Tam niekde pri Thunder Bay...

Nespim dobre, ani necudo.. Zazmurit oci bez toho, aby mi hlavou nebludilo kde prave teraz je a ci sa mu nieco nestalo. Mail kontrolujem tak casto ako sa len da, k telefonu bezim, co mi nohy stacia. "V Sudbury, zavolam vecer". Aj zavolal, cakala som nieco ako "V Thunder Bay", ale ozval sa uz nie tym svojim veselym hlasom. Tichucko, roztraseno, blizko blizucko placu, musela som z neho tahat slova. "Kde si?" "Co sa stalo?" a opakovat tieto otazky najmenej dva krat..."Nieco je s autom, uz nevladzem....."

Nasa Xterra...

Snazim sa najst spravne slova a aspon nejake riesenia, i ked viem, ze najviac  potrebuje objat, poriadne, silno. Ktovie kolko hodin vlastne spal od stredy polnoci, kedy odisiel. Pozerala som este dlho za par cervenymi svetielkami v dialke, nasho auticka a vozika, co vlieklo za sebou. Dlho, dlho, kym mi nezmizli v tme tmucej . "A tak krasne mi slo doteraz, celu cestu. Covek sa tesi z niecoho  noveho a potom toto.." Dalej uz len same "keby", "mal som" a "nemal som" a zlomeny hlas, podlomeny , unaveny, vystresovany clovek.

s takymto istym vozikom..

Uz ked odchadzal, bala som sa, ci to spolu zvladnu. Taku vahu za sebou, dialku pred sebou a chlad po ceste, blizko - 30. Tak to v zivote byva, ze najust sa veci zmenia, ked to clovek najmenej potrebuje. Cela zima biedna, bez snehu a na ceste ho zastihne takyto bes. Mokry tazky sneh, zima, uzatvorene cesty.  Zasnezene, ulepene auticko od snehu preslo po par jamach a po jednej sa nieco pokazilo.....

Utesujem ho, taham z neho sluby, ze sa naje a pojde si  lahnut, mamim z neho tichucke "dobre" na vsetky moje optimisticke plany na zajtrajsie riesenia. Ja sa potom pustam brazdit internet, hladat stahovakov v Thunder Bay co by previezli ten nestasny trailer do planovaneho Edmontonu, U haul v Thunder Bay, kde by sa to teoreticky dalo nechat, Nissan v Thunder Bay, kde by opravili nasu Xterru...Dumam koho este zhanat, koho prosit o radu a pomoc. 

Tazko sa spalo, ale zivot nestoji. Rano cakaju hladne deti,  Evkina skola, hladne zvieratka a vychladnuta pec. Ale hlavou beha iba jedno - strach co je snim. "Maminka, kde je nase auticko?" esteze prave prisiel schoolbus, slzy mi vyhrkli az ked som Evke odmavala na stastnu cestu. "Neviem kde je a co je s nasim autickom" odpovedam uz len sama sebe....Nie, radsej zatial nebudem nic hovorit nasim, ani starkym z Bystrice. Boja sa uz aj tak dost. Naco ich trapit, ved su este bezmocnejsi ako ja tu,  taki vzdialeni a o to viac zranitelnejsi. Nebudem ich mucit neistotou,  hladanim odpovedi na tisic otazok. Ani ja a zatial ani tatko na ne nepozname odpovede. Vola mi Olaf, nechava odkaz. Nevie co si vlastne pocat s nahradnym klucikom od nasho domu, co tato nechal u nich vecer pred tym, ako odisiel. Tak potom ja volam naspat Eli, o kluciku i tatkovej nestastnej ceste.. Kopec povzbudenia, rad a hlavne blizkost niekoho, komu na nas zalezi mi opat davaju silu. Volam i do nasho miestneho U Haul a dufam, ze mi poradia. Teta si tata pamata, predumali spolu peknych par chvil nad planovanim jeho cesty, objednavanim vozika a potom skladu v Edmontone. Tak posielam tych par pozbieranych informacii, rad a telefonnych cisel tam kdesi k Thunder Bay daleko k smutnemu tatovi..

