Korene za morom

Pamatam si ho len z rozpravania starej mamy a otca, z par pribehov a z cierno bielej fotky v albume. Sedi na  nej na schodoch pred nasim domom s jeho typickou fajkou, a usmieva sa na moju vtedy este malinku sesternicu Majku. "Tiiiiko!" tak ho vraj  ako malicka volavala. Stryko mojho stareho otca - Matej Fronko - "STRYKO Z AMERIKY"...

O dve generacie dalej  dalsi z korenov nasho stromu rodiny prerasta az za ocean - ten moj. Jeho a moj pribeh su  ale uplne odlisne. Odchadzajuc z dvoch rozdielnych svetov, z dvoch rozdielnych pohnutok opustit rodnu zem...len ta Amerika sa opakuje. Priznam sa, castejsie som si spomenula na "Stryka z Amerky" ako sa moj zivot presunul tam, kde na chvilu i ten jeho - za ocean. Stryko tu nezostal, vratil sa spat na rodnu hrudu,  ale v Amerike zostali po nom deti, a snad ich deti? Mam tu rodinu! Len tak malo o nich viem. Chcela by som ich vypatrat, spojit sa s nimi. Internet je zly pan, no dobry sluha. Zverujem teda prehliadacu Google meno "Matej Fronko, Chicago" a cakam, co mi prinesie...

Nachadzam zoznam cestujucich, co sa roku Pana 1921 vylodili na Ellis Islande, USA. Dlhocizny zoznam 1193 mien a za cislom 267 nachadzam zaznam: Fronko Matej, 24 years,  Kohava, CZ, Slovak

Zvlastny pocit objavit stare zaznamy a uvidiet na vlastne oci o com viem len z rozpravania. Prezriet si fotku lode, ktorou sem vtedy priplaval, a rukou pisany zaznam imigracneho uradnika Spojenych Statov Americkych o vsetkych, ktori toho dna vystupili z lode Zeeland s malym batozkom a velkymi nadejami...

Lod ZEELAND, ktorou "Tiiiko" doplaval do Ameriky...
 

Zaznam imigracneho uradnika z vylodenia, podla ktoreho Matej Fronko prisiel do USA za svojim bratom Adamom Fronkom

Tak zacina patranie po dalsom strykovi stareho otca - strykovi Adamovi. I jeho objavujem v rovnakych zaznamoch. Do Ameriky vsak prisiel omnoho skor, v roku 1901, uz ako zenaty. Z rozpravania mojho otca viem, ze prave stryko Adam postavil staru drevenicu rodiny Fronkovej. Na jej mieste dnes stoji nas velky trojgeneracny dom tam doma na Kokave. V trame drevenice ale nestalo "Fronko", ale Adam "Franko"! Je teda dost mozne, ze ktosi kdesi davno urobil chybu v zapise a nase meno sa od toho casu nesie s pismenkom "o" namiesto "a".

Zaznam z vylodenia, stryko Adam Fronko pod cislom 12

Stryko Adam doplaval do Ameriky na tejto lodi RHEIN...

Internet mi pomaha dalej vyhrabavat korene nasej rodiny. Nachadzam vsak zatial viac mrtvych nez zivych, stopy sa tazko hladaju, miznu v prachu tak ako meno Fronko zanika s kazdym dalsim vydajom kazdej z dcer..

Tu lezi naveky stryko Adam s manzelkou Zuzanou..

Vsetko, co mozem internetu ponuknut je: "Fronko, Monaca, Pennsylvania, USA"... Objavujem umrtne oznamenie Paula Fronku z roku 2011. Zname miesto zo zapisov oboch strykov - Monaca, Pennsylvania, USA a mena jeho rodicov ma nenechavaju na pochybach. Dozvedam sa z neho mena surodencov, dalsich deti stryka Adama a tety Zuzany: Albert, Walter, Adam, John, Stephen “Sky”, and Matthew Fronko, styri sestry: Eva Boffo, Margaret Wagner, Mildred Friant and Virginia Hornacek....

Korene rastu dalej, dalej a dalej od kmena. Mena zivych uz zrejme davno nenesu stopu povodu spod Tatier. To mlade uz mozno ani nevie, ze tam kdesi daleko daleko za morom, tam sa kedysi davno zacal ich zivot.  Rada by som tu  niekoho z nich nasla, poslala jedno "Hi", a mozno spojila rodinu, ktorej korene sa uz stratili kmenu z dohladu....

