Nespim dobre, ani necudo.. Zazmurit oci bez toho, aby mi hlavou nebludilo kde prave teraz je a ci sa mu nieco nestalo. Mail kontrolujem tak casto ako sa len da, k telefonu bezim, co mi nohy stacia. "V Sudbury, zavolam vecer". Aj zavolal, cakala som nieco ako "V Thunder Bay", ale ozval sa uz nie tym svojim veselym hlasom. Tichucko, roztraseno, blizko blizucko placu, musela som z neho tahat slova. "Kde si?" "Co sa stalo?" a opakovat tieto otazky najmenej dva krat..."Nieco je s autom, uz nevladzem....."
 | |||
| Nasa Xterra... |
Snazim sa najst spravne slova a aspon nejake riesenia, i ked viem, ze najviac potrebuje objat, poriadne, silno. Ktovie kolko hodin vlastne spal od stredy polnoci, kedy odisiel. Pozerala som este dlho za par cervenymi svetielkami v dialke, nasho auticka a vozika, co vlieklo za sebou. Dlho, dlho, kym mi nezmizli v tme tmucej . "A tak krasne mi slo doteraz, celu cestu. Covek sa tesi z niecoho noveho a potom toto.." Dalej uz len same "keby", "mal som" a "nemal som" a zlomeny hlas, podlomeny , unaveny, vystresovany clovek.
 | |
| s takymto istym vozikom.. |
Uz ked odchadzal, bala som sa, ci to spolu zvladnu. Taku vahu za sebou, dialku pred sebou a chlad po ceste, blizko - 30. Tak to v zivote byva, ze najust sa veci zmenia, ked to clovek najmenej potrebuje. Cela zima biedna, bez snehu a na ceste ho zastihne takyto bes. Mokry tazky sneh, zima, uzatvorene cesty. Zasnezene, ulepene auticko od snehu preslo po par jamach a po jednej sa nieco pokazilo.....
Utesujem ho, taham z neho sluby, ze sa naje a pojde si lahnut, mamim z neho tichucke "dobre" na vsetky moje optimisticke plany na zajtrajsie riesenia. Ja sa potom pustam brazdit internet, hladat stahovakov v Thunder Bay co by previezli ten nestasny trailer do planovaneho Edmontonu, U haul v Thunder Bay, kde by sa to teoreticky dalo nechat, Nissan v Thunder Bay, kde by opravili nasu Xterru...Dumam koho este zhanat, koho prosit o radu a pomoc.
Tazko sa spalo, ale zivot nestoji. Rano cakaju hladne deti, Evkina skola, hladne zvieratka a vychladnuta pec. Ale hlavou beha iba jedno - strach co je snim. "Maminka, kde je nase auticko?" esteze prave prisiel schoolbus, slzy mi vyhrkli az ked som Evke odmavala na stastnu cestu. "Neviem kde je a co je s nasim autickom" odpovedam uz len sama sebe....Nie, radsej zatial nebudem nic hovorit nasim, ani starkym z Bystrice. Boja sa uz aj tak dost. Naco ich trapit, ved su este bezmocnejsi ako ja tu, taki vzdialeni a o to viac zranitelnejsi. Nebudem ich mucit neistotou, hladanim odpovedi na tisic otazok. Ani ja a zatial ani tatko na ne nepozname odpovede. Vola mi Olaf, nechava odkaz. Nevie co si vlastne pocat s nahradnym klucikom od nasho domu, co tato nechal u nich vecer pred tym, ako odisiel. Tak potom ja volam naspat Eli, o kluciku i tatkovej nestastnej ceste.. Kopec povzbudenia, rad a hlavne blizkost niekoho, komu na nas zalezi mi opat davaju silu. Volam i do nasho miestneho U Haul a dufam, ze mi poradia. Teta si tata pamata, predumali spolu peknych par chvil nad planovanim jeho cesty, objednavanim vozika a potom skladu v Edmontone. Tak posielam tych par pozbieranych informacii, rad a telefonnych cisel tam kdesi k Thunder Bay daleko k smutnemu tatovi..
Tatko nakoniec vyraza este 300 km do Thunder Bay, do tamojsieho Nissanu a ja sa len modlim aby tam vobec dosiel. A potom uz len cakam, cakam a cakam. Utrapny den......
Zvoni telefon.....dosiel do servisu! Ujovia mechanici kukli, skontrolovali a usudili, ze chyba bola niekde v senzore co potom zblbol cele auto. Tak ide dalej, aj s vozikom, stale oproti snehu, este tak daleko. Ulavilo sa mi, i ked odlahnut mi odlahne, az ked zavola a budem pocut "Hudson's Hope!"....
 |
| ...maju s tatkom pred sebou este velmi dlhu cestu |
A co ja tu? No bojujem, rubem si triesky, prikladam do pece, staram sa o deti. Evke presunuli operaciu prstekov na 17. februara, ale kedze by som tam musela byt uz o 7 rano, snazim sa to teraz presunut ja. Pribudaju mi povinnosti, terminy. Zacina mi terapia s Terezkou, kazdy tyzden na sedenia s logopedickou, ostatnymi detickami a rodicmi v Thamesville. Medzitym budem musiet v Londone vyzdvihnut moju novu kreditku, kedze mi ju ani za svet nemozu poslat postou, nakolko si prave opravili moju novu adresu? Co uz, na pos...teho i zachod spadne. Nas domcek som prave vcera hodila do realitnych vod, zatial len tak lokalne, amatersky. Oficialne neskor, az ked bude mat profesionalne fotky a rozbehnem jeho listing na comfree.com. Tam, kde sme za 10 dni predali nas stary dom v Londone. Kiezby to i teraz trvalo tak kratko....
Nejako bolo a nejako bude, ideme valcit dalej, ja na domacom a tato na zapadnom fronte. Drzte palce!!!!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára