Jasper

Na par dni som sa vratila do miest, kde sa mi krajsie dycha, kde mi to viac pripomina rodny Liptov ...do Rockies, Skalistych hor. Stoji za to cestovat k nim cely celucicky den. Vo chvili, ked sa horizont pred vami zacina vlnit a cesta klesat a stupat, srdce zacina busit, tesi sa. Milujem hory, zasnezene stity, tu tmavomodru v kontraste so zelenou. "Ked sa pominiem, rozpras ma tu kdesi" bola moja podivna trochu srandovno- morbidna prosba na manzela :-)

Pamatam si z detstva ako mi ako najmladsej vzdy zostavalo miesto v strede zadnych sedadliel nasej Lady. Ostatni boli radi, ze si nemusia krcit nohy na akomsi hrbe, co tam nezmyselne vystupoval presne v mieste pre nohy. Mne to nevadilo. Obcas som sa zosunula priamo na hrb a sediac na nom si vtisla hlavu medzi predne sedadla k mame a otcovi. Isla som si potom oci vyocit a striehla co bude utekat cez cestu, ci stat popri nej. Bol to vzdy zazitok cestovat k strarej mame a spat domov. Srnky, lisky a za noci uz len zablesky dvoch svetielok, oci cohosi tajomneho. Cesta do Jasperu z predneho sedadla mi pripomenula detstvo. Az na to, ze vyhlad bol este lepsi a divej zveri nepomerne viac...

Ubytovani sme boli v malych chatkach blizko Jasperu. I tam sa po areali promenadovali jelenice, a kedze sme prisli v "calving season" (cas ked na svet prichadzaju mladata), bolo dobre pre  vlastnu bezpecnost drzat sa od nich podla odporucani najmenej 30 metrov daleko.

Uzili sme si tych malo dni v horach v pokoji a klude. Pobehali pozriet par miest, prejst sa okolo jazier, pochodit par chodnickov, uzit si "hot springs" v horucej mineralne vode, i pieskove plaze pri Annette a Edith Lake.... 

Lake Edith

...ma spolu s Lake Annette taketo krasne piesocnate plaze

Edith Lake je zvlastne a magicke miesto, jedina komunita sukromnych chatiek v systeme narodnych parkov provincie Alberta. V roku 1908 dostala spisovatelka Agnes Laut povolenie zalozit okolo jazera akusi komunitu umelcov. Narodne parky Kanady jej a zopar jej priatelom garantovali limitovany pristup a prenajom pody okolo Edith Lake. Pravidelne sa potom na Lake Edith v ramci Lake Edith Camp schadzali umelci aby spolu pocas pobytu tvorili. 4 generacie dalej tam tato malicka komunita umelcov existuje nadalej. Chatky zostavaju v rodine z generacie na generaciu a na trh s nehnutelnostami sa dostavaju len velmi velmi zriedka. Peniaze ale v takom pripade nehraju primarnu ulohu. Potencialny kupca musi totizto preukazat, ze bude aktivny a prospesny pre komunitu a jeho pripadnu kupu musia odobrit vsetci clenovia stvrte. Kazdy rok obyvatelia Edith Lake organizuju vystavu svojich diel. Vystavovat na nej moze len ten, kto obyva jednu z chatiek pri jazere alebo jeho rodinny prislusnik... 

Agnes Laut

 "I believe that all landscape painters must have a special place, an Eden where they go to restore and refresh their muse."...Priznam sa, trosku obyvatelom Edith Lake komunity zavidim toto residencne privilegium, sancu zit v svojom umeleckom raji a moznost kazdy den si dobit energiu a ozivit svoju muzu...

Jedna z chatiek na Edith Lake...

Smutno sa odchadzalo z Rockies naspat do relativnej roviny Hudson's Hope. Ked sa clovek narodi pod horami, len tazko vie zit bez nich. Zvykne si, ale nevyrovna sa so skutocnostou, ze zmiznu z jeho obzoru, zivota. Nie  som  s tym zmierena a obcas citim, ze moja muza potrebuje vzpruhu. Je to ako doping, elixir, nieco, co do seba potrebujem nasat aby som vedela fungovat za cas, dokial tie stity znovu neuvidim. Tazko sa mi odchadzalo z umeleckeho raja spat na zem....

Kto z koho

Vcera som sa citila ako v nejakom Sverakovom filme....Zazila som vyjav, ktory asi opisany a sprostredkovany nie je ani zdaleka tym istym, ako priamo prezity. Stala som na nasej velkej verande a pozorovala huriavk u susedov. Zavolali si velky oranzovy stroj, co na pasoch lozi po ich pozemku a s rachotom zbiera popadane stromy. Uklada ich potom na viacere obrovske kopy...