Zienka domaca

Moj bezny den, s beznymi povinnostami a robotami. Taky, akych uz preslo stovky tu v nasom malom domceku v Hudson's Hope. Z jeho vsednosti ho ale nahle vytrhne klopanie na dvere. Nikoho necakam, a ako odisla suseda Cathy, bez ohlasenia k nam uz viac nikto nechodieva. Otvorim dvere a tam stoji mangel. Nuz stoji, bez dvoch barli by ani nestal! Jeho uz davnejsie zranenie kolena spred par rokov sa naplno ohlasilo spat. Spominana operacia, ktora doteraz mizla kdesi v dialke horizontu je nahle bohuzial uz asi blizkou realitou.

Ale zivot ide dalej a necaka na chorych, kym sa vystrabia. Viac teraz pada na moje plecia a nic z toho, co treba spravit neberie ohlad na akesi "nezne pohlavie". Tak mimo mojich beznych povinnosti mamy zastavam teraz veci, co zvycajne nesie na ramenach tato. S jeho dohladom i bez. Obcas je toho na mna viac ako prave vladzem bez protestu zniest, hlavne vtedy, ked sa z kazdeho kuta naraz ozve: "Maminka!" Zasomrem si, ale ide sa dalej, ved maju teraz iba mna v plnej sile, v stave, na ktory su u mna zvyknuti. Tak ukladam drevo na zimu, zhodene v jednu veliku kopu na luke pred domom. Poukladane ho zakryvam velkou plachtou, aby ho nezasnezilo. Rubem triesocky na rozkurovanie a kalam prilis velke polena aspon v polky, aby pec nereptala. Prehadzujem za odborneho dohladu maroda pneumatiky na toyote, aby bolo bezpecne jazdit na nej v prave zacinajucej zime. Natieram novy poklop na podzemnej cisterne s vodou, aby od vlhkosti neplesnivel. Pred zimou rozoberam a odkladam detom velikansku trampolinu. Snad druhy krat v zivote soferujem nas velky trak - TITAN, lebo treba zabehnut po vodu, aby doma dalej tiekla z kohutika. Minulo sa cervene vino, co nam varene sluzi ako liek, ci udobrovadlo pocas zimnych vecerov, a tak som to snad prvy krat ja, nie mangel, co zbehne do obchodu po dalsiu flasku. Tetuska mi rozjasni den a napriek tomu, ze urcite vyzeram strhano a unaveno, si odo mna vypyta preukaz totoznosti. Ani coby nebolo nad slnko jasnejsie, ze uz mam davno viac ako 21 rokov :-)...

Kadeco, co treba spravit na mna vola a krici z kazdeho kuta nasho domu a pozemku, a potom sa mi to do oci vysmieva nad mojou nezrucnostou. Ale bojujem, ucim sa, nevzdavam to. Tusim si budem musiet moje pracovne zaradenie "zienka domaca" na isty cas updatovat na  "heavy-duty" level :-)

Naukladane drevo na zimu

Mam stale respekt a trochu strach soferovat toto nase "hebedo" :-)

Prehadzovanie prednych dozadu a zadnych dopredu

Zivot v prirode

Vseobecna predstava o zivote cloveka, zijuceho kdesi v kanadskej divocine, byvajuceho v zrube kdesi vprostred lesa je asi NADHERA, TICHO, POKOJ a KLUD. Hm, mozno, dokial si clovek tuto viziu nevyskusa na vlastnej kozi. Neberte tento moj clanocek ako stazovanie sa, ci ventilaciu. Je to skor usmevny pohlad na akusi odvratenu cast zivota na pokraji civilizacie :-)

Zivot v drevenom domceku ponorenom v Ontarijskom mokrom lese je fajn. Uzivate si 4 auta za den prefrciace popred vas dom, spev vtacikov, motyle.....az kym. 

Az kym vas rano nezacne budit akysi dupot nad vasou postelou. Ako keby vam niekto bubnoval priamo na hlave. Po case zistite, ze to sa behanim po vasej streche zabava vzdy zarana par vevericiek. Vydychnete si, ze to je to mensie zlo, lebo si hned spomeniete na nestastneho suseda, ktory tieto potvory vyhana priamo z postele svojej prestrasenej dcerky.

