Pages

Profil

Moja fotka
Som priselec, jednen z mnozstva imigrantov v Kanade.Od neskoreho januara 2005 tu hladam samu seba a svoj novy domov.Tento blog je mojou butlavou vrbou a zaroven i mostom, co mna a moje pocity stale spaja s blizkymi tam za morom na Slovensku...

streda 11. decembra 2013

Tichy smutok

Vsetko bezi ako v bezne dni. Ako ked je tatko v praci. Az na to, ze ked odbije pol piatej, nevracia sa domov....Nemeska, vobec sa nevrati. Deti nespominaju, nepytaju sa. Az sa tomu cudujem, ale sama nechcem pripominat, aby nezabolelo. Aj tak uz tazko hladam odpovede na ine, uplne bezne detske otazky. Som nervozna, odvrknem, zvysim hlas...a potom mi to je luto :-( Deti to tisko znasaju. Nechavam ich vystrajat, blaznit sa az to uz doma vyzera, ze nam strecha spadne na hlavu. Nech sa hraju, nech na chvilu zabudnu, nemyslia na to, ze tatko chyba a maminka je akasi uvrcana, iba ich napomina a ku vsetkemu popohana. Tatko sa nam v tieto dni vracia domov len v sms-kach, facebookovych statusoch a vecernych telefonatoch. 
I dnes ulozim deti spat, tak ako vzdy. Unavena si sadnem za stol a hnevam sa sama na seba. Je mi luto kopec veci, co som mohla zvladnut inak. S odvahou, laskavostou...Ale ked sa neozyva, neviem co je s nim, ako prebehla operacia?! Je mi smutno takto samej, ubojenej. Uz je ticho v dome, vsetko snad spi a aj v peci uz pomaly vyhasina, nepuka uz viac. Len zrazu cosi kdesi s velkym buchotom spadne na zem. Ako prve idem do izbicky k detom. Terezke spadol maly lampasik kdesi do tmy pod postel. Zasvietim stolovu lampicku, Terezke podavam lampasik a svihnuc ocami po Evke, zbadam trblietajuce sa slzy na jej licach. "Ty places? Co sa stalo?"...dlho je ticho a az potom mi tou svojou smiesnou skomolenou anglictinou odpovie: "Ked ja miss tato"...
Az teraz sa citim naozaj pravoplatne a naplno vinna. Az teraz som laskava a chapava. Je tazke byt smutny s mamou, co krici, hneva sa, napomina. To sa neda. Len mama co chape a pohladi utisi bol, strach a smutok..."Tatko pride. Ked mu ujo doktor vo Vancouveri opravi kolienko, tak sa vrati  domov a budeme ho tu spolu liecit. Neboj sa, vrati sa, pozdravuje ta." Utrie si slzy rukavom pyzamka a znova sa zakutre do periny. Po chvili mi zapipa mobil, pride sms-ka. Uz je po operacii, uz je na hoteli...A potom je zasa ticho v dome, az do rana. Zajtra s tym smutkom budeme bojovat zasa, ale snad inymi zbranami, spolu, nie potajomky pod perinou...Az kym sa nam tato nevrati domov.

Mrcha den

Tatkove koleno sa bude riesit vo Vancouveri. Najskor let tam na konzultaciu, hned naspat domov a potom zasa Vancouver a operacia. Vsetko to ide akosi rychlo, rychlejsie nez sme cakali a tak po navrate domov v piatok uz zasa vezieme tata na letisko do Forst St John hned v nedelu. Oci mi po chvili jazdy padaju a tak po detoch zadriemem i ja. Ked driemanie prejde do hlbsieho spanku, hlava zrazu padne prudko dole a to ma zobudi. Prebudzam sa vsak do hroziveho pohladu ako sa nase auto smyka po zladovatenej ceste priamo na kamion oproti nam. Tato nebrzdi, len sa snazi udrzat tancujucu toyotu daleko a hlavne mimo kamion. Az potom stupi na brzdu. Otoci nas to, hodi do protismeru a nakoniec do snehoveho vankusa v priekope pri ceste. Auto zastane, ale stale vrci...deti uz nespia. Tatovi sa trasu ruky i hlas, ja sa to tiez snazim predychat. Z auta sa da dostat len z jednej strany. Na tej druhej sneh siaha az po okna. Za chvilku pri nas zastavuju auta, ponukaju pomoc. Mna s detmi mila pani berie do Fort St. John, kde na tata pockame v McDdonalde. Pride tam za nami asi az po hodine. Auto ide, ale trasie ho rovnako ako nas. Zostava uz len rychlo tatka zaviest na letisko, kde sa nestihame ani poriadne rozlucit. Ja sa pomaly vraciam domov, miestami 20 km/h, miestami si trufnem na 60 km/h. Pri 70 km/h totizto toyotu uz znacne trasie, takze to ani  neskusam. So zapnutymi blikackami po vacsine cesty. Kym pridem domov, stretavam asi dalsich troch jazdiacich rovnako ako ja. Cesta co bezne trva nanajvys hodinu sa predlzi na pol druha. Doma sme uz za tmy, deti hladne, vystrasene, ja s ulavou, ze sme vobec naspat. Siahnem po kluce od auta a uvedomim si, ze na nich nevisi klucik od domu. Tatovi zostali oba. Nezostava mi nic ine, len zvesit z garaze velky rebrik, postavit ho k balkonu, podopriet ho tazkym kmenom stromu, co mi na terase sedi ako dekoracia a splhat sa hore k jedinym odomknutym dveram. Na terase je sneh a lad, nebyt tej podopierajucej rarohy, letim i s rebrikom dolu. Konecne doma, konecne sa den dostava do akych takych beznych kolaji. Tatko uz pise z Vancouveru ako a ci sme dosli. Zle veci vraj chodia v trojici a tak uz ma ani neprekvapi, ked zistujem, ze Terezke chyba jedna nausnicka. Snad to je uz cely ucet za dnesok, uz ziadne ine poplatky. Na nicom mi viac nezalezi ako na tom, ze sa nikomu nic nestalo. Stacilo tak malo, mozno iny pohyb volantu, smyknut sa o cosi skor.... a mozno by to boli velmi smutne Vianoce. Na mieste kde sedava spolujazdec mi v aute zostala zlta policajna paska. Priviazem si ju namiesto chybajuceho zabradlia na verande aby pripominala...
Kaslite na prave prebiehajuci predvianocny zhon, na to, ze kdesi mate byt nacas, na ucet za dobre zimne gumy. Teste sa z toho, ze ste. Kazdy den a kazdu minutu. Staci tak malo a nemusi to byt tou samozrejmostou, na ktoru ste zvyknuti...

štvrtok 14. novembra 2013

Korene za morom

Pamatam si ho len z rozpravania starej mamy a otca, z par pribehov a z cierno bielej fotky v albume. Sedi na  nej na schodoch pred nasim domom s jeho typickou fajkou, a usmieva sa na moju vtedy este malinku sesternicu Majku. "Tiiiiko!" tak ho vraj  ako malicka volavala. Stryko mojho stareho otca - Matej Fronko - "STRYKO Z AMERIKY"...
O dve generacie dalej  dalsi z korenov nasho stromu rodiny prerasta az za ocean - ten moj. Jeho a moj pribeh su  ale uplne odlisne. Odchadzajuc z dvoch rozdielnych svetov, z dvoch rozdielnych pohnutok opustit rodnu zem...len ta Amerika sa opakuje. Priznam sa, castejsie som si spomenula na "Stryka z Amerky" ako sa moj zivot presunul tam, kde na chvilu i ten jeho - za ocean. Stryko tu nezostal, vratil sa spat na rodnu hrudu,  ale v Amerike zostali po nom deti, a snad ich deti? Mam tu rodinu! Len tak malo o nich viem. Chcela by som ich vypatrat, spojit sa s nimi. Internet je zly pan, no dobry sluha. Zverujem teda prehliadacu Google meno "Matej Fronko, Chicago" a cakam, co mi prinesie...
Nachadzam zoznam cestujucich, co sa roku Pana 1921 vylodili na Ellis Islande, USA. Dlhocizny zoznam 1193 mien a za cislom 267 nachadzam zaznam: Fronko Matej, 24 years,  Kohava, CZ, Slovak
Zvlastny pocit objavit stare zaznamy a uvidiet na vlastne oci o com viem len z rozpravania. Prezriet si fotku lode, ktorou sem vtedy priplaval, a rukou pisany zaznam imigracneho uradnika Spojenych Statov Americkych o vsetkych, ktori toho dna vystupili z lode Zeeland s malym batozkom a velkymi nadejami...
Lod ZEELAND, ktorou "Tiiiko" doplaval do Ameriky...
 

Zaznam imigracneho uradnika z vylodenia, podla ktoreho Matej Fronko prisiel do USA za svojim bratom Adamom Fronkom


Tak zacina patranie po dalsom strykovi stareho otca - strykovi Adamovi. I jeho objavujem v rovnakych zaznamoch. Do Ameriky vsak prisiel omnoho skor, v roku 1901, uz ako zenaty. Z rozpravania mojho otca viem, ze prave stryko Adam postavil staru drevenicu rodiny Fronkovej. Na jej mieste dnes stoji nas velky trojgeneracny dom tam doma na Kokave. V trame drevenice ale nestalo "Fronko", ale Adam "Franko"! Je teda dost mozne, ze ktosi kdesi davno urobil chybu v zapise a nase meno sa od toho casu nesie s pismenkom "o" namiesto "a".

Zaznam z vylodenia, stryko Adam Fronko pod cislom 12
Stryko Adam doplaval do Ameriky na tejto lodi RHEIN...
Internet mi pomaha dalej vyhrabavat korene nasej rodiny. Nachadzam vsak zatial viac mrtvych nez zivych, stopy sa tazko hladaju, miznu v prachu tak ako meno Fronko zanika s kazdym dalsim vydajom kazdej z dcer..
Tu lezi naveky stryko Adam s manzelkou Zuzanou..
Vsetko, co mozem internetu ponuknut je: "Fronko, Monaca, Pennsylvania, USA"... Objavujem umrtne oznamenie Paula Fronku z roku 2011. Zname miesto zo zapisov oboch strykov - Monaca, Pennsylvania, USA a mena jeho rodicov ma nenechavaju na pochybach. Dozvedam sa z neho mena surodencov, dalsich deti stryka Adama a tety Zuzany: Albert, Walter, Adam, John, Stephen “Sky”, and Matthew Fronko, styri sestry: Eva Boffo, Margaret Wagner, Mildred Friant and Virginia Hornacek....
Korene rastu dalej, dalej a dalej od kmena. Mena zivych uz zrejme davno nenesu stopu povodu spod Tatier. To mlade uz mozno ani nevie, ze tam kdesi daleko daleko za morom, tam sa kedysi davno zacal ich zivot.  Rada by som tu  niekoho z nich nasla, poslala jedno "Hi", a mozno spojila rodinu, ktorej korene sa uz stratili kmenu z dohladu....





utorok 12. novembra 2013

Zienka domaca

Moj bezny den, s beznymi povinnostami a robotami. Taky, akych uz preslo stovky tu v nasom malom domceku v Hudson's Hope. Z jeho vsednosti ho ale nahle vytrhne klopanie na dvere. Nikoho necakam, a ako odisla suseda Cathy, bez ohlasenia k nam uz viac nikto nechodieva. Otvorim dvere a tam stoji mangel. Nuz stoji, bez dvoch barli by ani nestal! Jeho uz davnejsie zranenie kolena spred par rokov sa naplno ohlasilo spat. Spominana operacia, ktora doteraz mizla kdesi v dialke horizontu je nahle bohuzial uz asi blizkou realitou.
Ale zivot ide dalej a necaka na chorych, kym sa vystrabia. Viac teraz pada na moje plecia a nic z toho, co treba spravit neberie ohlad na akesi "nezne pohlavie". Tak mimo mojich beznych povinnosti mamy zastavam teraz veci, co zvycajne nesie na ramenach tato. S jeho dohladom i bez. Obcas je toho na mna viac ako prave vladzem bez protestu zniest, hlavne vtedy, ked sa z kazdeho kuta naraz ozve: "Maminka!" Zasomrem si, ale ide sa dalej, ved maju teraz iba mna v plnej sile, v stave, na ktory su u mna zvyknuti. Tak ukladam drevo na zimu, zhodene v jednu veliku kopu na luke pred domom. Poukladane ho zakryvam velkou plachtou, aby ho nezasnezilo. Rubem triesocky na rozkurovanie a kalam prilis velke polena aspon v polky, aby pec nereptala. Prehadzujem za odborneho dohladu maroda pneumatiky na toyote, aby bolo bezpecne jazdit na nej v prave zacinajucej zime. Natieram novy poklop na podzemnej cisterne s vodou, aby od vlhkosti neplesnivel. Pred zimou rozoberam a odkladam detom velikansku trampolinu. Snad druhy krat v zivote soferujem nas velky trak - TITAN, lebo treba zabehnut po vodu, aby doma dalej tiekla z kohutika. Minulo sa cervene vino, co nam varene sluzi ako liek, ci udobrovadlo pocas zimnych vecerov, a tak som to snad prvy krat ja, nie mangel, co zbehne do obchodu po dalsiu flasku. Tetuska mi rozjasni den a napriek tomu, ze urcite vyzeram strhano a unaveno, si odo mna vypyta preukaz totoznosti. Ani coby nebolo nad slnko jasnejsie, ze uz mam davno viac ako 21 rokov :-)...
Kadeco, co treba spravit na mna vola a krici z kazdeho kuta nasho domu a pozemku, a potom sa mi to do oci vysmieva nad mojou nezrucnostou. Ale bojujem, ucim sa, nevzdavam to. Tusim si budem musiet moje pracovne zaradenie "zienka domaca" na isty cas updatovat na  "heavy-duty" level :-)
Naukladane drevo na zimu

Mam stale respekt a trochu strach soferovat toto nase "hebedo" :-)
Prehadzovanie prednych dozadu a zadnych dopredu

pondelok 11. novembra 2013

Zivot v prirode

Vseobecna predstava o zivote cloveka, zijuceho kdesi v kanadskej divocine, byvajuceho v zrube kdesi vprostred lesa je asi NADHERA, TICHO, POKOJ a KLUD. Hm, mozno, dokial si clovek tuto viziu nevyskusa na vlastnej kozi. Neberte tento moj clanocek ako stazovanie sa, ci ventilaciu. Je to skor usmevny pohlad na akusi odvratenu cast zivota na pokraji civilizacie :-)
Zivot v drevenom domceku ponorenom v Ontarijskom mokrom lese je fajn. Uzivate si 4 auta za den prefrciace popred vas dom, spev vtacikov, motyle.....az kym. 
Az kym vas rano nezacne budit akysi dupot nad vasou postelou. Ako keby vam niekto bubnoval priamo na hlave. Po case zistite, ze to sa behanim po vasej streche zabava vzdy zarana par vevericiek. Vydychnete si, ze to je to mensie zlo, lebo si hned spomeniete na nestastneho suseda, ktory tieto potvory vyhana priamo z postele svojej prestrasenej dcerky.
Az dokym vas vprostred noci nezobudi buchot a skrekot vasich vlastnych maciek, ku ktorym sa vlamala banda medvedikov cistotnych a kradnu im macacie granule. A vracaju sa tam kazdu noc, az dokym ich jedneho po druhom nepochytate do pasce a ochotny sused ich potom kdesi skantri za vas. Lebo ved vy ste milovnik prirody, nemate to srdce! 
Uzivate si, az kym nepride leto a prijazdovy chodnicek od cesty k domu neprekracate ale presprintujete. To aby ste skratili cas, pocas ktoreho sa vystavujete utokom roja komarov, cakajucich len na vas, kedy sa vratite z obchodu. Az kym behajuc doma bosy po prijemne chladnej dlazke v sparnom lete nestupite na velku tucnu stonocku prechadzajucu z vasej obyvacky do kuchyne. Rozprskne sa vam priamo pod patou :-( Uzivate si vonu dreva a jeho pukanie prichadzajuce zo stien vlastneho domu ked zacne zima a kurenie v piecke. Az kym to praskanie a pukanie nezacne byt hlasnejsie a neprestava ani ked pastou pobuchate po dotycnom mieste zdroja. Objavite hniezdo velkych ciernych mravcov, ktore vam uz slusne rozozrali v podstate jeden z nosnych tramov domu, aby si v nom vytunelovali  obydlie pre svoju stale rodiacu kralovnu. 
Az kym neobjavite piliny okolo domu co sa sypu z malych dierok v drevenom oblozeni pod strechou. Az vtedy si vsimnete velke tucne vcely, co si tam buduju svoje hniezda...Az kym vas neuhryzne jedna z tych nevinne vyzerajucich lienok, ktorych sa akosi nakopilo hore na poschodi.

Kochate sa krasnym cervenym vtacikom, co obletuje okolo vasho domu....Az kym si nezmysli, ze jeho vlastny odraz vo vasich oknach je sok v laske a zacne utocit sam na seba. Plieska sa z celej sily do okien a dobe do skiel zobakom. Poviete si, ze pokial nie je vacsi, tie skla aj tak nevybije...

