Boli sme uz skoro doma a...

Zaspavam, dostavam sa do toho zvlastneho stavu, ked uz nie som hore, ale este ani poriadne nespim. Vtedy sa mi zvykne cosi zdavat a  preberam sa casto  na to, ze si v tom polospanku logicky uvedomim, ze sa mi zda bud hlupost, alebo nieco, co je  v mojom zivote uz davno za mnou (pisomky z matematiky :-) Soferujem Xterru, nic zvlastne, pokojna a uspavajuca cesta. Skoro uz teda plynule prechadzam do hlbokeho sna, ked tu zrazu auto oproti mne dostava smyk a jeho trailer sa sunie oproti mne krizujuc mi cestu. Ja viem, ze uz nestihnem a ani nemam kam sa mu vyhnut. Zlomky sekundy kedy si clovek uvedomuje svoj koniec. Strhnem sa, naplno prebudim ale srdce mi este dlho busi ostosest....

Som nesvoja odkedy ma ten des prebudil. Viem rozlisovat svoje sny a tento bol  urcite jeden z tych, co prichadzaju, aby vyjasnili skryte veci vo mne, varovali ma, ci predpovedali co ma prist. Uz davno sa mi nic take nesnivalo, naposledy pred stahovkou z Ontaria do BC - o tornade, povodni, padajucom lietadle....Na vikend sme pozvani k priatelom do Mackenzie, 3 hodinova cesta autom tam a 3 hodiny naspat. Utesujem sa, ze nejdeme Xterrou, ale Titanom a tym padom sa predsa nemusim nicoho bat. Cesta do Mackenzie prebehala hladko, este i Yashka spokojne lezala s nami v kabine, schulena v klbku pri mojich nohach. V Mackenzie sme autami vysplhali hore na Morfee Mountain, cez alpsku vegetaciu, hore cez kosodrevinu skoro az po hole skaly. Az tam sa da dostat autom, cestou so zrazmi hlboko hlboko dolu. Radsej sa nepozeram nabok, lebo ma prepadnu myslienky typu: "Co ked sa tu niekomu tu pokazia brzdy?" "Co ked sa tu oproti stretnu dva auta, jedno bude musiet cuvat dolu?"a dalsich par "Co ked". Zrazy ten vikend naplnila hmla, ako keby ma priroda tisila a vystlala ten strasidelny pohlad dolu svojou zachrannou nepriehladnou makkou sietou. Zisli sme v bezpeci hore, vypustili do hmly par narodeninovych balonikov a na ceste dolu som este rychlo vybehla z Titanu aby som ho dofotila na jeho zatial najtazsom vystupe. Zvladol to, u mna to bol akysi test a kedze nim presiel, zacala som mu viac doverovat...

Takato je cesta na Mount Morfee...

Hore na vrchu Morfee vypustame baloniky na pocest Tomikovych 2. narodenin :-)

Krasny vikend s uzasnymi kamaratmi koncil a nas cakala opat cesta domov, zasa 3 hodiny a 2 pojasene deti na zadnych sedadlach. Este sa zastavit kupit si kavu v Chetwynde na boj s padajucimi vieckami a za taku hodinku sme konecne doma. Na hlavnej ceste za Hudson's Hope chvilu citit akesi podivne chvenie. Zastavili sme Titan, tatko ho presiel dookola, ale vsetko na nom vyzeralo byt v poriadku. Znova sme sa rozbehli, spomalili, zrychlili a usudili, ze problem bol asi v ceste a moznej nerovnosti asfaltu na nej? Posledna zakruta a na konci cesty je uz nas dom...

Bum, bac, tresk!!!!!! Zozadu nas predbieha vlastne koleso a nas Titan sa so skripotom sunie po ceste kym asi po 40 metroch uplne nezastane. Suseda Cathy prelaknuta vybehne k nam a ratuje nas, pyta sa, ci sme v poriadku. Vraj zazrela len koleso rutiace sa po ceste. Neskor sa zastavuju dalsi susedia. Zaculi skripot, buchot a potom uz len svetla blikajuce na ceste pred domom. Podaril sa nam celkom velky cirkus na nasu malu tichu stvrt.