Az dokym vas vprostred noci nezobudi buchot a skrekot vasich vlastnych maciek, ku ktorym sa vlamala banda medvedikov cistotnych a kradnu im macacie granule. A vracaju sa tam kazdu noc, az dokym ich jedneho po druhom nepochytate do pasce a ochotny sused ich potom kdesi skantri za vas. Lebo ved vy ste milovnik prirody, nemate to srdce! 

Uzivate si, az kym nepride leto a prijazdovy chodnicek od cesty k domu neprekracate ale presprintujete. To aby ste skratili cas, pocas ktoreho sa vystavujete utokom roja komarov, cakajucich len na vas, kedy sa vratite z obchodu. Az kym behajuc doma bosy po prijemne chladnej dlazke v sparnom lete nestupite na velku tucnu stonocku prechadzajucu z vasej obyvacky do kuchyne. Rozprskne sa vam priamo pod patou :-( Uzivate si vonu dreva a jeho pukanie prichadzajuce zo stien vlastneho domu ked zacne zima a kurenie v piecke. Az kym to praskanie a pukanie nezacne byt hlasnejsie a neprestava ani ked pastou pobuchate po dotycnom mieste zdroja. Objavite hniezdo velkych ciernych mravcov, ktore vam uz slusne rozozrali v podstate jeden z nosnych tramov domu, aby si v nom vytunelovali  obydlie pre svoju stale rodiacu kralovnu. 

Az kym neobjavite piliny okolo domu co sa sypu z malych dierok v drevenom oblozeni pod strechou. Az vtedy si vsimnete velke tucne vcely, co si tam buduju svoje hniezda...Az kym vas neuhryzne jedna z tych nevinne vyzerajucich lienok, ktorych sa akosi nakopilo hore na poschodi.

Kochate sa krasnym cervenym vtacikom, co obletuje okolo vasho domu....Az kym si nezmysli, ze jeho vlastny odraz vo vasich oknach je sok v laske a zacne utocit sam na seba. Plieska sa z celej sily do okien a dobe do skiel zobakom. Poviete si, ze pokial nie je vacsi, tie skla aj tak nevybije...

Az kym sa k nemu neprida drozd, o polovicu vacsi. Utoky na okna sa zintenzivnia, a s kazdym dalsim vas mykne a kontrolujete, ci je sklena tabula v okne este stale cela. Povesiate po krickoch okolo domu farebne stuzky a sklicka co sa trbliecu. Chvilu je pokoj a potom vtaci preklenu strach z neznameho a utocia sami na seba dalej. 

Poviete si, ze ste vlastne este celkom stastny clovek, kedze ti dvaja si nevybrali vase auta, kde sa este nestihli objavit v spatnych zrkadlach. Ved su i ludia, co si svoje auto kazde rano najdu osrate od kapoty po pneumatiky. Az tak ta cervena potvora najde svoj pokoj. Oznaci si revir, poisti co jeho jest. Nic sa nedeje, ved okna su cele, a ten vtaci trus namiesto kvetinovych zahonov pod oknami sa da prezit. Mavnete nad tym rukou, lebo vas dom v Ontariu ste prave uspesne predali a stahujete sa do BC....

V BC si kupite zasa domcek vprostred lesa a vytesujete sa...Ziadne horucavy v lete, ziadne tony popadaneho hnijuceho listia vsade navokol. Uzivate si vonu ihlicia, slniecko a srnky zeruce vam skoro z vystretej ruky. Az kym vam na prechadzke so psikom nazamrznu mihalnice. Az kym vas jedno rano nezobudi buchot na steny vasho zrubu. Zistite, ze datel si potrebuje zvysit ego a cim hlasnejsie tym lepsie dat najavo sokovi, ze on je panom vasich 8 akrov.  Nech sa nik iny neopovazi tukat na vase stromy navokol. Tak behate okolo vlastneho domu a plasite datla, aby vam neprevrtal a nedodobal dom. 