Tatko nakoniec vyraza este 300 km do Thunder Bay, do tamojsieho Nissanu a ja sa len modlim aby tam vobec dosiel. A potom uz len cakam, cakam a cakam. Utrapny den......

Zvoni telefon.....dosiel do servisu! Ujovia mechanici kukli, skontrolovali a usudili, ze chyba bola niekde v senzore co potom zblbol cele auto. Tak ide dalej, aj s vozikom, stale oproti snehu, este tak daleko. Ulavilo sa mi, i ked odlahnut mi odlahne, az ked zavola a budem pocut "Hudson's Hope!"....

...maju s tatkom pred sebou este velmi dlhu cestu

A co ja tu? No bojujem,  rubem si triesky, prikladam do pece, staram sa o deti. Evke presunuli operaciu prstekov na 17. februara, ale kedze by som tam musela byt uz o 7 rano, snazim sa to teraz presunut ja. Pribudaju mi povinnosti, terminy. Zacina mi terapia s Terezkou, kazdy tyzden na sedenia s logopedickou, ostatnymi detickami a rodicmi v Thamesville. Medzitym budem musiet v Londone vyzdvihnut moju novu kreditku, kedze mi ju ani za svet nemozu poslat postou, nakolko si prave opravili moju novu adresu? Co uz, na pos...teho i zachod spadne. Nas domcek som prave vcera hodila do realitnych vod, zatial len tak lokalne, amatersky. Oficialne neskor, az ked bude mat profesionalne fotky a rozbehnem jeho listing na comfree.com. Tam, kde sme za 10 dni predali nas stary dom v Londone. Kiezby to i teraz trvalo tak kratko....

Nejako bolo a nejako bude, ideme valcit dalej, ja na domacom a tato na zapadnom fronte. Drzte palce!!!!

Slamena vdova

Cim realnejsia a blizsia je nam BC, tym mensiu potrebu mam o tom vsetkom pisat. Malo by to byt presne naopak, mala by som zo seba chrlit slova v snahe roztriedit a upratat si ten virtualny chaos vo mne. Je to vsetko take zahmlene a nenaplanovatelne, ze ani neviem kde zacat a ake slova tu k sebe klast. Nad cim sa zamyslat, co vysvetlovat? Veci naplanovane sa mozu zmenit a zmenili  snad uz sto krat. Cela peripetia stahovania urcite nakoniec dopadne uplne inak, ako si ju v sebe skladame prave teraz. Jedinym riesenim je preto brat  veci ako pridu a riesit co bude treba riesit, v  danej chvili, najlepsie ako sa prave da. A co plati zatial, dnes, v tento vecer? Tatko odchadza v  tuto stredu na dlhu cestu nasim novym autickom cez celu Kanadu, z jedneho konca na druhy, z jedneho domova do druheho. S prenajatym vozikom, do ktoreho chce potiskat veci co sa zmesti.V pondelok uz zacina v novej praci...
Zivot vie byt niekedy potvora. Do polky zimy nespadne ani vlocka a teploty sa drzia v jarnych dimenziach, ale na tychto par dni, ked bude na cestach maju padnut mrazy az kosti skruca:-(

Este je tu s nami a bali sa, vsade same skatule a chaos. Za chvilu mi po tom vsetkom zostane uz len clivota. Po veceroch si budem bravat nasho kocura do narucia a budem sa s nim rozpravat. Ked uz deti budu spat, uz si to budem moct dovolit. Byt zrazu slaba, zmatena, plna pochybnosti. Necham moju dlan klzat sa po jeho kozusku a snad mi odpradie, ze to bude zasa  dobre, a ze sa vlastne drzim OK..