V popredi nase koleso na jeho konecnej zastavke daleko od nasho Titanu v pozadi...

Cathy odvaza svojim autom nase deti domov, kym ja beriem Yashku na voditko a smutne kracame za nimi. Az ked uz deti spia sa vraciame za blikajucim Titanom, berieme z neho vsetky nase veci i nestastne koleso z kraja cesty do Xterry. Nechavame ho tam, len s trojuholnikom na ceste, na 3 kolesach..... uz tak blizko domu :-( 

Neda sa spat, srdce stale este busi. Vracia sa mi spomienka na sen spred par dni dozadu. Sme vsetci zivi a zdravi. Keby sa to stalo hore na Morfee, keby sa to stalo daleko od domova, keby sa to stalo v rychlosti 140 km/h, keby.....tak uz tu v mojom blogu mozno nikdy nepribudne nova cast. Krokodil zauradoval, zachranil! Od cias nasho prveho velkeho vyletu napriec Kanadou nam zostala tradicia mat v aute nejakeho krokodila. Tusim sme si vtedy kupili Kinder vajicko a bol v nom maly zeleny krokodil. Sedel na palubnej doske nasej vtedajsej mazdy 626 cely vylet a kazil fotky zelenym smuhom, ale....vdaka nemu sa nam nic nestalo jazdiac na totalne zodratej pneumatike az do nitiek. Vdaka dalsiemu krokodilovi  som ustala moj prvy velky smyk, hodiny na zladovatelej cetse dolu pod kopcom do Hudson's Hope. Vdaka krokodilovi tatko dosiel s Xterrou prvy krat do Hudson's Hope pokope potom, ako mokry sneh oblepil auto i vozik za nim a po hrbe na ceste mu vyskocili vsetky kontrolky. Vdaka krokodilovi sme i dnes obisli v zdravi a stasti z nestastia. Kazde nase auto ma a bude vzdy mat svojho krokodila :-)

Titanov krokodil za prednym sklom :-)

Vinnik a riesenia toho, co sa stalo dnes sa zacnu hladat zajtra a na dalsie dni. Dnes treba oslavit zivot. Odchadzame spat a ja este potlapkam Titan po kapote a poviem len "Aspon ze tak, dakujeme ze sme OK"....

O jedneho menej...

Richard Riči Šopor:
hoj.. si tu suseda?
Lucia Schenk:
ahoj, tu sused, preco?
Richard Riči Šopor:
mám smutnú správu.. Braňo Ambróz ( spolužiak ) už nie je medzi nami ...
Lucia Schenk:
 ???? Co sa stalo?
Richard Riči Šopor:
volal mi brat ( je v službe hasič ) že ho našli obeseného...

Spoluziak zo zakladnej skoly, ale na prvom mieste kamarat z detstva. V hlave sa mi rozkotula klbko spomienok ako film pre pamatnikov, v jednej z hlavnych uloh i s nim. Vychodili sme zakladnu skolu a nase zivoty sa pobrali kazdeho inym smerom. Kazdeho z nasej party kamosov z "Hozelec street" ako sme si ju vtedy sami pre seba moderne nazvali. Odvtedy o nom neviem nic, ako zil, kde a s kym byval...ale to je jedno, bol a navzdy zostane jeden z mojich najlepsich kamaratov v jednom z najkrajsich obdobi mojho zivota.