Kazde zimne rano vpustite do tepla domceka vase 4 macky, aby spokojne cely den v teplucku chrapali na gauci, zatial co rodina mysi  z diery steny v kupelni robi obchodzdky po celom dome. Nie, za to nemozem vinit prirodu BC, ale len seba ako majitela 4 maznakov, co rozlepia nanajvys jedno oko ked  ich zobudi mys....

Uzivate si krasne leto, az kym sa vam popred dom nepregula medved cierny, az kym vas v noci nezobudi zavyjanie kojotov, az kym vam kosa vonku a -40 nesposobia zapchaty zachod. Tak vas "tiska" a vy sa modlite, aby sa oteplilo a mohli ste doma zasa veselo splachovat. Po roku tu na severe uz chapem, preco ma tolko ludi vonku pri dome postavene kadibudky :-)

Je to vyzva, obcas si ponadavam, ale napriek utokom prirody by som tento zivot nemenila za mestsky. Radsej si budem von uzivat tu NADHERU, TICHO, POKOJ a KLUD ;-)

Dvere pre Santu

Prisla som o jedinu obrovsku skrinu v nasom dome. Ta skrina pohltila vsetko, co som potrebovala mat po ruke a nebolo na to miesto nikde inde v nasom dome. Od vysavaca, cez lieky, kuchynske roboty az po bublifuk...Musela ist, pre nieco dolezitejsie, nieco, co chybalo viac a co teraz ovela viac hreje pri srdci....

Moja velka a jedina skrina v dome...

Jedneho neskoreho vecera dobehol "crazy Frenchman" (blaznivy Francuz) ako ujo sam seba nazyva, obzrel, odmeral, zapisal, pytal sa, odpovedal...a uz ho nebolo. Ked potom prisiel v jedno rano, zostal cely den a  okrem neporiadku po nom zostala v nasom dome konecne piecka....

 

Dotiahlo sa to cele do konca az v iny, dalsi den a hned v ten vecer sme si prvy krat v nasom dome tak ozajsky zakurili. Teplo z pece je ine ako to z prieduchov v dlazke. Sala, nefuci, prehreje az do kosti, a zostava s vami dlhsie ako to z kotla kdesi v pivnici...

Tesime sa z nej vsetci, ale najviac mozno Evicka. Prichadzajuc zo skoly si vsimla, ze na nasom dome je zrazu cosi ine. Cosi, co tam doposial nebolo. Na streche vyrastol komin a ako mi nateseno a vyskakujuc od radosti od zeme zahlasila: "Maminka, my uz mame komin, tak teraz uz Santa bude mat ako k nam prist!" :-D

Nase nove "dvere pre Santu"

John Wayne, biely Minou a zelene ucho...

Je skoro rano, cas ktory si veterinar vyhradzuje na vsetky operacie. Vakcinacie a ine vysetrenia sa odsuvaju na neskor. Mala cakaren na klinike je celkom plna, a to ju zaberaju len 4 ludia a 3 macacie prepravky. Postupne ludia ubudaju a ich macky su v naruci asistentky zverolekara nesene niekam dozadu. Tam pomaly tichne ich macaci plac a miznu z dohladu velikanske ubojene ociska. Sedim na lavicke, utesujem nasho Minoua, a chcene-nechcene pocuvam pribehy ludi v rade predo mnou. Dvaja farmari priniesli maciatko. Na pohlad drsni chlapi. Akosi v strachu cakam co s tym klbkom maju za lubom. Ale oni ho chlacholia, zjavne k nemu prechovavaju nieco viac ako len respekt k chytacovi mysi na farme...cit a lasku. Dohodnu si cas, kedy sa pon po kastracii vratia a vytracaju sa z cakarne. Na rad prichadza velky biely kocur, ktory place vo svojej prepravke pocas celej mojej navstevy. Pani majitelka posobi ako vesela zhovorciva zena. Cely cas sa prihovarala chlapom s maciatkom, ci recepcnej u zverolekara. Nie az tak velmi k svojmu kocurovi. Cakala som popravde iny pribeh spojeny s Johnom Waynom, ako svojho kocura nazvala. Je to tulak, obchadza okolo ich domu uz hodny cas a existuje vdaka ich povsimnutiu. Je vraj "zly" a bije ostatne macky panej. Pozriem na nu a na neho...Zly? Nie, nie je zly, len sa pretlka zivotom. Mozno introvert, mozno s jazvou na dusi strachujuci sa znova k niekomu priblizit, znova verit, znova mat rad. Pani ma doma dalsich par maciatok, tiez pohodenych, nechcenych. Bala sa, ze ich John Wayne pozabija, ale nasla ho starat sa o ne, lizat ich a spat spolu s nimi v jednom velkom, teplom, chlpatom klbku. Znova sa na neho pozriem, ustrasene velke snehovobiele stvorenie. V ociach ma strach i infekciu, slzi a hlasne mnauci. "Tak co ideme robit s Johnom Waynom? pyta sa pani recepcna. "Uspat!".....odpoveda majitelka. Blizi sa vraj zima a bolo by lepsie sa Joha Wayna zbavit este pred zimou! Neviem ani definovat co sa mi v tej chvili premlelo hlavou. Lutost, sok, blaznive plany na jeho zachranu. Ale zostavam mlcky sediet a hladiet na neho. Vediac, ze po neho sa uz nik nevrati, len po tu macaciu prepravku v ktorej prave place. Dali mu meno, dali mu najest......dali mu "deadline". Maciatka doma maju este par dni, dokial sa nahodou niekto nenajde, kto by  im dal domov. Inak....Pani majitelka odchadza a po Johna Wayna prichadza asistentka. Recepcna ju varuje, ze je vraj zly a utocny. "Zly?" Nieee!...asistentka ho bez problemov vybera z klietky a berie si ho do ruk. John Wayne v jej naruci stichne, uz neplace. Tichucko a oddane s nou odchadza tam dozadu...John Wayne - drsny cowboy? Mozno len zdanie, predsudok.  Ako ten moj u dvoch farmarov s maciatkom.....