Budem sa musiet zoznamit s kopou technickych veci, co mozu a just zlyhaju, ked tu budem sama -  poistky, internet, poziarny alarm, uzaver vody.... Budem musiet dvihat telefon, co som vzdy rada prenechavala tatkovi. Budem musiet  tankovat benzin a hadat sa s tetou z GPSky, ked ma bude vlacit po zlych cestach. Budem sa snazit predat  tento dom, odstrihnut korene..Budem musiet dat prednost dospelemu cloveku vo mne, pred tym hravym a trocha bojazlivym dietatom, co mam v sebe radsej. Uz sa za nikoho a za nic neskryjem. Budem musiet byt zodpovedna, spolahliva, byt stitom i skrysou pre nase deti. 

Ked to vsetko zvladnem, chcem odist a nechat to tu minulosti s pokojom, nie s lutostou, ani hnevom. Dufam, ze sa mi to podari....

Prvy test ma caka hned na konci tyzdna.  Ujo doktor ortoped nasiel nejake diery v rozpisoch a tak nasu Evku budu moct operovat uz v tento piatok. Konecne jej narovnaju skrutene prsteky na nohach.  Boli prve, co som si na nej vsimla, ked sa narodila. Mali sa upravit casom, ale casom len viac trapia a bolia. Uz sama, s tatkom kdesi na cestach, budem musiet potrafit do Londonu a Victoria hospital, vsetko postihat, vymotat sa z domu vcas a vcas i prist kde mam. Prenechat Terezku priatelom v Londone, dobrym dusiam, co mi ju postrazia po cely cas, co ja budem cakat v nemocnici na Evicku. Nasa skolka by totiz v case, ked mi ju pustia po operacii domov uz bola davno zavreta. Clovek v takychto chvilach a tak daleko od svojej vlastnej rodiny musi dakovat osudu, za kazdeho priatela, ktoreho ma...

Evkine skrutene prsteky sa v piatok snad konecne narovnaju...

Musim sa na tu blizku buducnost pozerat optimisticky. Vystrelit si tak trocha sama zo seba aspon v tom ako sa vnimam. Vidiet sa ako smiesna postavicka z westernu o odvaznej zene na divokom zapade. Na pozadi zapadu slnka, ufulana a otrhana, stojac v kowbojskom klobuku s puskou v ruke, odvazna a odhodlana branit si svoje dve deti, styri macky, jedneho psa, jednu ojazdenu Toyotu a domcek v 60 akrovom lese kdesi v Ontariu. A nech sa niekto ci nieco opovazi!!!!:-)

Stve ma to a na druhej strane tesi..

Par vianocnych kolacov a pozdrav posielam s mojim manzelom jeho kolegom do prace. Vlastne nie "do" prace, ale pred nu. Stoji ich tam par, uzimenych, premrznutych a nahnevanych. Za novopostavenym plotom s tabulkou SUKROMNY POZEMOK, NEVSTUPOVAT stoji a caka ich robota.  S tabulkami  VYMKNUTI na hrudiach, striedajuci svoje hliadky  po siestich hodinach. Vraj boj na dlhu trat..

Malo by nam to byt jedno, ved aj tak odchadzame a vlastne sme to cakali a utekali presne pred tym, co sa prave teraz deje. Zastihlo nas to o par tyzdnov skor ako by sme si mohli povedat, ze sme uz uplne v bezpeci. Pred americkym gigantom, firmou  CAT a ich zamerom s touto fabrikou.  Malo, ale nie je. To nie je len obycajna solidarita s este stale tatovymi kolegami. Je to strach, ci sa pred tym vobec da niekam ujst, trebars i na opacny koniec tejto krajiny.  Mam o nu strach. Kde sa ruti? EMD je vraj posledna kvapka, klucovy boj.. A co ked sa prehra? Nie, nie je mi to jedno a mam chut kricat od zlosti a bezmocnosti! Uvedomujem si vlastny hnev a pocit krivdy, strasnu tuzbu pomoct a zmenit veci k lepsiemu. Citim nemohucnost, tlacia sa mi slzy do oci hladiac na veci a javy, na ktore sa jednoducho boli pozerat. Pozerat sa ako trpi ten, koho mate radi........ Dochadza mi, ze  ten bordel a pretlak pocitov vo mne je nieco, na co som vlastne cakala 7 rokov! Nasla som tu DOMOV.......