Az kym sa k nemu neprida drozd, o polovicu vacsi. Utoky na okna sa zintenzivnia, a s kazdym dalsim vas mykne a kontrolujete, ci je sklena tabula v okne este stale cela. Povesiate po krickoch okolo domu farebne stuzky a sklicka co sa trbliecu. Chvilu je pokoj a potom vtaci preklenu strach z neznameho a utocia sami na seba dalej. 
Poviete si, ze ste vlastne este celkom stastny clovek, kedze ti dvaja si nevybrali vase auta, kde sa este nestihli objavit v spatnych zrkadlach. Ved su i ludia, co si svoje auto kazde rano najdu osrate od kapoty po pneumatiky. Az tak ta cervena potvora najde svoj pokoj. Oznaci si revir, poisti co jeho jest. Nic sa nedeje, ved okna su cele, a ten vtaci trus namiesto kvetinovych zahonov pod oknami sa da prezit. Mavnete nad tym rukou, lebo vas dom v Ontariu ste prave uspesne predali a stahujete sa do BC....
V BC si kupite zasa domcek vprostred lesa a vytesujete sa...Ziadne horucavy v lete, ziadne tony popadaneho hnijuceho listia vsade navokol. Uzivate si vonu ihlicia, slniecko a srnky zeruce vam skoro z vystretej ruky. Az kym vam na prechadzke so psikom nazamrznu mihalnice. Az kym vas jedno rano nezobudi buchot na steny vasho zrubu. Zistite, ze datel si potrebuje zvysit ego a cim hlasnejsie tym lepsie dat najavo sokovi, ze on je panom vasich 8 akrov.  Nech sa nik iny neopovazi tukat na vase stromy navokol. Tak behate okolo vlastneho domu a plasite datla, aby vam neprevrtal a nedodobal dom. 
Kazde zimne rano vpustite do tepla domceka vase 4 macky, aby spokojne cely den v teplucku chrapali na gauci, zatial co rodina mysi  z diery steny v kupelni robi obchodzdky po celom dome. Nie, za to nemozem vinit prirodu BC, ale len seba ako majitela 4 maznakov, co rozlepia nanajvys jedno oko ked  ich zobudi mys....
Uzivate si krasne leto, az kym sa vam popred dom nepregula medved cierny, az kym vas v noci nezobudi zavyjanie kojotov, az kym vam kosa vonku a -40 nesposobia zapchaty zachod. Tak vas "tiska" a vy sa modlite, aby sa oteplilo a mohli ste doma zasa veselo splachovat. Po roku tu na severe uz chapem, preco ma tolko ludi vonku pri dome postavene kadibudky :-)
Je to vyzva, obcas si ponadavam, ale napriek utokom prirody by som tento zivot nemenila za mestsky. Radsej si budem von uzivat tu NADHERU, TICHO, POKOJ a KLUD ;-)

pondelok 4. novembra 2013

Dvere pre Santu

Prisla som o jedinu obrovsku skrinu v nasom dome. Ta skrina pohltila vsetko, co som potrebovala mat po ruke a nebolo na to miesto nikde inde v nasom dome. Od vysavaca, cez lieky, kuchynske roboty az po bublifuk...Musela ist, pre nieco dolezitejsie, nieco, co chybalo viac a co teraz ovela viac hreje pri srdci....
Moja velka a jedina skrina v dome...
Jedneho neskoreho vecera dobehol "crazy Frenchman" (blaznivy Francuz) ako ujo sam seba nazyva, obzrel, odmeral, zapisal, pytal sa, odpovedal...a uz ho nebolo. Ked potom prisiel v jedno rano, zostal cely den a  okrem neporiadku po nom zostala v nasom dome konecne piecka....
Dotiahlo sa to cele do konca az v iny, dalsi den a hned v ten vecer sme si prvy krat v nasom dome tak ozajsky zakurili. Teplo z pece je ine ako to z prieduchov v dlazke. Sala, nefuci, prehreje az do kosti, a zostava s vami dlhsie ako to z kotla kdesi v pivnici...
Tesime sa z nej vsetci, ale najviac mozno Evicka. Prichadzajuc zo skoly si vsimla, ze na nasom dome je zrazu cosi ine. Cosi, co tam doposial nebolo. Na streche vyrastol komin a ako mi nateseno a vyskakujuc od radosti od zeme zahlasila: "Maminka, my uz mame komin, tak teraz uz Santa bude mat ako k nam prist!" :-D
Nase nove "dvere pre Santu"