Kopy poznasaneho dreva u susedov, oranzovu masinu nevidno...

Kto mal niekedy to stastie zit skryty v lese tu v Kanade, asi uz na vlastnej kozi zazil spravanie datla, co si v urcitom obdobi "znaci" svoje teritorium a laka samicu co najhlasnejsim klopanim - do cohokolvek, co narobi ramus. Ja som toto nadelenie u nas riesila minulu jesen. Vybehovala som z domu na jeho tukanie do stien a plasila ho s klaksonom. Pohlad a zazitok na nezaplatenie pre bezneho Slovaka. V toto osudne rano sa ale chudak datel pustil do prehlusovania tazkej techniky. Zufaly zaletel k susedom oproti a odhodlany prehlusit hluk pochadzajuci z oranzovej masiny odvedla zacal vytrvalo trieskat do susedovej plechovej strechy. Suseda rozospata a zjavne v soku vysla v pyzame na priedomie a len tak tam hodnu chvilu v nepochopeni stala. Potom sa presla hore dole, poskrabala sa po hlave a beznadejne zasa vosla dnu. Mne ako divakovi nebolo pomoci, nedalo sa mi nesmiat ....ved skodoradost najvacsia radost.

Datel mlatil zobakom do tejto susedovie strechy :-)

Ale kazdy mame svoje, mne  priroda nadelila tiez svoj diel. Kazde rano si na trame pred vchodovymi dverami najdem bordel. Povyvlacane pierka, chumace chlpov z nasich maciek a zmes konarikov sa na mna denno denne smeje vo vacsom a vacsom mnozstve, hoc to zakazdym pozhadzujem a odpracem. Darmo sliepnam do zotmenia, nic nepristihnem. Poslednu noc som dokonca opat sfunkcnila vianocnu vyzdobu na dome a tak si asi susedia museli klopkat na celo, ze Slovaci zrejme oslavuju Vianoce i na sklonku jari?

Ani vianocne osvetlenie nepomohlo, rano to tam bolo zas. Nastastie sa tatovi odchadzajucemu do prace podarilo necakane pristihnut budovatela. Drozd si cupkal pred domom a v zobaku mal nachystanu dalsiu varku pod tram ...

Nas tajomny budovatel

...znasa vsetko co sa mu hodi pod tram so svetielkami

Tak mu to zasa raz pozhadzujem na zem a len pokrcim plecami, rovnako bezradne ako suseda s datlom oproti. Co narobime, treba len preckat, ved ich to snad raz prestane bavit.....

Priroda na jar ma svoje caro, ale ticho a pokoj to nie je :-D

Bolest cez dva svety

Ked clovek opusti rodnu zem a usalasi sa kdesi na druhom konci sveta, akoby sa ocitol medzi dvoma svetmi. Tym, na ktory spomina, a ten, v ktorom sa nadeja. Tym okolitym, aktualnym, a tym, kde je o osem hodin menej. Medzi tym, kde zostali korene a tym, kde sa tahaju vetvy. Medzi tym, co nechal za sebou a tym, v ktorom sa za cimsi kazdodenne pechori. Medzi svetom toho, coho sa moze dotknut, pohladit a toho, na co ma dosah uz len slovom ci pismom. Ta dialka boli, obe strany...Boli vzdy, i ked je v oboch svetoch vsetko v poriadku, ale tyra, ak cosi kvari co i len jeden z nich. Co ked mam v Kanade vsetko v poriadku ale na Slovensku to boli?  Ked ranaju korene, vetvy nic nezmozu. Da sa len nadialku chlacholit slovom ako ked sepoce listie, hnevat sa, staby vas kmasal a ohybal vetrisko. Ale co to pomoze? Konare neodplasia co prichadza zdola...Za cas sa da utajit, ak sa koren trapi v suchej ci premocenej zemi....Nevidno to hned, koruna stale prekvita...ale dokedy? Ak cosi trapi na rodnej hrude, doboli to az sem. Nepomoze ani more, ani rozdiel tych osmych hodin, ani zatajovanie...z korenov to skor ci neskor vzdy dojde az do toho najposlednejsieho listka. Musi, inak by strom nezil...