John Wayne...

John Wayne a maciatka mi chodia po rozume po cely zvysok dna. Rozmyslam, kto po okoli zhana "barn cats" na chytanie mysiek. Rozmyslam komu vlozit zivot tych malych drobcov do ruk. Kto im zlozi tu slucku z krku, kto ich zachrani. Ked sa od veterinara vrati domov nasa macacia prepravka, nie je prazdna. Mam v nej svoje biele klbko....so zelenym uchom. Cerstve tetovanie v uchu este stale maze. Minou pradie a nevie sa so mnou domaznat. Mozno aj on pocul a stretol Johna Wayna, mozno medzi sebou prehodili slovko dve. Mozno mi teraz chce Minou povedat ako je rad, ze je spat doma...

 

biely Minou a zelene ucho...

Na love pokladov v Kanade...

Prve 4 roky mojho kanadskeho zivota som pretrpela v meste. London bol pre mna privelky, ponukajuci mi tu kanadsku kulturu, o ktoru som nemala zaujem. Mnohi mi budu teraz oponovat a obhajovat London ako "forest city" a pekne este pomerne stale zelene mestecko. Mozno je taky, ale pre mna ma jednu obrovsku chybu - skratka je to mesto. Nie, mna nebavilo travit vikend navstevou obrovskeho obchodneho centra. Len sa tam tak tulat a nemat v plane nic kupit. Zabit cas pod strechou so stovkami obchodikov a gycovou fontankou a lavickami kdesi uprostred nakupneho kolosu a chaosu. Stale zasnem kolko ludi tu v Kanade tak dobrovolne a natesene mrha svojimi vikendami....

Masonville Place v Londone, ON - miesto nedelnych prechadzok tamojsich obyvatelov..

Mozno je to kliatba umeleckeho nadania nasho rodu, ale ja milujem stare veci. Neviem nakupovat nic nove, co ma zaruku, vonia, leskne a trbliece sa. Take veci mi nic nehovoria, nevedia ma nadchnut a ich masovost a lahka dostupnost ma odpudzuju. Preto som si musela najst alternativu k nakupovaniu v nakupnych centrach. Tak som v Kanade objavila "Value Village" s podtitulom "The Ultimate Treasure Hunt" a "Goodwill". Obchodiky s tovarom, ktory povodni majitelia uz nepotrebuju ci jednoducho nechcu. Tam som zacala objavovat veci s pribehmi a patinou. Osuchane, prasknute, nekompletne...jedinecne a take krasne. Pre mna to bol skutocny Treasure hunt (Lov pokladov).Naucila som sa spoznavat znacky vyrobcov keramiky, porcelanu a podla nich urcit vek ponachodeneho. Bolo to pre mna vzdy akesi dobrodruzstvo. Niekedy i zadostucinenie, ked som po brazdeni internetu rozlustila, ze salka za snad $2 ma skoro 200 rokov. Najradsej som tam objavovala poklady v polickach s "cackami mackami". Drobnymi soskami a kadecim, co sa nehodilo do ziadnej zmysluplnej kategorie. Casto tam skoncili veci rucne vyrezavane, rucne malovane, niekym vlastnorucne robene s povodom zjavne blizko mojej rodnej hrudy. Pocas mojho mestskeho zivota som si takto nazhromazdila domov peknych par pokladov zo sekacov :-)

