Slamena vdova

Cim realnejsia a blizsia je nam BC, tym mensiu potrebu mam o tom vsetkom pisat. Malo by to byt presne naopak, mala by som zo seba chrlit slova v snahe roztriedit a upratat si ten virtualny chaos vo mne. Je to vsetko take zahmlene a nenaplanovatelne, ze ani neviem kde zacat a ake slova tu k sebe klast. Nad cim sa zamyslat, co vysvetlovat? Veci naplanovane sa mozu zmenit a zmenili  snad uz sto krat. Cela peripetia stahovania urcite nakoniec dopadne uplne inak, ako si ju v sebe skladame prave teraz. Jedinym riesenim je preto brat  veci ako pridu a riesit co bude treba riesit, v  danej chvili, najlepsie ako sa prave da. A co plati zatial, dnes, v tento vecer? Tatko odchadza v  tuto stredu na dlhu cestu nasim novym autickom cez celu Kanadu, z jedneho konca na druhy, z jedneho domova do druheho. S prenajatym vozikom, do ktoreho chce potiskat veci co sa zmesti.V pondelok uz zacina v novej praci...
Zivot vie byt niekedy potvora. Do polky zimy nespadne ani vlocka a teploty sa drzia v jarnych dimenziach, ale na tychto par dni, ked bude na cestach maju padnut mrazy az kosti skruca:-(

Este je tu s nami a bali sa, vsade same skatule a chaos. Za chvilu mi po tom vsetkom zostane uz len clivota. Po veceroch si budem bravat nasho kocura do narucia a budem sa s nim rozpravat. Ked uz deti budu spat, uz si to budem moct dovolit. Byt zrazu slaba, zmatena, plna pochybnosti. Necham moju dlan klzat sa po jeho kozusku a snad mi odpradie, ze to bude zasa  dobre, a ze sa vlastne drzim OK..

Budem sa musiet zoznamit s kopou technickych veci, co mozu a just zlyhaju, ked tu budem sama -  poistky, internet, poziarny alarm, uzaver vody.... Budem musiet dvihat telefon, co som vzdy rada prenechavala tatkovi. Budem musiet  tankovat benzin a hadat sa s tetou z GPSky, ked ma bude vlacit po zlych cestach. Budem sa snazit predat  tento dom, odstrihnut korene..Budem musiet dat prednost dospelemu cloveku vo mne, pred tym hravym a trocha bojazlivym dietatom, co mam v sebe radsej. Uz sa za nikoho a za nic neskryjem. Budem musiet byt zodpovedna, spolahliva, byt stitom i skrysou pre nase deti. 

Ked to vsetko zvladnem, chcem odist a nechat to tu minulosti s pokojom, nie s lutostou, ani hnevom. Dufam, ze sa mi to podari....

Prvy test ma caka hned na konci tyzdna.  Ujo doktor ortoped nasiel nejake diery v rozpisoch a tak nasu Evku budu moct operovat uz v tento piatok. Konecne jej narovnaju skrutene prsteky na nohach.  Boli prve, co som si na nej vsimla, ked sa narodila. Mali sa upravit casom, ale casom len viac trapia a bolia. Uz sama, s tatkom kdesi na cestach, budem musiet potrafit do Londonu a Victoria hospital, vsetko postihat, vymotat sa z domu vcas a vcas i prist kde mam. Prenechat Terezku priatelom v Londone, dobrym dusiam, co mi ju postrazia po cely cas, co ja budem cakat v nemocnici na Evicku. Nasa skolka by totiz v case, ked mi ju pustia po operacii domov uz bola davno zavreta. Clovek v takychto chvilach a tak daleko od svojej vlastnej rodiny musi dakovat osudu, za kazdeho priatela, ktoreho ma...

Evkine skrutene prsteky sa v piatok snad konecne narovnaju...

Musim sa na tu blizku buducnost pozerat optimisticky. Vystrelit si tak trocha sama zo seba aspon v tom ako sa vnimam. Vidiet sa ako smiesna postavicka z westernu o odvaznej zene na divokom zapade. Na pozadi zapadu slnka, ufulana a otrhana, stojac v kowbojskom klobuku s puskou v ruke, odvazna a odhodlana branit si svoje dve deti, styri macky, jedneho psa, jednu ojazdenu Toyotu a domcek v 60 akrovom lese kdesi v Ontariu. A nech sa niekto ci nieco opovazi!!!!:-)