Je mi luto, slzy mam na krajicku a spomienky ich sacaju dolu licami. Boli sme uzasna banda. Ako zo Sverakovho filmu "Obecna skola". Ked pozeram zimnu scenu s chlapcami a ich jazykmi prilepenymi o kovove zabradlie, vidim seba, Luba, Iva, Risa, ...a Brana. Aj z nas by to vyvstalo, ale my sme vyvadzali ine, svoje hluposti. Brano bol akysi vodca, najhorsi ziak, "najvacsi kvietok" spomedzi nas. Casto sme sa skryli za jeho posramotene meno a povest, ked si za nas zlizol aj to, co celkom nebolo len jeho vinou. Riaditel skoly, vysoky a prisny pan Danihel mu za vela nasich spolocnych vystrelkov ustedril svoj "oriesok", kedy zohnutymi prstami v pasti silno tukol neposlusneho ziaka do hlavy. My sme sa ho bali, no Brano sa na to len uskrnul a bol dalej sam sebou. Spominam si na nase vypravy na pole za skolou, kde sme z potoka vo vedrach vlacili hore kopcom vodu a liali ju do mysich dier. Rozostaveni kazdy pri svojej diere sme potom hrubymi rukavicami chytali zachranujuce sa vytopene mysi. Boli unavene, ledva zive a preto krotke. Nezmohli sa na odpor ci boj a tak sa z nich na chvilu stavali nasi domaci maznacikovia. Ukryte niekde v drevarni v krabici od topanok, az do dalsieho rana, ktoreho sa uz slabe zvycajne nedozili. Zda sa mi, ze prave Brano za toto stal na pranieri pred celou triedou sam, sam pred karhanim riaditela. My ostatni sme cusali kazdy vo svojej lavici ako tie mysi...
Okrem mysi, sme po kazdom dazdi utekali zbierat velke slimaky, co sa plazili po stenach bytovky dolu na Slatvini. Jeden Branov slimak vraj raz cez noc vyliezol von zo svojej ulity a rano sa zas vratil spat a tak sme par dni vsetci striehli na toho svojho a cakali kedy vylezie i on. Nedockali sme sa, a dnes sa tomu uz ani necudujem :-) V lete nebolo lepsej zabavy ako utekat dolu k Belej a holymi rukami a po kolena bosi v chladnej vode zdvihat velke okruhliaky a chytat pod nimi ukryte hlace. Dodnes si pamatam ten pocit vzrusenia, ked som v dlaniach zacitila male klzke telicko. Vyliezli sme z vody a na pevnine pokracovali tym istym sposobom v chytani jasteric. Velkych hnedych s cervenym ci zelenym pasom na boku. Prstami chytro pekne tesne za hlavu, aby sa nezvrtla a neuhryzla. Nie za chvost, lebo ten by odpadol a po jasterici by nezostalo ani chyru ani slychu. Boli sme v tom uz celkom zrucni...

Tu sme chodili chytavat hlace a jasterice...

V poliach kukurice sme budovali velke labyrinty a niekedy sme mali problem najst tam jeden druheho. Po zatvach sme na poli zo slamenych buntov stavali velke bunkre. Vracali sme sa domov osivajuc, lebo vsetko pod trickom hryzlo a pichalo. Pamatam si ako sme sli stavat bunker hore k lesu nad Kokavou. Zrazu sa priblizili polovnici a padol tusim i vystrel. My sme sa v strachu povesali po stromoch ako vianocne ozdoby. Dostali sme krik a museli sme sa odtial hned pratat domov. Ten bunker sme uz potom nikdy nedostavali...
Ked sa mi dnes dostane do ruk knizka od Victora Huga - Bedari, okamzite pridu spomienky a usmev. Poziciavali sme si ju z kokavskej kniznice, pretoze vyzerala staro a osuchano...a pretoze Victor Hugo bol uz davno po smrti. S klucikom, nitkou a knizkou Bedari sme potom vyvolavali ducha Victora Huga a pytali sme sa ho, aku znamku kto dostane z posledneho diktatu. Viktor Hugo vedel odpovedat len "ano" / "nie" a podla toho sme museli formulovat nase otazky. Neviem, co si v tom obdobi myslela teta v kniznici, ale tusim, ze jej bola nahla popularita Bedarov akasi podozriva :-)