VIDEO: Extreme Greed: Caterpillar Locks Out Workers Unifor

Ticho pred burkou

Presne tak to cele teraz prezivam. Je ticho, akoby sa nic nemalo udiat. Akoby sa za par tyzdnov, mesiacov nemal nas zivot zmenit o 180 stupnov. Len moje sny dohanaju buducnost, budia ma vystrasenu a nepokojnu. Snehove burky, co rucaju mosty a kotulajuce sa auta v havarii. Tie obrazy zostavaju vo mne dlho po prebudeni, nie obsah, ten pocit ma sklucuje a desi. Tusila som, ze sa s tym raz budeme borit, ze ta BC nakoniec vyjde, a najma, ZE RAZ TENTO DOM  BUDEME PREDAVAT.  Kolko krat ma to uz matalo v snoch. Tatko sa vzdy nad tym len uskrnul, ked som rano poznamenala, ze som mala zle sny. "Zasa sme predali dom:-)?" Vtedy som netusila, ze to pride tak skoro... Pomaly rozmyslam co napisat do listingu, ako nas dom opisat, lakavo pre bezneho praktickeho cloveka? Je malo takych blaznov ako sme my dvaja, ktori v dome hladaju to, co sme presne v tomto nasom nasli. Vacsina hlada komfort, pohodlie, veci nadosah. Nie rubanie dreva za rana, aby sa rychlo rozhorelo v peci, nie jazdenie za potravinami najmenej 15 km, a dochadzanie za pracou dve hodiny denne, nie  pokoj v prirode, ale svaty pokoj moderneho zivotneho stylu. Vacsina bude nad nasim domom krcit nosy, nie, to nie je dom co laka masy. Budem ho ponukat zrejme ja sama, kedze tatko nam uz 16 januara nastupuje. Nechava nas tu same dokial nebudeme moct prist za nim. Na jednej strane dufam v rychly predaj, aby sme dlho nezili jeden bez druheho a deti bez tatka, a na druhej strane sa toho dna bojim. Viem, ze s poslednym stiskom klucky na tomto dome mi vyhrknu slzy. Nie, neobzriem sa, to uz viem teraz.....

Zmraka sa zasa raz i v tatovej praci, teda este tej terajsej. Ticho pred burkou, len sa sepka a vie, co asi pride, ale zatial je oficialne ticho. To co bolo odsunute pred 6 mesiacmi sa teraz  uz musi doriesit. Dohoda unie s novym nekompromisnym zamestnavatelom, ktory je na tuto svoju povest i patricne hrdy. Mraky, chmary, obavy, plane reci, len tusenia ci "odborne" analyzy...- nic dobre z nich nekuka. Vsetci sa zomknu do facebookovej grupy aby sa hned vsetko vedelo a budu spolu akosi online sucitit a podporovat sa. Nadej, ze dalej budu mat pracu, tj ze budu mat za co splacat dom a zivit rodinu. Mohlo by mi to byt uz teraz jedno, ale nie je, citim s nimi. Stovky zamestnancov znamenaju stovky rodin, to je dva ci tri krat viac obav a otaznikov ako dalej. Citim s nimi ako sme spolu sucitili  i predtym, vtedy este na jednej lodi, a prajem im, aby po Vianociach mali stale pracu...

My uz teraz mame ine, svoje vlastne starosti a  otazniky. Chcela by som zavriet oci a zobudit sa o pol roka neskor, uz tam DOMA ako tato hovori, v Hudson's Hope. Mat toto vsetko, co je teraz pred nami uz za sebou.
Je december a prave par krat zahrmelo, ma ticho a kludne padat sneh a ono hrmi.......

"Welcome on board!"

