Bolest cez dva svety

Ked clovek opusti rodnu zem a usalasi sa kdesi na druhom konci sveta, akoby sa ocitol medzi dvoma svetmi. Tym, na ktory spomina, a ten, v ktorom sa nadeja. Tym okolitym, aktualnym, a tym, kde je o osem hodin menej. Medzi tym, kde zostali korene a tym, kde sa tahaju vetvy. Medzi tym, co nechal za sebou a tym, v ktorom sa za cimsi kazdodenne pechori. Medzi svetom toho, coho sa moze dotknut, pohladit a toho, na co ma dosah uz len slovom ci pismom. Ta dialka boli, obe strany...Boli vzdy, i ked je v oboch svetoch vsetko v poriadku, ale tyra, ak cosi kvari co i len jeden z nich. Co ked mam v Kanade vsetko v poriadku ale na Slovensku to boli?  Ked ranaju korene, vetvy nic nezmozu. Da sa len nadialku chlacholit slovom ako ked sepoce listie, hnevat sa, staby vas kmasal a ohybal vetrisko. Ale co to pomoze? Konare neodplasia co prichadza zdola...Za cas sa da utajit, ak sa koren trapi v suchej ci premocenej zemi....Nevidno to hned, koruna stale prekvita...ale dokedy? Ak cosi trapi na rodnej hrude, doboli to az sem. Nepomoze ani more, ani rozdiel tych osmych hodin, ani zatajovanie...z korenov to skor ci neskor vzdy dojde az do toho najposlednejsieho listka. Musi, inak by strom nezil...

Na chvilu zasa studentom

Na tri dni som sa nedavno preniesla akoby 15 rokov dozadu, do cias, kedy som naposledy ako student zazivala atmosferu triedy, pocuvala ucitela a snazila sa udrzat v hlave aspon cast z toho, co sa nam snazil odovzdat. Na tri dni som sa stala sucastou podivneho zoskupenia tunajsich lokalnych Hudson's Hopecanov, vo veku od 10 do neznama. Poschadzali sme sa do vyclenenej triedy nasej tunajsej skoly, aby sme sa stali oficialne polovnikmi. Prihlasila som sa s mangelom na CORE, ktoreho uspesne absolvovanie nam umozni obdrzat "hunting licence".

Na hodinach som sa citila strasne stara, neschopna zapamatat si neskutocne rychlo podany sled informacii.  Bolo by asi zbabele obvinit z toho len a len anglictinu ako cudzi jazyk, vina je uz zrejme i vo mne (skratka mi to uz tak nepali :-) Ujo instruktor si ma vytiahol pred tabulu k stolu, na ktorom lezali zbrane. Stala som tam ako kopka nestastia. "Ktora zbran je "bolt action" , najdite mi 410 caliber". Samozrejme som sa netrafila a namiesto gulovnice som schytila brokovnicu, o spravnej municii ani nehovoriac. Na konci toho trapenia som iba nestastne a odovzdane pokrcila ramenami s hlaskou: "Prepacte, ale nemam potuchy" Sliepnala som v posteli po dva vecery do prirucky a prechadzala znova a znova, co sa v triede narychlo preletelo. Moj zakonity a zaroven i sused v lavici si zatial vedla mna spokojne odfukoval. Bez toho, aby sa doma do toho co i len pozrel spravil nakoniec test aj tak lepsie ako ja. Svet je nespravodlivy....Po uspesnom zakonceni kurzu sa mi potom  niektori spoluziaci priznali, ze so mnou vtedy pred tabulou sucitili. Vraj by tam tak bezradne stali i oni. Somarina, ale potesilo ma to....:-)

Na Slovensku sa tusim pouziva "Lovu zdar!"...ja si to pre svoje osobne ucely premodifikujem na "Sebaobrane zdar!", kedze ta bola pre mna hlavnou motivaciou a pravym ucel tohto trojdnoveho trapenia. Lov prenecham mangelovi ;-)

Nestastie niekedy chodi i po horach...