Nasa skola bola velka starsia budova, a latriny boli mimo nej, v domceku opodial. Pri pisomke z matematiky bol zachod celkom slubnou zachranou, kedze takato vyprava zabrala peknych par minut z vyucovacej hodiny. Vsetci sme to radi zneuzivali. Ucitelia sa neskor snazili proti tomu nejak zakrocit, ale nezmohli prilis vela. Pamatam si, ze chlapci si na tychto vypravach vybavovali vlastne "chlapske zalezitosti." Ocikavali sa tam hlavy a vypisovali sa skarede prezyvky na toho ci hentoho...Brano bol samozrejme sucastou :-) Ucitelom sa ulavilo az ked v nasej hlavnej budove pribudli moderne, splachovacie zachody.

I Branova tvar v podivnom uskrne, mimo dalsich, sa mi dodnes vybavi, ked si spominam, ako nam zubna sestricka z casu na cas chodila do skoly  fluorovat zuby. Neskutocne hnusny roztok sme museli drzat v ustach par minut. Stali sme v rade ako na popravu, zhnuseni, ale aj tak sa skeriaci. Rozosmievali sme sa, aby to ten druhy uz nevydrzal a aby s vybuchom smiechu vyprskol neznesitelny roztok von z ust. Sestricku to privadzalo do zurivosti a tak potom tych najvacsich provokaterov stavala chrbtom k ostatnym. Tusim staval chrbtom i Brano...

Urcite i Brano bol sucastou zlocinu, ked zo skolskej zahradky zazracne zmizli mrkvy. Par vydriduchov ich totizto pocas pestovatelskych prac zjedlo a naspat do zeme postrkali iba vnate. Ked to ucitelia zistili, v zufalej snahe najst vinnikov sa skolskym rozhlasom roznieslo, ze mrkvy boli postriekane a vsetkym, co ich zjedli do rana vypadaju vlasy. Preto sa vsetci vinnici v zaujme vlastneho zdravia maju nahlasit  v riaditelni. Pravdupovediac si uz nepamatam ci sa vsetci priznali, ale urcite nasadili nove mrkvy...:-)

Navystrajali sme sa spolu toho tolko, ze by to bolo na knizku, nie na jednu cast v mojom blogu. Mam na to spomienky i jazvy na kolenach. "Dievca, dievca, kto si teba vezme?" Zvykla hovorievat moja stara mama. Za jeden dazdivy den som jej poznasala asi stvoro zablatenych a rozderavenych teplakov. Jedny pri druhych sa potom susili pri peci a ja som uz zasa bezala von, za kamosmi na bicykloch v novych a cistych. Uz je to vsetko davno, tolko sa nam vsetkym v zivotoch stalo odvtedy, zmenilo nas. Riaditel Danihel dnes vraj vymeta smetne kose, uz sa ho viac nik neboji, respekt je davno prec. Ja som v Kanade, kamos z partie Richard uz vela rokov nezije na Kokave v dome oproti nasmu.....napriek tomu zostavame jeden pre druheho navzdy "susedom" a priatelom. Prisli sme o jedneho z nasej bandy, o ten najvacsi "kvietok" spomedzi nas. Bolo nam jedno, ze mal dvojku zo spravania, bol to kamarat na jednotku!

Tak navzdy zbohom Brano. Nemozem sa prist s tebou rozlucit osobne, tak to robim aspon takto verejne. Neboj, tam hore sa zasa raz vsetci zideme a usporiadame slimacie preteky. Tvoj slimak urcite opat vyhra, lebo bude najsikovnejsi a bude vediet vyliezt zo svojej ulity :-) Cokolvek ta trapilo tu dolu, je tam hore uz prec. Tam zasa budes stastny, ako v nasej bande v detstve....

A co my tu dolu? Ked zacinaju odchadzat kamarati z detstva, tusim ten zivot zacina byt seriozny :-(

PS: Len dnes vecer som na Facebooku objavila "friend request" od Branislava Ambroza, tak potvrdzujem kamrata uz nie vo "virtualnom", ale na "onom svete"..... :-(((((((((((

U nas v divocine...