...nieco ako buduci sef dal dnes tymito slovami tatovi vysnivanu novu pracu v BC! Ten ako keby vedel, bosoroval, priam letel k telefonu dolu schodmi, lebo vraj volaju z BC! Hypnotizoval ho uz tako pomerne dlho,  snad vzdy ked za posledny polrok zazvonil. Az dnes mu to ale vyslo :-)
Po nie velmi optimistickych vyhliadkach na prijatelne obnovenie kontraktu v tatovej terajsej praci, to prislo ako balzam na dusu. Par poslednych Vianoc bolo vzdy skalenych  financnou neistotou, otazkami co a ako s nami bude dalej. Novy majitel, nikam neveduce rokovania, lay off, mozny strajk ci lock out urobili z dobrej prace miesto plne neistoty. Tatko  isty cas skoro rok a pol doma cakajuc, ze ho zavolaju spat do  prace. Ako jeden z mnohych, ako vsetci z  ich fabriky.  V lete sa mal obnovit kontrakt, ale hladanie kompromisu sa nakoniec presunulo o pol roka neskor, na koniec decembra.  Je skoro koniec novembra a zasvateni vraj uz teraz apeluju na zamestnancov, aby radsej vysvetlili svojim financnym instituciam, ze svoje zavazky coskoro nebudu moct splacat..... Bez dnesnej spravy by to cakalo i nas. Dalsie pochmurne Vianoce. Ale nebudu. Budeme sa z nich tesit a uzijeme si ich, lebo budu posledne v nasom krasnom domceku, posledne tu v Ontariu....

Vcera som Evke kreslila obrazky, len tak pre radost. Hadala co kreslim, komentovala, vypytovala sa. Cmarala som jej akusi krajinku. Domcek, plot, stromcek a....... tak akosi automaticky, samozrejme i kopce tam niekde vzadu.
"What is that?"
Odpovedala som: "Kopec"
Ona na to: "Ahhhh, what is it used for?"
Neskutocne ako ma to zaskocilo. Pre mna nieco tak samozrejme ako kopec musi davat mojmu dietatu nejaky zmysel v tejto rovine? Hm, je to vlastne na paradu. Na to, aby sa oci pokochali ked sa zabudnu v dialke. Aby mali kde bludit ked my bludime sami v sebe.  Na to, aby srdiecko nadskocilo na hrbolatom horizonte. Aby zivot nebol taky jasny a jednotvarny. Aby  tam v dialke bola  vzdy nadej, ze mozno tam za kopcom je to co hladame. Rovina nikdy nedava nadej, len jasnu odpoved....
Hudson's Hope ma v sebe nadej urcite:-)

Tak sme sa dnes delili s touto spravou s ludmi, ktorych mame radi. Po telefone, i nazivo. Nas uz vsetko chapajuci detvak mi na to len s usmevom povedal:" I like that word, - BC!" Blahozelali nam i maminky na fore, kam vzdy virtualne bezim po rady. Za vsetky len jedna z ich reakcii..." I was born there. Well, you will not be coming back...it is that nice there. Congrats!' ...nebudem, vracat sa veru nebudem.....

No konecne...!!!!!!!!!!!

"Mne to trvalo do pol roka, tebe kolko?:-)" spytal sa ma tato kratko potom, ako som dnes spravila vodicak. "7 rokov!", veru 7 rokov mi trval tento ich 3 stupnovy proces pisomneho testu, jazdy v meste a jazdy po dialnici. No ano, pomalicky, ale isto. Snad kazdy v mojom okoli istu cast tohto procesu opakoval, raz ci viackrat, ja som nastastie to stastie nemala:-)  Neviem si predstavit, co ma v mojom zivote stresovalo vzdy viac ako skusky na vodicak. A naprotiven som to musela absolvovat na Slovensku a potom odznova i tu v Kanade. No a ak bude ku mne zivot v tomto ohlade dalej ironicky, zabsolvujem si to zasa od zaciatku v BC....Ako pred kazdou mojou jazdou, nic som nespala.  Rano sa  nic nestihalo a vsetko sa zamotavalo, doklady od auta a poistky zrazu neboli tam kde vzdy, hned zrana do mna zvrcal nevyspaty mangel, zle som zaparkovala, nepozorne vosla na cestu, k tomu este to a tamto, nakoniec i hento. Dost! "Dalej nesoferujem, ides ty!" ..nakoniec, ved mam narok na pokoj pred skuskou, nie? Cestu do Chathamu som tak prenechala tatovi, mozno za trest:-)

