DEN "4"

Tazko zatazko sa faune i flore prebudzalo do dnesneho dna. Prikryte bielou perinou, ani coby do nej pozasival kamene. Stromy este s listkami len horko tazko zvladali  necakane zavazie. Niektore to ani neustali a podlomene sa zosunuli na zem, ci horsie na droty elektrickeho vedenia. Niekde to len na chvilku bliklo a moderny zivot siel dalej, niekde zostala tma a ticho ovela dlhsie. Mna zastihol vypadok v praci, na poste. Nastastie iba na chvilku, lebo inak si neviem predstavit vybavit co sa v dnesnej dobe na poste procesuje iba manualne. Soboty v praci su zvacsa velmi pomale, nudne. Prvu hodinku trosku poupratujem a potom uz len potiskam hodiny ocami. Sem tam niekto vojde, vyberie si postu zo svojej schranky a prehodi so mnou rec. Dnes prislo malinko ludi, zrejme kvoli pocasiu. Cely den padal tazky mokry sneh, na ceste sa vytvorila clapkanica a za cely cas co som bola v praci bolo pocut sireny nasich poziarnikov co uhanali na pomoc raz tym, raz opacnym smerom. Zadivala som sa za nimi, uhanajucimi  k hlavnemu tahu na Fort St John...."len aby nevyhasol ziadny zivot". Svetielka ich majakov mi uz mizli z dohladu ked doletela k oknu sykorka. Sadla si na konarik zo stromceka rastuceho hned pri stene. Chvilu pozerala dohora, do boku, na mna a potom par krat ukradla pavukovi zo siete hore v rozku okna zopar jeho starych koristi. Mudre su tie zvieratka, vedia/musia si poradit i takto, ked znenazdajky nie je dostupne to, co este vcera bolo bezne. Vracajuc sa z prace domov, sla som pomalinky. Darmo, mojej malej toyote uz v zime viac neverim. V hmle a pocasi ako dnes som vdacna za to, ze hlavnym chlebodarcom tohto mestecka je BC Hydro. Vacsina obyvatelstva niekedy bola ci v sucasnosti je jeho zamestnancami. To mimo ineho znamena, ze vacsina z nas, tu zijucich, ma v svojej garderobe ziarivo oranzove haby s reflexnymi pasikmi. A ak nemame, staci zabehnut do miestneho sekaca. Chvalabohu zbadat niekoho kracat popri ceste je potom v tomto meste jednoduche. 

Zajtra si Perinbaba zoberie svoju tazku perinu spat, ulavi sa stromom, vtacikom...este chvilu dostanu cas, aby sa pripravili na to, ze nou budu zatazkani 6 mesiacov....

DEN "3"

Prisiel ten cas roka, ked si zohrievam ruky na hrnceku s horucim kapucinom, kavou, ci varenym vinom takto k veceru. Snehoprsi...Vonku je tma po cely den, slniecko beznadejne nevidno. Dohnal sa akysi front co so sebou prinesie 10-20 cm snehu dnes v noci a pocas zajtrajska. Prvy sneh, skory, este nezelany. Pomaly nadide cas snehu, ale tento este zmizne. Roztopi sa a zasa bude na chvilu vladnut sivohnedota, v ktorej splyvaju srny pasuce sa popri cestach. Je mi luto tej, co sa dnes na mna pozrela zvlastne zboku...na tom druhom lici mala obrovsku hrcu a na celom oku belmo. Myslim, ze tuto zimu neprezije. Zajtra rano sa teda prebudime do prveho snehu. Macky vyjdu zo svojho pristresku a budu vkladat labky opatrne do predchadzajucej stopy, do ostrovceka za ostrovcekom bez snehu. Ako modelky co kracaju stylom noha pred nohu v dokonalej priamke. Zdvihnu labku a otrasu ju. Vojdu dnu najezene, s fuziskami ako mroze. Prichadza cas papuc a pancusiek, diek a rolakov, vone dymu z kominov, dreva dosusajuceho sa pri peci. Pomaly sa rozlucime Pani jesen, bolo nam spolu fajn, este si mohla chvilu posediet....

DEN "2"

Najsilnejsim zazitkom tohto dna bola smet na zemi...

Najma mamy isto poznaju stav, ked su v mode "vrtula v zadku" a pobehuju po byte robiac tisic veci naraz. Umyt riad, utriet riad, odlozit riad, pospratovat zo stola, poukladat hracky, pockat deti vracajuce sa zo skoly, skontrolovat a podpisat im ulohy, hukat do nich aby sa prezliekli, popritom vsetkom za pochodu zbierat smeti na koberci, na dlazke...... Drziac smet vo vzduchu v polceste medzi miestom odkial som ju zdvihla a smetnym kosom, uvedomila som si, ze ta smet ma nohy a za jenu z noh ju drzim....