Kde sa zasa tula? Vsetci su uz doma, iba on nie. Urcite zasa pride az v podvecer, pod schodami si zozerie mysku, co niekde odchytil a potom bude mnaukat pri dverach. Po dlhej zime sa nevie dotarat, akoby dohanal pozastavene tulacky. Tieto dni je pekne, ani coby sa po zime kdesi pozabudla jar a predbehlo ju leto. Slniecko mu zvykne prazit na ciernu srst a on sa slastne vyvaluje po minulorocnej starej suchej trave. Potom dobehne dnu a v srsti ma same smetie...Niet ho, obidem okolo domu, vyjdem az na cestu, par krat este zavolam: "Jaspeeeer!"...ale neprichadza, nepocut ani vzdialeny mnaukot. Ked sa uplne zotmie, zacnem sa o neho uz ozaj bat. Nezvykne sa tarat az do tmy.

Klasicka vecerna prechadzka sa meni na misiu, v ktorej hladame kocura. Rovnakou trasou ako vzdy, kracame a vyvolavame ho. Dolu, na urovni uz asi tretieho suseda prerusi nejaku moju bezvyznamnu vetu macaci skrekot prichadzajuci smerom spoza chrbta. Nedopoviem, zastavime sa a pocuvame. Je to niekde oproti nasmu domu. Mangel s lampasikom bezi napred a ja kracam za nim, bojim sa bezat vztriec strachu. Pocut plac, zufaly macaci plac niekde z tmy lesa pri susedovi naproti. Vojdeme do hory a snazime sa ho este aspon raz zacut. Je ticho, len konare na zemi zapraskaju, akoby cosi odbehlo..Prehladavat kus lesa s lampasikom v ruke je ako hladat ihlu v kope sena. Nema to cenu. Ja sa vraciam domov s hrcou v hrdle a slzami na krajicku. Mam zly pocit, mam o neho strach. Keby sa neozval, zostala by nadej, ze sa len niekde zabudol a rano bude cely nateseny cakat a mnaukat pri dverach. Takto nemam pokoj, viem, ze sa cosi stalo...Mangel este berie corollu, zastane pred lesom a dialkovymi svetlami svieti do neznama. Vola ho, hlada...

Clovek v strachu vsade vidi akesi znamenia. Zrazu sa z nicoho nic a ticha noci zaprie silny vietor do dveri, zakvili., zalomcuje nimi. Poberiem sa spat, podvedome automaticky zapinam nocnu lampu...a nic, uz nesvieti. V nutenej tme rastie i strach i ta hnusna hrca v hrdle. Nebavi ma brazdit internet, aj tak vsetko vnimam napoly. Pocitac poslem do modu "sleep"....ale u seba sa mi to nedari. Tatko zostal este dole na gauci, caka ho...Ja sa hore snazim zaspat, nutim telo vypnut ked mysel nadopovana strachom pracuje na plne obratky. Mota sa mi hlavou vselico, najma spomienky na Jaspera. Ako s nami len par dni dozadu cupital na prechadzke po lese. Verne, ako psik, len par krokov pozadu. Ak uz nestihal a prilis sme mu usli, spustil vzdy ten svoj zufaly mnaukot, ale nevratil sa domov, dobehol nas...V Londone sme ho takto bravali do parku a ludom vzdy vycaril usmev na tvari. Nie je bezne vidiet vencit kocura :-) Malinkeho, len 6 tyzdnoveho mi ho podali do dlani v Petsmarte v kutiku maciciek na adopciu. Uz mi nebolo pomoci, nemohla som ho z dlani vratit spat do tej klietky, uz bol nas. Kde je teraz, preco tam tak nariekal, zije este vobec?????

Tatko uz asi ide spat, otvori dvere......cup, cup, cup. Cosi dopadlo na perinu! Schmatnem ho do narucia a vycitam mu vecer plny strachu. Nie nehnevam sa na neho, to z lasky! Aby si nabuduce daval vacsi pozor tam vonku a vratil sa domov este pred zotmenim. Nestastie vraj nechodi po horach, ale po ludoch. To plati mozno tam dole, v mestach a predmestiach kde uz mu nic ine ani nezostava. Tu hore na severe ma stale obrovske plochy lesov a divociny. Tu na nestastie nadabite velmi lahko. Na severe BC nestastie chodi  i po horach....Nastastie, nestastie sme tentoraz nestretli, ale minuli sme ho asi len o vlasok.

Jasper caka po tulacke pri dverach ;-)

O nechcenych zvieratkach a chcenej teplej vode

Snivalo sa mi o hadoch par dni dozadu. "Nic dobre" ...pomyslela som si. Dni vsak plynuli celkom bezne, nastastie ziadna katastrofa sa nediala. Az kym....kym mi nezazvonil telefon. "HH school" - svietilo mi na dispeji. Z Evkinej skoly volaju domov len v dolezitych .... a skor neprijemnych veciach. Ridaitel skoly mi oznamil, ze nas detvak ma ASI vsi :-( Nainstruoval ma v boji proti nim v domacnosti, i na detvakovej hlave. Detvaka este v skole vyzbrojil letakom a poslal mi ho domov.