Vecer pred jazdou som este nazrela do knizky o pravidlach cestnej premavky, ale len tak letmo. Co to o tom, ako sa ma jazdit na dialnici, ved co uz na tom nastudujem. Bum, to som sa ale pekne preratala! Kedze nas Chatham ma vjazd na dialnicu pomerne daleko, bolo by to casovo zrejme nad ramec testu a tak sa na dialnicu neslo. Instruktorka mi hned na zaciatku zahlasila, ze ma caka paralelne parkovanie, zastavenie na kraji cesty a otocenie sa v troch stupnoch. Ani nebudem opisovat, co sa mi vtedy prehanalo hlavou. Snad len spomienky spred par dni, ako som sa skodoradostne posmievala nasmu tatovi, ked sa snazil  nie moc podarene paralelne zaparkovat. Tak a teraz to mam spat, tak mi treba! Namiesto mnou ocakavanej dialnice som sa znova trapila mestom, predbiehanim, preradovanim, zastavkami, parkovanim..  Chaosila som a zmatkovala a v istom okamihu sa uz i zmierila s tym, ze za moj dnesny vykon  mam  vyhadzov.  Ake bolo potom moje prekvapenie, ked mi instruktorka nakoniec povedala, ze som to spravila!...O chlp, ale cert to ber, spravilaaaaa!!!!!!!!!!!!!

Tak dnes sa tesim, konecne mam "kanadsky obciansky preukaz". Ten tu v Kanade totiz neexistuje, najdolezitejsim a najdoveryhodnejsim dokladom je tu vodicak.  Mam za sebou jeden z mojich velkych kanadskych milnikov a citim sa na okamih uzasne. Tak si toto moje male vitazstvo este chvilu uzijem a potom zasa dalej, este mam co nahanat a dohanat. Mozno to niekto stiha rychlejsie ako ja, ale ja si to dozeniem pekne pomalicky:-)

Sen na dosah

Priehrada WAC Bennet Dam, blizko Hudson's Hope, BC

Hudson's Hope, mestecko s 1000 obyvatelmi na severe BC...mozno bude mat coskoro o 4 obyvatelov, par maciek a psa navyse:-) Tatko sa dostal do poslednej fazy vyberoveho konania a z par formularov na lekarsku prehliadku vysvitlo, ze jeho pripadne posobisko by malo byt prave  na priehrade WAC Bennet dam pri Hudson's Hope. Tesime sa, velmi! Niekto by povedal, ze je to diera,  panu Bohu za chrbtom, pre nas prave ta Kanada, o ktorej sme vzdy snivali. Este stale divoka, len malo dotknuta clovekom. V zajati prirody a snad konecne poriadnej zimy, takej ako sa na Kanadu patri. Priehrada vyzera krasne, i vsetko navokol, zvlast Pine Pass, cesta, ktora vedie z Fort St. John cez Hudson's Hope az do mestecka Chetwynd a dalej. Scenicka, malebna, nadherna...

Pine Pass map

Pine Pass near Chetwynd, BC

Pine Pass, Northern BC

Pine Pass, Northern BC

Krasna a nedotknuta priroda, kde konecne mam sancu stretnut i rysa...

V okoli sa daju najst krasne domceky, i ked trh je uz teraz mrtvy a to, co na nom zostalo su pravdepodobne uz len leziaky alebo par zufalcov, co sa snazia predat svoju nehnutelnost i v takyto nevyhodny cas. Bolo by krasne byvat na BERYL PRAIRIE RD, malej usadlosti, z ktorej by mal tatko blizko k priehrade a zaroven by sme byvali na nadhernom mieste....Tak uvidime, co sa na trhu objavi na jar, ked sa  znova rozbehne..

Beryl Prairie Rd, Hudson's Hope, BC

Krasne miesto, pre nas ako z rozpravky. To nase vysnivane je zrazu tak blizko az je tomu tazko uverit. Snad nam uz nikde neujde, tato sanca, nas dlho snivany sen o BC...