Na chvilu zasa studentom

Na tri dni som sa nedavno preniesla akoby 15 rokov dozadu, do cias, kedy som naposledy ako student zazivala atmosferu triedy, pocuvala ucitela a snazila sa udrzat v hlave aspon cast z toho, co sa nam snazil odovzdat. Na tri dni som sa stala sucastou podivneho zoskupenia tunajsich lokalnych Hudson's Hopecanov, vo veku od 10 do neznama. Poschadzali sme sa do vyclenenej triedy nasej tunajsej skoly, aby sme sa stali oficialne polovnikmi. Prihlasila som sa s mangelom na CORE, ktoreho uspesne absolvovanie nam umozni obdrzat "hunting licence".

Na hodinach som sa citila strasne stara, neschopna zapamatat si neskutocne rychlo podany sled informacii.  Bolo by asi zbabele obvinit z toho len a len anglictinu ako cudzi jazyk, vina je uz zrejme i vo mne (skratka mi to uz tak nepali :-) Ujo instruktor si ma vytiahol pred tabulu k stolu, na ktorom lezali zbrane. Stala som tam ako kopka nestastia. "Ktora zbran je "bolt action" , najdite mi 410 caliber". Samozrejme som sa netrafila a namiesto gulovnice som schytila brokovnicu, o spravnej municii ani nehovoriac. Na konci toho trapenia som iba nestastne a odovzdane pokrcila ramenami s hlaskou: "Prepacte, ale nemam potuchy" Sliepnala som v posteli po dva vecery do prirucky a prechadzala znova a znova, co sa v triede narychlo preletelo. Moj zakonity a zaroven i sused v lavici si zatial vedla mna spokojne odfukoval. Bez toho, aby sa doma do toho co i len pozrel spravil nakoniec test aj tak lepsie ako ja. Svet je nespravodlivy....Po uspesnom zakonceni kurzu sa mi potom  niektori spoluziaci priznali, ze so mnou vtedy pred tabulou sucitili. Vraj by tam tak bezradne stali i oni. Somarina, ale potesilo ma to....:-)

Na Slovensku sa tusim pouziva "Lovu zdar!"...ja si to pre svoje osobne ucely premodifikujem na "Sebaobrane zdar!", kedze ta bola pre mna hlavnou motivaciou a pravym ucel tohto trojdnoveho trapenia. Lov prenecham mangelovi ;-)

Nestastie niekedy chodi i po horach...

Kde sa zasa tula? Vsetci su uz doma, iba on nie. Urcite zasa pride az v podvecer, pod schodami si zozerie mysku, co niekde odchytil a potom bude mnaukat pri dverach. Po dlhej zime sa nevie dotarat, akoby dohanal pozastavene tulacky. Tieto dni je pekne, ani coby sa po zime kdesi pozabudla jar a predbehlo ju leto. Slniecko mu zvykne prazit na ciernu srst a on sa slastne vyvaluje po minulorocnej starej suchej trave. Potom dobehne dnu a v srsti ma same smetie...Niet ho, obidem okolo domu, vyjdem az na cestu, par krat este zavolam: "Jaspeeeer!"...ale neprichadza, nepocut ani vzdialeny mnaukot. Ked sa uplne zotmie, zacnem sa o neho uz ozaj bat. Nezvykne sa tarat az do tmy.

Klasicka vecerna prechadzka sa meni na misiu, v ktorej hladame kocura. Rovnakou trasou ako vzdy, kracame a vyvolavame ho. Dolu, na urovni uz asi tretieho suseda prerusi nejaku moju bezvyznamnu vetu macaci skrekot prichadzajuci smerom spoza chrbta. Nedopoviem, zastavime sa a pocuvame. Je to niekde oproti nasmu domu. Mangel s lampasikom bezi napred a ja kracam za nim, bojim sa bezat vztriec strachu. Pocut plac, zufaly macaci plac niekde z tmy lesa pri susedovi naproti. Vojdeme do hory a snazime sa ho este aspon raz zacut. Je ticho, len konare na zemi zapraskaju, akoby cosi odbehlo..Prehladavat kus lesa s lampasikom v ruke je ako hladat ihlu v kope sena. Nema to cenu. Ja sa vraciam domov s hrcou v hrdle a slzami na krajicku. Mam zly pocit, mam o neho strach. Keby sa neozval, zostala by nadej, ze sa len niekde zabudol a rano bude cely nateseny cakat a mnaukat pri dverach. Takto nemam pokoj, viem, ze sa cosi stalo...Mangel este berie corollu, zastane pred lesom a dialkovymi svetlami svieti do neznama. Vola ho, hlada...

Clovek v strachu vsade vidi akesi znamenia. Zrazu sa z nicoho nic a ticha noci zaprie silny vietor do dveri, zakvili., zalomcuje nimi. Poberiem sa spat, podvedome automaticky zapinam nocnu lampu...a nic, uz nesvieti. V nutenej tme rastie i strach i ta hnusna hrca v hrdle. Nebavi ma brazdit internet, aj tak vsetko vnimam napoly. Pocitac poslem do modu "sleep"....ale u seba sa mi to nedari. Tatko zostal este dole na gauci, caka ho...Ja sa hore snazim zaspat, nutim telo vypnut ked mysel nadopovana strachom pracuje na plne obratky. Mota sa mi hlavou vselico, najma spomienky na Jaspera. Ako s nami len par dni dozadu cupital na prechadzke po lese. Verne, ako psik, len par krokov pozadu. Ak uz nestihal a prilis sme mu usli, spustil vzdy ten svoj zufaly mnaukot, ale nevratil sa domov, dobehol nas...V Londone sme ho takto bravali do parku a ludom vzdy vycaril usmev na tvari. Nie je bezne vidiet vencit kocura :-) Malinkeho, len 6 tyzdnoveho mi ho podali do dlani v Petsmarte v kutiku maciciek na adopciu. Uz mi nebolo pomoci, nemohla som ho z dlani vratit spat do tej klietky, uz bol nas. Kde je teraz, preco tam tak nariekal, zije este vobec?????

Tatko uz asi ide spat, otvori dvere......cup, cup, cup. Cosi dopadlo na perinu! Schmatnem ho do narucia a vycitam mu vecer plny strachu. Nie nehnevam sa na neho, to z lasky! Aby si nabuduce daval vacsi pozor tam vonku a vratil sa domov este pred zotmenim. Nestastie vraj nechodi po horach, ale po ludoch. To plati mozno tam dole, v mestach a predmestiach kde uz mu nic ine ani nezostava. Tu hore na severe ma stale obrovske plochy lesov a divociny. Tu na nestastie nadabite velmi lahko. Na severe BC nestastie chodi  i po horach....Nastastie, nestastie sme tentoraz nestretli, ale minuli sme ho asi len o vlasok.

Jasper caka po tulacke pri dverach ;-)

O nechcenych zvieratkach a chcenej teplej vode

Snivalo sa mi o hadoch par dni dozadu. "Nic dobre" ...pomyslela som si. Dni vsak plynuli celkom bezne, nastastie ziadna katastrofa sa nediala. Az kym....kym mi nezazvonil telefon. "HH school" - svietilo mi na dispeji. Z Evkinej skoly volaju domov len v dolezitych .... a skor neprijemnych veciach. Ridaitel skoly mi oznamil, ze nas detvak ma ASI vsi :-( Nainstruoval ma v boji proti nim v domacnosti, i na detvakovej hlave. Detvaka este v skole vyzbrojil letakom a poslal mi ho domov.

Podla instruktaze riaditela som teda zacala behat po dome a zhromazdovat vsetko, s cim Evkina hlava mohla prist do styku na jednu velikansku kopu znamenajucu velke pranie. Plysakov sa vraj mam bud zbavit (co neprichadza do uvahy, detvak by mi to do smrti neodpustil!), alebo vraj odpratat na par tyzdnov do mraznicky. Asi 5 obrovskych ciernych vriec na odpadky plnych plysovych potvor tak putovalo do nasich velikanskych mrazniciek. Nikdy som si nevedela predstavit, ze raz budu plne. Naisto ma ale ani nahodou nenapadlo, ze ak raz aj budu, tak plne plysovych hraciek...Dalej ma este cakalo vyvaranie vsetkych hrebenov, telefonat tatovi, aby sa zastavil v lekarni po sampon proti vsiam a nakoniec cakanie na zlty skolsky autobus a v nom zdroj poplachu. Ked dosiel, nastalo prezeranie hlavy a neuspesny lov na vsi a hnidy. Vsetko, co som nasla, boli len mazove chrasticky, ktore Evku trapia od narodenia. Uchlacholila som sa, ze zrejme tie povazovali v skole za znak zamorenia hlavy mojho dietata. Preto asi to "ASI". Nevadi, pokracujem v plane, i ked ho menim z akcneho na prevencny...

Mraznicky plne plysakov...