Len par casti dozadu som sa tu dusovala, ze okolo nasho domu nedelu kosenim travy nikdy nepremarnim a dnes musim priznat svoju porazku. Dlhe a caste dazde striedajuce sa s horucimi dnami vyhnali okolitu travu do nebies. Nielen nase macky uz cez nu nevedeli najst cesticku od svojho pristresku k "velkemu domu", ale pomaly som sa v tej dzungli zacala stracat i ja :-( Nie sme doma zatial vybaveni inou kosackou nez vyzinackou / krovinorezom (ci ako sa vlastne vola to cudo, ktore kosi len rychlo sa otacajucim drotenym lankom a drzi v rukach ako lopata), takze kosenie mi zabralo po etapach a svalovici na lavej ruke peknych par dni. Divocina okolo sa zmenila na mnou nenavideny "park like setting" co uz teraz okolie nasho domu popisom pokojne znesie. Mohlo by sa to tu zmenit i na zahrady vo Versailles, ale na fakte, ze zijeme v severnej BC a obkluceni uzemim nikoho (teda oficialne kralovnej) to aj tak nic nezmeni. Niekto sa diva z okna na svoju zahradu a vidi zahony kvetov, ci zeleniny...a ja sa pozriem von, a vidavam srnky. Obcas sa po okoli tula los, prepelice a dive zajace pri ceste...a nedavno sa kotulalo cez nasu ohradu pre kone cosi velke, cierne a chlpate. Tak to vyzera, ze sa nam sem nanosil cierny medved, co potvrdzuje i susedka a stekot nasho psa po nociach.

Je krasne tulat sa touto divokou castou Kanady, ale samozrejme i nebezpecne. Zacinam si zvykat na myslienku, ze v buducnosti so mnou na prechadzky bude chodit i puska. Zatial musi stacit aspon bear spray alebo cudo, co namiesto stiplaveho rozprasku trubi tak hlasno, ze vam usi odskocia od hlavy ak ho pouzijete.  Nosievam ho so sebou najma kvoli susedovmu psovi, ktoreho si drzia aby zahanal medvede, ale ak je obluda prave von, zahana kazdeho kto prejde popred ich dom. Mali sme si tuto nasu hlasnu trubu zobrat na nedavny vylet po drevorubacskej ceste hlboko v lesoch. Tatko tam stratil kryt zo svetla na Titane, ked sa s nim bol blaznit po cestach necestach. Hladanie krytu sme teda spojili s prechadzkou v lese, daleko od ludi a daleko od signalu mobilov.... Bolo tam krasne, cestickou cez mlade huste borovice, ktore su nizsie okolo mesta uz skoro vsetky cierne, mrtve, znivocene lykozrutom. Brat mojej mamy, ujo Igor- umelec, maliar cely svoj zivot zboznoval sipovy ker. Plietol sa mu zivotom a tvorbou a ako sam povedal, najradsej by bol, keby mu rastol i na vlastnom hrobe. Ja takto milujem borovice. Hladila som dlhocizne ihlicie na konaroch snad kazdej jednej z tych, co sa nahynali do cesty ci rastli na jej krajicku. Akoby ma vitali, podavali mi ruku. Ku koncu nasej prechadzky sa poza stromy zacinalo objavovat uz i jazero. Uzivali sme si vyhlad.......az kym sme si v blate pod nohami nevsimli toto:

Nemali sme so sebou fotoaparat, tak bohuzial len "ilustracne foto"

Nechceli sme nic riskovat a preto sme sa radsej obratili a co najrychlejsie vratili k autu. Je tazke z jedneho odtlacku v blate rozlisit niektore mackovite selmy. Dalo by sa to len podla viacerych stop v rade, takze sa uz bohuzial nikdy nedozviem, ci tadial  pred nami v ten den kracal rys, alebo puma. V prvom pripade je mi  luto, v druhom som len rada, ze sme sa nestretli zoci-voci... 