Niekedy nie je na skodu sustredit sa i pri veciach, kde si myslime, ze uz ich staci robit automaticky, alebo.....nie je vsetko to, cim sa zda byt :-D

DEN "1"

Hovori sa, ze co oci nevidia, to srdce neboli...scasti je to pravda. Pravda je ale i to, ze ked oci nedovidia, a usi dopocuju, mysel si vytvori svoje vlastne obrazky a tie bolia....

Rozpravala som dnes s mamou, chuda utrapena a so slzami mi porozpravala ako Benik zisiel zo sveta. Menej ma to bolelo ked som vedela len ZE, nie AKO. Teraz sa mi v hlave premietaju strasne obrazky co bolia... 

Jedna z legiend o polarnej ziare hovori, ze su to duse tych, co uz nie su s nami a tancuju na nebi. Vcera sme mali polarnu ziaru. Vysli sme s detvakmi na priedomie a zamavali sme Yashke, Kitty, Cocovi....a Benikovi. Povedala som detom, ze sa tam hore maju fajn, prave sa nahanaju a tesia sa, ze nas vidia. Detvaky sa nasiroko usmiali a i mne ako "rozpravkarovi" sa tomu na chvilu tak dobre verilo....

PROJEKT 365, alebo co den vnukol, pripomenul, dal alebo zobral...

Niektori mi vycitate, ze malo pisem, nuz pravda, je to zriedkavejsie ako byvalo. Venujem vam preto nasledujucich 365 dni, na kazdy den toho roku odo mna zopar riadkov. Nemusi a asi to nebude nic hlbokozmyslupne, mozno casto povrchne, prvoplanove, napisane spontanne, neprerabano. Mozno  len jedna myslienka, jedna spomienka, jeden postreh, nieco co sa mi v ten den zavrta do hlavy...Venujem vam v kazdom tom dni kusok z mojho dna, aby sme si i napriek tej dialke boli stale blizko.

Zbohom, moj Benik....

Posledne dve noci sa mi snivalo s Kokavou. V prvom sne som sa motala kdesi po Slovensku, miesta zname i nezname, zaplietlo sa tam i Podbanske...  Moj sen mal mozno naplanovany iny scenar, ale ja som si postavila hlavu a schytila som sa peso domov, cez Belu, cez kopce, cez polia k vysokym topolom, co uz nie su...V druhom sne blesk udrel kdesi do stromu na lukach za Kokavou. Smerom od Belej sa ohen rychlo sunul i na nas dom. V chaose a strachu som sa snazila najst niekoho, kto by zavolal hasicov....Zobudila som sa vzdy v prostred pribehu, bez stastneho konca, rozrusena. Akoby ma cosi naliehavo tahalo domov na Slovensko tieto posledne dni. Pod, rychlo, treba ti...

Vcera vecer mi mama napisala:

"zapalte sviecku Benikovi, uz zomrel"

.....Tak tam je zmysel tych mojich snov, je dopovedane, ale ziadny stastny koniec. 

Nestihla som Benik, nedokracala, nezohnala pomoc, nebola som pri tebe a uz sa to neda dosnivat, neda napravit....

Od mala malinka som nadrapovala macky ako moja stara mama zvykla hovorit. Spavali na sope, vonali senom, tarali sa mi a tulali po poliach za domom. Obycajne "macky domace". Pamatam si ako som prvy krat o par ulic opodial zazrela perzsku macku. Teta co tam byvala mala dve - Katku a Zofku. Tusim som tam vtedy zostala stat s otvorfenymi ustami, divala sa na kopu chlpov co sa graciozne prechadza po zahrade. Nespocetne vela krat som tam potom zasla cielene s nadejou, ze ich zasa uvidim...

Pocas studia na vyske sa mi podarilo po brigadach nasporit si horko tazko 1000 korun. Vedela som dobre na co ich chcem minut uz davno dopredu. Zdvihla som sluchatko a vytocila cislo tety v Banskej Bystrici, co predavala perzske maciatka. Peto bol so mnou po Benika, pamatam si dodnes, z ktoreho panelaku som si ho odnasala. Male dymove cudo.

"Boze, aky je skaredy!"..zhodnotila ho mama a ja som mala potrebu zastat sa ho, ochranit. Nie, nebol skaredy, bol taky mrzky, iny, az bol pekny :-) Bol mojim najlepsim kamosom, spoluspacom, asistentom pri kresleni, hrabani sena, pri vsetkom v mojom vtedajsom zivote...az pokym som neodisla do Kanady. Nechala som ho tam, lebo tam bol stastny. Dufala som, a vlastne vedela, ze je to tak pre neho lepsie. Mal tam svoj domov, vsetko co poznal a mal rad a odo mna by bolo sebecke zobrat ho prec. Nebola som sama, kto ho mal rad. Z jeho 16 rokov bol so mnou vlastne len 4. 4 roky, ktore su mi teraz take vzacne. Spomienky, ktore ma prave zalievaju slzami...Ako mi vzdy vecer z fotelky vyskocil na poschodovu postel aby v klbku spal pri mojich nohach. Ako trielil ako strela krizom cez celu zahradu a zastavil sa az v korune starej hrusky. Ako najezeny vyhanal cudzie macky z nasho dvora. Ako mi skakal zo sopu priamo na plece a niesol sa na nom az dnu. Viem, ze oco maval od neho dopichane plecia snad celych tych 16 rokov. Spominam si, ako som skoro rano chytavala do cistej misky spod kvetinaca jeho moc, hned ako sa schytil ist cikat na svoj zachodik, lebo zasa bolo treba k veterinarovi. Vidim ho s vrkocmi na licach, dlhe chlpy ma stiahnute gumickami s lienkami. 