Podla instruktaze riaditela som teda zacala behat po dome a zhromazdovat vsetko, s cim Evkina hlava mohla prist do styku na jednu velikansku kopu znamenajucu velke pranie. Plysakov sa vraj mam bud zbavit (co neprichadza do uvahy, detvak by mi to do smrti neodpustil!), alebo vraj odpratat na par tyzdnov do mraznicky. Asi 5 obrovskych ciernych vriec na odpadky plnych plysovych potvor tak putovalo do nasich velikanskych mrazniciek. Nikdy som si nevedela predstavit, ze raz budu plne. Naisto ma ale ani nahodou nenapadlo, ze ak raz aj budu, tak plne plysovych hraciek...Dalej ma este cakalo vyvaranie vsetkych hrebenov, telefonat tatovi, aby sa zastavil v lekarni po sampon proti vsiam a nakoniec cakanie na zlty skolsky autobus a v nom zdroj poplachu. Ked dosiel, nastalo prezeranie hlavy a neuspesny lov na vsi a hnidy. Vsetko, co som nasla, boli len mazove chrasticky, ktore Evku trapia od narodenia. Uchlacholila som sa, ze zrejme tie povazovali v skole za znak zamorenia hlavy mojho dietata. Preto asi to "ASI". Nevadi, pokracujem v plane, i ked ho menim z akcneho na prevencny...

Mraznicky plne plysakov...

Kedze asi den dozadu nam vypovedal poslusnost ohrievac vody, kupanie detvakov predstavovalo zohrievanie vody v tych najvacsich hrncoch co som doma nasla. Islo to pomaly, a kym som naplnila vanu primerane teplou vodou, deti mi nahe skakali po hlave uz asi 2 hodiny. Od odvsivovacieho samponu nam zachvilu smrdel cely dom. Co na tom, len nech funguje. "Vonave" odvsivene deti sme potom nalozili do auta a sup do mesta do kniznice a mestskej pracovne. Detvak sa ako prve v kniznici  pochvalil tete knihovnicke, ze mal vo vlasoch "zvieratka", ale uz nema! Clovek pri detskej uprimnosti a priamosti niekedy nevie, ci sa ma smiat, alebo chytat za hlavu. Male mesto predstavuje i male posobisko pre "zvieratka" vo vlasoch. Aj syn tety knihovnicky ich vraj mal len celkom nedavno, tak sucitne uchlacholila Evku, ze to nie je nic hrozne.

Esteze sme nevyhoreli :-(

Ja som sa odpratala prat kopu obliecok na vankuse, periny, deky a capky. Zaplnili 4 pracky a snad 2 hodiny mojho casu. Je nuda prat v mestskej pracovni. Clovek tam precita nastenku zhora nadol snad 10x, sadne si, vstane, odkraca dlzku miestnosti a zasa si sadne...

Misia dna splnena - deti odvsivene, pradlo ciste, ohrievac na vodu opraveny?.....no zdal sa, az kym nas z pokoja vecera nevytrhlo sycanie vychadzajuce kdesi spod domu. Ohrievac vody si sycal a prskal horucu vodu. Pripominal mi piskaci hrniec, v ktorom varim detom krupicovu kasu. Tak znova len pri studenej vode a tato znova pri "drawing board" ako inzinieri zvyknu hovorievat. 

Tato na druhy den rano odchadza do prace a ja dostavam za ulohu preskumat trubky pod domom. Vodna pumpa sa totizto zapina sama i bez toho, aby sme pustali vodu. To znamena, ze niekde nieco musi tiect. Skontrolovat trubky znamena plazit sa po chrbte v priestoroch vysokych asi 50 cm. Sucham sa tam s lampasikom a svetlom sledujem kazdu trubku od jej zaciatku az kam dovidim. Pocuvam ci niekde nezacut kvapkat vodu....Nic, len prach a tma. To len ohrievac stale prska vodu. Citila by som sa asi istejsie, keby sme tu potvoru vymenili za novu, ale rozhodnutie nechavam na inziniera doma. Ten googli, studuje, nakupuje nove suciastky, testuje termostaty na peci...a snad nakoniec vsetko poriesi tak, aby sme doma zasa mali teplu vodu.