"Poklady" v Good wille :-)

...a vo Value Village :-)

Kanada je stale este mlada, a na to ako Europan casto zabudam. Potom ma sokuju ci rozosmeju veci ako definicia starozitnosti v Kanade, za ktoru sa tu oficialne povazuje vec starsia nez 50 rokov. Kolko krat sa mi stalo, ze som pri potulkach v "oficialnych" Starozitnostiach nadabila na vec, ktoru doma na Slovensku stale pouzivame. Nieco uplne bezne, funkcne a skarede. Ked take nieco objavim, s vysackou ceny v zavratnej sume, len sa pousmejem a pomyslim si, aka je moja mama stastna a bohata zena a ani o tom nevie. Starozitnost v Kanade sa moze ocitnut v dvoch kategoriach. Bud sa dostane do ruk cloveku, ktory si mysli, ze je to haraburda,  a tak ju smari do sekaca, ci rovno na smetisko. V druhom pripade sa takato vecicka ocitne u cloveka, ktory az privelmi dobre vie, o co sa jedna a tak ju umiestni vo vytrine Starozitnosti s cenovkou na motuziku. Preto som v Londone nechodievala do Antique store, ale do Value Village ci Goodwill, kde som si svoju starozitnost nasla vzdy sama a kupila ju za babku :-)

Mestsky zivot sa mi odstahovanim z Londonu skoncil. Z Ridgetownu sme este do neho par krat zbehli na vacsie nakupy a vtedy som si samozrejme nenechala ujst tento moj lov pokladov. Ale na severe BC, tu v Hudson's Hope, uz nemam Good will, ani Value Village. Miestny "Thrift store" je za ne malinkou naplastou a najst v nom nejaky poklad je skoro nemozne. Preto som si zasa musela najst akusi alternativu. Tusim i toto sa nesie genmi nasej rodiny, kedze vylety na smetisko podnikal uz moj stary otec a po nom takisto i moj oco. Pri vchode na tunajsie smetisko nas vzdy pristavi teta, aby skontrolovala, co tam nesieme. Po jej nechapavom pohlade na nasu prazdnu vlecku moj mangel ukaze na mna a prehlasi: "She is going to do some shopping" (Ona ide nakupovat).Teta sa len pousmeje a odstupi z cesty. Nie, nebojte sa, nehrabem sa tam v kopach smetia. Nase smetisko je velmi organizovane. Mame tam kutik so srotom a zlisovanymi starymi autami, potom zhromazdisko chladniciek, pristresok so vsetkym, co si hlada noveho majitela, plochu, vyhradenu na vsetko drevene a az na konci obrovske zatvorene kontajnery so skutocnym zapachajucim odpadom. Moje oblubene je samozrejme oddelenie s drevom :-) Prave vcera sme si odtial odviezli asi 4 mohutne stare tramy, este stale mocne. Tatko ma pochvalil, ze presne to potreboval na podlozenie pod schody, ktore este treba dorobit z nasej terasy... 

Dalsim mojim tunajsim nakupnym strediskom su brehy nasich jazier. Ked voda opadne, rada sa po nich prechadzam a zbieram zaujimave vyplavene dreva. Ostre hrany voda uz davno vyhladila, zmakcila vsetko spicate a vymodelovala z prapodivnych konarovych spletencov a pnov sochy, ktore drazdia ludsku fantaziu. Kedze mi vysycha zabradlie na vonkajsom schodisku,  nahradou zan bude prave jeden takyto vyplaveny zazrak. Skrutene drevo, potetovane cestickami lykozruta, hrajuce zvlastnymi farbami. Doma mi pomaly ale isto pribudaju torza stromov, ktore v mojom vlastnictve zacali zit iny, akysi umelecky zivot :-)

Moje nove zabradlie z brehu jazera...