Len stvrtinu zivota prezil so mnou, len malinko, viac s ocom a mamou, ale stale bol moj. Moj vysnivany, vzacny, skaredokrasny, moj vlastny graciozne sa nesuci cez zahradu, moj prvy "iny". Je nesmierne tazky tento rok, len berie a berie co mi je vzacne. Vysla som vcera v noci na priedomie, mesiacik ju robil jasnou. Tepla zvlastna magicka noc. Stala som tam pod nocnou oblohou a zo slzami v ociach som poprosila Yashku, aby sa postarala o Benika.

"Akosi sa mi tam zbierate, lasky moje. Budem vas vyzerat v polarnej ziare, ako sa premavate z jedneho konca oblohy na druhu. Zbohom Benik, prepac, tych 12 rokov bezo mna. Mal si lasky od otca  a mamy nadovsetko, to viem stopercentne. Este chvilu na mna pockaj tam hore, neboj, nebudes tam zatial sam, uz ta cakaju Kitty i Yashka"

Vecko

Scervenieva sa, zozltieva, zmraka a ochladzuje. Husi nado mnou ma zdravia krasnym pravidelnym Veckom na ich ceste za teplom. "Uz?" - pytam sa ich..."Uz odchadzate?" Vzdy mi to pride akosi skoro ked ich prvy krat vidim odlietat. Zamavam im na stastnu cestu a pokracujem dalej v prechdzke s mojimi dvoma velkymi chlpacmi. Je to pre mna vzdy akysi zvonec do posledneho kola. Ako ked bezci bezia svoj zavod, aby vedeli, ze do ciela maju uz len jedno kolo. Ked odlietaju husi, akosi vzdy bilancujem co som chcela, co stihla a co nestihla toto leto. Menej som stihla, nez som chcela...ale tak dopadne skoro kazda moja letna uzavierka. V poslednom kole sa potom nahanam, pridam do tempa...a niekedy to vyda, niekedy nie. Vela dazda bolo toho roku, dlhe uprsane dni potom zasa striedali az neznesitelne horucavy. Do toho prisiel kasel, co ma moril par tyzdnov, sem tam do prace, sem tam doma zlatat-splatat co bolo pohotovostne treba a leto mi zasa uslo pomedzi prsty. 

Mam rada jesen. Ked je tepla, farebna, vonava, milosrdna k mojim restom mi dovoli postihat este co to nez pride zima. Mam rada dlhu jesen, ked po veceroch zacnem doma varit varene vino na zahriatie, zapalim si vonavu sviecku na stole, vratim sa ku kopam nachystanym na stopkanie. A je to mozno zvlastne, ale mam svojim sposobom rada i ten jesenny smutok, jej melancholiu, lebo i to patri k zivotu a cloveku hoc sa to nezda dobre padne obcas sa potyrat smutenim. Byva mi clivejsie, chvilami posmutniem, pridu mi na rozum zablesky starych voni, obrazkov z pamate, hlasov, tvari...co uz nie su, alebo su prilis daleko aby som za nimi zabehla, znova ich pocula, videla, objala. Zachvilu tu budu Dusicky, tohto roku mi uz sviecocka bude horiet i za Yashku...Byva mi este casto smutno za nou, oci zaleju slzy pri spomienkach. I o tom je jesen pre mna, o akomsi zastaveni sa, obzreti za sebou, spomaleni, vysporiadani sa so vsetkym na co cez leto nebol cas...
A potom pride zima, zasa na pol roka :-) Mam rada zimu, najradsej zo vsetkych rocnych obdobi. Vsetko zabieli ako ked zgumujete na papieri cmaranice, s ktorymi nie ste spokojny. Ako ked prilozite naplast na skrabanec, uzijete liek proti bolesti. Ale do zimy este casu dost, teraz si idem uzivat a prezivat cervenu, zltu, melancholicku, vonavu jesen, s veckom na oblohe, lucenim sa s husami, stihanim nestihnuteho, hlbsim prezivanim vsetkeho, co som v lete v sebe len tak ledabolo zahrabala, potyram sa smutenim, a budem cakat na prvy sneh...