Vchod do utrob pod nas dom

Nas pokazeny ohrievac :-(

Tam dozadu sa bolo treba doplazit a prekontrolovat vsetky trubky

Tato testuje termostat z ohrievaca...

Zubkova vila

Konecne, konecne sa prvy zacal kyvat! Uz sme sa strachovali, ze to nase dieta snad ani nevymeni mliecne zubky za trvace :-)

Rozhodla som sa nekazit  mojmu dietatu iluziu o svete a zapojit sa aktivne do mytu o Zubkovej vile. Evka sa na nu tak tesi! Statocne znasa trocha bolesti a krvi a kyve zubok co to da. Su aj slzicky, ale ked to uz boli moc, sama sebe ohlasi prestavku, pozrie si kusok rozpravky v TV a potom sup spat na vec! Musela som najst male vrecusko, do ktoreho dame prvy vypadnuty zubok, vrecusko potom pod vankus a uz len cakat do rana...Evka, ako to uz ma vo zvyku, ako Santovi, tak i Zubkovej vile napisala na farebny harok papiera par slov. V podstate je to vzdy o tom, ze ich prosi o nejaku konkretnu vec. Zubkova vila bola tentoraz poprosena o plysoveho jednorozca. Pokusala som sa mojmu detvakovi vysvetlit, ze darceky na zelanie na poslednu chvilu su nad sily a moznosti Zubkovej vily. Vsetko co ma a moze dodat, su peniaze. (Aka zbytocna a nudna vec :-( ) A kedze sme doma plysoveho jednorozca v zalohe ozaj nemali, ked deti pospali, Zubkovy tato schmatol potichu vrecusko so zubkom a odkaz na fialovom papieri a rano si tam Evka nasla krasny blyskavy novy peniazok..... a odkaz od Zubkovej vily. Pod Evkinu prosbu malilinkymi pismenkami dopisala: "Prepac Evka, nevedela som zohnat jednorocza :-("

Ani neviem, z coho mal ten moj detvak vacsiu radost, ci z 2 dolarov, alebo z odkazu od Zubkovej vily. Usmievala sa novym, strbavym usmevom a neveriac krutila hlavou a ukazovala sestricke malilinke pismenka. Ako inak, bol to zazrak ! :-)

Pat a Mat idu na medveda! :-)

"Chytro, chytro, zachvilu je tu autobus!" Nahanam ako skoro kazde rano mojho detvaka, aby sa doobliekal, obul, ruksak na chrbat a sup pred dom cakat zlty skolsky autobus. Otvaram dvere a obe zostavame v soku. Ponad hlavy nam popod striesku beha veverica. Zrejme tiez v soku z nas, chuda beha hore dole a nevie kam sa skryt. Schytim metlu a snazim sa ju odohnat mimo dom, ale ona si stastlivo nachadza uzku strbinu medzi doskami pod strieskou a zalezie do nej . Nemam cas riesit situaciu dalej, uz prichadza autobus....

Veverica dalej cusi v skare dalsich par hodin. Obcas otvorim dvere a nakuknem ci stale vidno tych par trciacich chlpov. Zo skusenosti uz viem, co je taka veverica schopna narobit ak sa raz dostane do domu, pod strechu, do podkrovia, do stien...Jedno mi je nad slnko jasnejsie - musi prec z domu!

Ja som clovek nesmierne citlivy a nemam v sebe silu ublizit zivemu tvoru, ale nahla a blizka realna hrozba riesenia problemov s vevericou zijucou pod strechou ma vybicuje k nepoznanemu ja. Beriem zo suplika velky zabiklac a s trasucou sa rukou sa po rebriku splham k strbine s vevericou. Vsuvam noz do spary s chlpami a chvilu vaham. Zavriem oci a prudko vrazam noz do neznama. Vevericka zaplace, kruti sa, zalezie este dalej, tam kde uz ani niet miesta. Koniec,  uz ju vobec nevidim, nemozem dosiahnut. Neviem co som jej sposobila, na nozi nie je znamka krvi. Vzdavam to, uz toto bolo nad moje sily :-(

Po zvysok dna zo sprary trci kusok chvosta. Priklanam sa k scenaru, ze tam veverica asi pomaly dokonava. Ale ked sa neskor vraciam z mestecka spat domov, nachadzam doma mangela akehosi velmi aktivneho pechorit sa znova s rebrikom na miesto kde sa skryva . "Co sa deje?", pytam sa. "Bola von, skrabala sa po stenach domu a ked som vysiel von a uvidela ma, znova sa bezala skryt do svojej spary". Hm, takze je ziva a v plnom zdravi, odhodlana neodist...

Mangel sa uz skriabe hore rebrikom s air hornom (akysi superhlucny klakson v tvare spreja, ktory sa tu pouziva na plasenie divej zveri). Zastavim ho, ved to nie je len tak, treba na to ist s rozumom! Vyplasime ju a co potom? Bude tu chvilu behat ako zmyslov zbavena a nakoniec zasa zalezie do svojej spary. "Pockaj, ved mame doma aj bear spray!" Skrsne vo mne spasonosna myslienka! "Kde? Tak dones!" A tak sa zacala honba Pata a Mata na medveda...

Mangel sa dosplha po rebriku na inkriminovane miesto ukrytu veverice, chvilu je ticho, zrejme sa pasuje s vrazednym nastrojom a sposobom ako ho vobec pouzit, ale netrva to dlho a pocujem sycanie spreja...a potom uz len krik mangela a skrabot splasenej veverice behajucej popod strechu. Za chvilu to zasiahne uz i mna dolu na zemi. Stipu ma oci, vdychnem akesi stiplave hnusne svinstvo. Mangel i veverica zrejme chvilu nevedia o svete, slzia im oci, neda sa nadychnut. Ani neviem ako mangel schadza z rebrika a bezi dnu...Veverica zatial sedi na trame a trie si labkami oci. Ja sa rychlo stveram od rebrika k dveram a beriem do ruk lopatu, ale kym sa mi podari uchopit ju v snahe tresnut vevericu a zasadit jej smrtelny uder, tej uz niet...

V kupelni sa manzel snazi vymyt bolest z oci, ruk a vsetkeho, na co sa z 5cm vzdialenosti a tramu na dome na neho odrazil sprej na medveda. "Citaj aka je na to prva pomoc!" Tak odbalujem sprej z cierneho latkoveho obalu a citam: "Pri zasahu oci vymit 15 minut cistou vodou. Pouzite len na obranu ked medved skutocne zautoci, striekajte vo vzdialenosti 9 metrov....."!!!

Referujem zistenia mangelovi, stale vzdychajucemu a ochkajucemu pod sprchou. Kamarat Bohus, automechanik by povedal svoje oblubene: "Read manual first". Mam pocit, ze sa z nas uz ozaj stavaju v urcitom smere Kanadania. Cim sme tu dlhsie, tym viac stracame "common sense", cize zdravy sedliacky rozum :-) Keby sme citali pismenka na spreji, do akcie by sme si nasadili rusky na usta a okuliare a striekali na potvoru z vacsej vzdialenosti. 

Nas hon na medveda/vevericu skoncil fraskou, zostal po nom mokry flak na trame pod strechou, smrad v strbine, slziace oci, stipajuca koza a ani chyru ani slychu po veverici....ale mam pocit, ze tento zazitok sa v mojom zivote zaradi k tym, na ktore sa nezabuda. Kedykolvek sa k nemu vratim, budem sa znova a znova smiat na svojej sprostosti. Slubujem, ze sa na buduce boje s prirodou s mangelom pripravime lepsie....:-D

Spionaz?

Byvame asi 7 km od mestecka, v malinkej stvrti ukrytej v lese. Asi 25 domov roztrusenych do tvaru akehosi obrateneho pismena "P". Nas dom je ten celkom posledny v nozicke. Prijazdova cesticka k nemu je dlha, vsetko lemuju a zastieraju stromy, len horko-tazko ho vidno z cesty...

Poviete si, ake sukromie, svaty pokoj od vsetkeho a vsetkych!...Napriek tomu teta v nasom miestnom sekaci dnes vedela, ze sme len nedavno dostavali zabradlie na terase okolo domu. Hudson's Hope ma asi nikdy neprestane udivovat...

Casto vidavam auta prechadzat popred nas dom. Dojdu az na koniec nasej slepej ulice, otocia sa, ani nezastanu a idu naspat ako prisli. Zacinam mat pocit, ze to nie su zbludeni turisti, ale cielene spionazne vypravy tetiek z mesta :-)