Moj oco sa nado mnou urcite pousmeje. A mama sa  chyti za celo, a povzdychne si, ze som sa podala na neho. Co uz, geny nepustia. Mne naozaj netreba nakupne stredisko. Staci sekac, breh jazera, ci organizovane smetisko a mam zasa svoj "Treasure Hunt"  :-)

Ked umieraju borovice...

Su Vianoce. Lezim hore na poschodovej posteli, ako mala, pamatam si, ze sa do nej  este neviem vystverat sama. Som blizko stropu a dlhociznych uzkych tienov na nom. Prepletaju sa pomedzi zablesky modrej, cervenej, zltej a zelenej. Nie, nemam z nich strach, hoci vyzeraju ako velke pazure co sa ku mne natahuju. Tie makke farebne svetielka a vona borovice mi davaju pocit bezpecia. Pocit co vo mne zostal po cely zivot. Od mala malinka som vzdy milovala zimu, Vianoce a borovice. Pamatam si ich rad pri plote za nasim domom na Kokave. I to chladne sychrave rano, ked ich moj oco spilil dolu. Nemohla som tam vtedy byt, pozerat sa na to. Dodnes mi je prilis prazdno, ked sa zadivam na ten plot a nas dom z dialky na ceste z dediny. Vedela som vzdy kde stoji prave podla tych borovic. Pochovala som pod ne i moje prve maciatko. Vychovavam svoje deti v tom, aby si vedeli vazit kazdy stromcek, co mame na pozemku. Davam im hladkat dlhozicne ihlicia borovic a ucim ich rozlisovat medzi smrekmi, jedlickami...a mojimi borovicami. Ucim ich vyslovovat slovo "zivica" a snazim sa ich naucit vnimat krasu jej vone. "Co to je mama, na co to stromcek potrebuje?"..."To je taka krvicka stromu, ked ho nieco boli, krvaca presne tak ako my ludia. Brani sa nou proti skodcom, vonavo nam zliepa  prsty a prska v ohni". Nebola som si ista nasim domom v Hudson's Hope, ked sme sa  nan prisli pozriet prvy krat. Bol maly, zanedbany s nahnutymi plotmi prilepenymi priamo o jeho steny. Ale co rozhodlo, boli prave mlade borovice vsade navokol. Im som nedokazala odolat, to z nich som sa  tesila najviac.

Moja najvacsia a srdcu najmilsia zatial odolava. Dokedy?...

Teraz mi krvacaju pred ocami. Umieraju a ja ich uz neviem zachranit. Je mi do placu z oranzovej farby ich ihlicia, ktora zacina vykukat zo zelenej, z ich zivicou potecenych kmenov. Viem, ze uz len malo zostava. O rok uz budu cele hnede, potom cierne. Nahe a mrtve napokon padnu k zemi pod naporom vetra....

Chodim po vlastnych 8 akroch a odhrnajuc stebla trav si pozeram pod nohy. Nie, nehladam hriby, ale mlade stromceky. Par ich vzdy starostlivo vykopem  a s korenmi prenesiem do velkych oranzovych kvetinacov pri dome. Na podiv mojej mamy si v nich nepestujem  trvalky, ale male borovice a smrecky. Ako zlodej slnecnic som sa vcera vykradla k uz prazdnemu domu Cathy a vykopala par smreckov za jednym z  pristreskov. Slubila mi ich, uz davno. Dnes uz stoja malinke pri mojich boroviciach. Nedopustim, nedovolim, nezostane mi po nich prazdno, na to nie som pripravena. Citim sa ako Don Quichotte. Ja, pan tvorstva bojujem s chrobakom velkym ako zrnko ryze. "Pine beetle", akysi lykozrut, mi berie to co tu mam najradsej. Mozno je to marne, neviem, ale nevzdam to. Nechcem sa raz pozerat z vlastnej terasy na ciernavu, co mi obklucila dom. A nezmierim sa s nahradou briez a osik. Ja si tu tie borovice nejak udrzim, nedovolim im vymriet!