Mam radsej divocinu prirody ako mesta. Obe su nebezpecne, ale jednu stvoril snad Pan Boh a druhu clovek. Ta prva mi nahana mensi strach a zaroven mam pocit, ze mam viac sanci a moznosti ako sa ubranit jej nastraham.

Novy clen rodiny...

Nasa Xterra uz pobudla vo vzdialenej Grande Prairie peknych par tyzdnov a za ten cas sme ju doma museli nahradzat tatovym firemnym truckom. Bez nej sme tu nahrati, ako bezruki...Kedze musime vozit vodu z mesta, potrebujeme mat doma silne auto. Uz dlhsie sme sa s tatkom zacali obzerat po novom prirastku do rodiny, takom stvorkolesovom, co by trochu snal bremeno z kolies Xterry. Co by si zastal vsetku tu "spinavu robotu" co sa na farme od silneho auta vyzaduje, co by nepotreboval za sebou tahat vozicek ako Xterra ak ideme na vacsie nakupy, ci potrebujeme odniest nieco nespratne, popripade zaspinene. Keby potom jeden z tych nasich dvoch silakov nachvilu vypadol, zastane ho druhy...uz nie pozicany, ale nas truck!

Xterra bola konecne opravena a tak sme sa tesili, ze uz sa doma skonci provizorium a znova budeme "motoristicky sebestacni". Vybrali sme sa teda konecne po nu do Grande Prairie. Ked uz sme teda boli v Nissane, otestovali sme si jeden z ich ojazdenych Titanov. Strieborny, zdvihnuty o 6 inchov, za pomerne dobru cenu, presne taky, po akom sme uz davno slintali, otacali za nim hlavy, vzdy ked niekde popri nas prefrcal....

Predajca okolo nas skakal po cely cas a bol by zohnal k Titanu i modre z neba ako sucast jeho vybavy, len aby predaj dotiahol do uspesneho konca. "Ked vtacka lapaju, pekne mu spievaju"..chodilo mi po cely ten cas hlavou. Mne je take spravanie priznam sa protivne, ale v tomto pripade asi nejak patri k profesii. Povysvetloval a pospominal snad vsetky zazraky, co to auticko vie, a ktore su samozrejme funkcne. Kym sa dotiahli vsetky papierovacky ubehlo snad pol dna. Ked uz "spadla klec" spravil si fotku dalsej stastnej rodinky s dalsim autom co predal a k tomu nas detvak dostal i ruksacik plny prekvapeni...samozrejme s logom GRANDE PRAIRIE NISSAN :-) Konecne sme do ruky dostali klucik (jeden, nie dva...co sa ako predajca slubil neskor urcite vyriesi?). Nastal teda problem ako dostat 3 auta domov len s dvoma vodicmi. Za kratsi koniec tahala zasa len chudatko Xterra, ktora tak nadalej zostava v Grande Prairie, kym si po nu, teraz uz naozaj po nu zasa neprideme. Cestou domov sa na Titane zacali objavovat veci co nefunguju, ci aspon nie tak, ako by mali. Medzi inymi i to, co malo byt opravene este predtym, nez sme si Titan odviezli domov, a na zozname sa ocitlo i to, co patrilo k zazrakom auticka, co samozrejme funguju. Na tatov e-mail predajcovi do Nissanu o tom, co vsetko nefunguje, sme teraz uz nedostali odpoved typu: "Moj office je pre Vas vzdy otvoreny, spravim vsetko preto, aby ste boli spokojni" ako sme to pocuvali v den predaja, ale ked to zhrniem, nieco v zmysle: "Kupili ste si ojazdene auto za super nizku cenu, kolesa sa krutia, cuvat cuva, ze nepipa pri cuvani nie je chyba, co ohrozuje na zivotoch. Budte radi, ze ste radi a ak nie ste, doneste ho naspat a doplatte si za  novy Titan".

