Par vianocnych kolacov a pozdrav posielam s mojim manzelom jeho kolegom do prace. Vlastne nie "do" prace, ale pred nu. Stoji ich tam par, uzimenych, premrznutych a nahnevanych. Za novopostavenym plotom s tabulkou SUKROMNY POZEMOK, NEVSTUPOVAT stoji a caka ich robota. S tabulkami VYMKNUTI na hrudiach, striedajuci svoje hliadky po siestich hodinach. Vraj boj na dlhu trat..
Malo by nam to byt jedno, ved aj tak odchadzame a vlastne sme to cakali a utekali presne pred tym, co sa prave teraz deje. Zastihlo nas to o par tyzdnov skor ako by sme si mohli povedat, ze sme uz uplne v bezpeci. Pred americkym gigantom, firmou CAT a ich zamerom s touto fabrikou. Malo, ale nie je. To nie je len obycajna solidarita s este stale tatovymi kolegami. Je to strach, ci sa pred tym vobec da niekam ujst, trebars i na opacny koniec tejto krajiny. Mam o nu strach. Kde sa ruti? EMD je vraj posledna kvapka, klucovy boj.. A co ked sa prehra? Nie, nie je mi to jedno a mam chut kricat od zlosti a bezmocnosti! Uvedomujem si vlastny hnev a pocit krivdy, strasnu tuzbu pomoct a zmenit veci k lepsiemu. Citim nemohucnost, tlacia sa mi slzy do oci hladiac na veci a javy, na ktore sa jednoducho boli pozerat. Pozerat sa ako trpi ten, koho mate radi........ Dochadza mi, ze ten bordel a pretlak pocitov vo mne je nieco, na co som vlastne cakala 7 rokov! Nasla som tu DOMOV.......
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára