznosti stacili aby sa v tento den vyblaznili cele rodiny, samozrejme najma ten drobizg. Rano sa rozkotulalo mnozstvo fit lopt po velkej prazdnej telocvicni - mensie, vacsie, obrovske, zlte, modre, fialove....medzi ne sa potom vypustili detvaky, no a rodicia uz  len s uzasom sledovali ako malo staci detom k radosti. Pre nas velkych to bol skor oddych, prilezitost stretnut sa a porozpravat pri horucej cokolade. Je mile ako zije taketo malinke mestecko. Hoci sme tu este ani nie dva roky, mam pocit, ze uz sme jeho sucastou, akymsi inventarom. Kopec ludi ma hned oslovi menom, hoc sa mi zda, ze som ich este nikdy v zivote nestretla a ani ich tvar mi z videnia nic nehovori. Hned sa pytaju ako sa mame, ako sa vodi mangelovi po operacii. Cloveku to chvilu trva, nez si zvykne a zmieri sa s tym, ze sa tu neda zit v anonymite, ale ked sa s tym zzije, zistuje, ze by mu to inde uz snad i chybalo :-) 

Z velkej miestnosti plej lopt sme sa potom presunuli na nas prave cerstvo otvoreny lyziarsky svah. Nie je to ziadna olympijska zjazdovka, len taky kopec na ucenie sa, pre deti ci zaciatocnikov. Sme tu v Hudson's Hope radi, ze ho vobec mame. Bol dokonceny svojpomocne, dobrovolnikmi pocas nespocetnych brigad v priebehu par rokov. Poslednych par dni sa k nam zima akoby vratila v celej svojej sile a teploty tvrdohlavo zotrvavju v rozmedzi -20C cez den a este nizsie cez noc. Zostat preto dlhsie vonku bolo i v tento den skor testovanim vlastnej vydrze. Ten kto uz nevladal, vosiel dnu do maleho domceka, zohriat sa salajucim teplom z pece i horucou cokoladou a parkom v rozku. Na jednorazovy poharik teta pri hrnci s horucou cokoladou kazdmu napisala jeho menosnad hned od dveri. Ako pri dvanastich mesiacikoch, sedelo nas tam par okolo rozkurenej pece a klebetili sme, smiali sa. Najdlhsie vydrzali vonku detvaky, spustajuc sa na comkolvek, co zislo dolu kopcom. Od snowboardovej dosky, cez boby roznych farieb a velkosti, az po obrovsku dusu z pneumatiky. Vosli do drevenicky vzdy s licami ako maliny a mokre ako mysi..

Zo svahu potom na chvilu naspat domov, a neskor zasa na dalsiu akciu -  na nas miestny zimny stadion a korculovanie zadarmo. Tento den sme snad zili len na horucej cokolade a parkoch v rozku, kedze to je zda sa najoblubenejsie "jedlo" na takychto akciach :-) Nevadi, niekedy to jedlo vobec nie je podstatne, hlavne ze je sranda...

Malo tu staci k radosti, i detom, i dospelym. Len tak sa stretnut pri ohniku, nechat si vystipat lica, zdielat ako sa kto ma v tomto nasom malom meste. Akysi pocit spolupatricnosti a sily, co prameni z niekedy tazkych podmienok, s ktorymi sa tu borime. Sme tu jedna velka rodina z jedneho malinkeho mestecka, co mala dnes sviatok a den volna...Je to tu fajn, a vzdy ked mam pocit, ze je to uz celkom na obdiv, staci mi precitat si facebookovy status kamarata zijuceho na Yukone. Dnes hlasil -42C, uz dva mesiace pokazenu pumpu na vodu a zachod pouzitelny len v podobe kadibudky. Na uzitkovu vodu roztapa sneh v hrnci, pitnu kupuju vo velkych kanistroch a sprchovat sa chodia na miestnu cerpaciu stanicu. Ach, aky to mame v porovnani s nimi luxus tu na severe BC! :-)