Kedze asi den dozadu nam vypovedal poslusnost ohrievac vody, kupanie detvakov predstavovalo zohrievanie vody v tych najvacsich hrncoch co som doma nasla. Islo to pomaly, a kym som naplnila vanu primerane teplou vodou, deti mi nahe skakali po hlave uz asi 2 hodiny. Od odvsivovacieho samponu nam zachvilu smrdel cely dom. Co na tom, len nech funguje. "Vonave" odvsivene deti sme potom nalozili do auta a sup do mesta do kniznice a mestskej pracovne. Detvak sa ako prve v kniznici  pochvalil tete knihovnicke, ze mal vo vlasoch "zvieratka", ale uz nema! Clovek pri detskej uprimnosti a priamosti niekedy nevie, ci sa ma smiat, alebo chytat za hlavu. Male mesto predstavuje i male posobisko pre "zvieratka" vo vlasoch. Aj syn tety knihovnicky ich vraj mal len celkom nedavno, tak sucitne uchlacholila Evku, ze to nie je nic hrozne.

Esteze sme nevyhoreli :-(

Ja som sa odpratala prat kopu obliecok na vankuse, periny, deky a capky. Zaplnili 4 pracky a snad 2 hodiny mojho casu. Je nuda prat v mestskej pracovni. Clovek tam precita nastenku zhora nadol snad 10x, sadne si, vstane, odkraca dlzku miestnosti a zasa si sadne...

Misia dna splnena - deti odvsivene, pradlo ciste, ohrievac na vodu opraveny?.....no zdal sa, az kym nas z pokoja vecera nevytrhlo sycanie vychadzajuce kdesi spod domu. Ohrievac vody si sycal a prskal horucu vodu. Pripominal mi piskaci hrniec, v ktorom varim detom krupicovu kasu. Tak znova len pri studenej vode a tato znova pri "drawing board" ako inzinieri zvyknu hovorievat. 

Tato na druhy den rano odchadza do prace a ja dostavam za ulohu preskumat trubky pod domom. Vodna pumpa sa totizto zapina sama i bez toho, aby sme pustali vodu. To znamena, ze niekde nieco musi tiect. Skontrolovat trubky znamena plazit sa po chrbte v priestoroch vysokych asi 50 cm. Sucham sa tam s lampasikom a svetlom sledujem kazdu trubku od jej zaciatku az kam dovidim. Pocuvam ci niekde nezacut kvapkat vodu....Nic, len prach a tma. To len ohrievac stale prska vodu. Citila by som sa asi istejsie, keby sme tu potvoru vymenili za novu, ale rozhodnutie nechavam na inziniera doma. Ten googli, studuje, nakupuje nove suciastky, testuje termostaty na peci...a snad nakoniec vsetko poriesi tak, aby sme doma zasa mali teplu vodu.

Vchod do utrob pod nas dom

Nas pokazeny ohrievac :-(

Tam dozadu sa bolo treba doplazit a prekontrolovat vsetky trubky

Tato testuje termostat z ohrievaca...

Zubkova vila

Konecne, konecne sa prvy zacal kyvat! Uz sme sa strachovali, ze to nase dieta snad ani nevymeni mliecne zubky za trvace :-)

Rozhodla som sa nekazit  mojmu dietatu iluziu o svete a zapojit sa aktivne do mytu o Zubkovej vile. Evka sa na nu tak tesi! Statocne znasa trocha bolesti a krvi a kyve zubok co to da. Su aj slzicky, ale ked to uz boli moc, sama sebe ohlasi prestavku, pozrie si kusok rozpravky v TV a potom sup spat na vec! Musela som najst male vrecusko, do ktoreho dame prvy vypadnuty zubok, vrecusko potom pod vankus a uz len cakat do rana...Evka, ako to uz ma vo zvyku, ako Santovi, tak i Zubkovej vile napisala na farebny harok papiera par slov. V podstate je to vzdy o tom, ze ich prosi o nejaku konkretnu vec. Zubkova vila bola tentoraz poprosena o plysoveho jednorozca. Pokusala som sa mojmu detvakovi vysvetlit, ze darceky na zelanie na poslednu chvilu su nad sily a moznosti Zubkovej vily. Vsetko co ma a moze dodat, su peniaze. (Aka zbytocna a nudna vec :-( ) A kedze sme doma plysoveho jednorozca v zalohe ozaj nemali, ked deti pospali, Zubkovy tato schmatol potichu vrecusko so zubkom a odkaz na fialovom papieri a rano si tam Evka nasla krasny blyskavy novy peniazok..... a odkaz od Zubkovej vily. Pod Evkinu prosbu malilinkymi pismenkami dopisala: "Prepac Evka, nevedela som zohnat jednorocza :-("

Ani neviem, z coho mal ten moj detvak vacsiu radost, ci z 2 dolarov, alebo z odkazu od Zubkovej vily. Usmievala sa novym, strbavym usmevom a neveriac krutila hlavou a ukazovala sestricke malilinke pismenka. Ako inak, bol to zazrak ! :-)