Cert ich ber, tahacov medovych motuzov! Hlavne, ze maju dalsiu fotku na nastenku spokojnych klientov. Teda spokojnych v den predaja, lebo to co je dalej sa uz do portfolia predajcu nepocita.

My len dufame, ze nam Titan bude sluzit na to, na co ma a cert ber vsetky zazraky, co v nom nefunguju. Aj tak je uz teraz milacikom rodiny. Najvacsim trestom pre nase detvaky totizto nie je: "lebo pojdes do kuta!", ale "lebo nepojdes s nami na Titane!". To uz zacnu padat i slzicky a zrazu sa zazracne opat poslucha :-)

A nas tatko? Tesi sa takisto ako nase deti. Ze moze po praci zobrat Titana a brazdit prasne cesty niekde daleko, kde "obycajne" auto nema sancu prejst. Ze sa za nim v Titane otacaju pekne dievcata, kedze ako mnohi konstatuju, soferuje "mucholapku na baby" :-) A ja? Ja sa tesim tiez,.....lebo mne teraz zostala Xterra !!!!!!:-)

Slovaci v Kanade

Je mi vzacne stretnut tu v tejto velkej zemi krajana. Prve tyzdne po mojom prichode do Kanady som bazila po niekom, kto by ku mne prehovoril rodnou recou, mimo mojho mangela. Niekoho, kto by bol na tom rovnako ako ja, rovnako kratko v Kanade a rovnako zmateny, prechadzajuci si presne tym istym, cim i ja. Hladala som i niekoho, kto by  pomohol s odpovedami na tisic prvych otazok, uchlacholil, dal mi seba za priklad, ze to bude dobre a treba len vydrzat. Malinka komunita Slovakov v Londone, do ktorej som sa priplietla mi bola akasi vzdialena. Moje "rozhovory" s nimi boli skor iba pocuvanim co si oni rozpravali medzi sebou. Bolo mi cudzie o com sa bavia, boli mi cudzie niektore anglicke slovicka, co sa vdierali do inak slovenskych viet a co u niektorych uz nadobro nahradili svoj slovensky ekvivalent. Nie, uz davno neriesili cim nahradit hrubu muku, ako sa tu vola krupicova kasa a ci v Kanade niekde najdem vanilkovy cukor. Citila som sa vtedy cudzincom medzi vlastnymi krajanmi. Casom som zazila i ich obcasne zabo-mysie vojny, v ktorych medzi sebou bojovali rozne skupinky v ramci skupiny a ja  som si v zapale ich bojov  pripadala ako Svajciarsko. TEN sa obcas nerozpraval s HENTYM, a kedze TAMTEN sa viac kamaratil s HENTYM, nemohol sa rozpravat s TYM....Rodna rec sama o sebe nedava tu za morom zaruku pochopenia, a uz vobec nie priatelstva. Po case som i ja objavila virtualny svet a....facebook. Ako vykrik do tmy som tam zalozila skupinku s nazvom Slovaci v Kanade. Dufala som, ze aspon takto virtualne sa stretnem s krajanmi, s ktorymi si konecne budem mat co povedat, ktori tu este stale riesia tie iste veci ako ja a citia to iste co ja. Bolo tam ticho snad i par rokov, pocet clenov sa prilis nehybal a zostaval kdesi blizko 30. Moje sretnutia so zivou komunitou v Londone boli coraz sporadickejsie a ked sme sa prestahovali mimo mesto, v podstate az na par milych vinimiek spojenie s tamojsou Slovacou uplne zaniklo. Ani neviem ako a kedy sa moja facebookova stranka rozrastla a rozhovorila. Kazdy novy clen mi urobil a stale robi svojim prichodom radost. Tesim sa, ked nie ja ju robim zivou, ale vsetci ostatni. Nerada by som, aby mal niekto v nej pocit, ze ho nikto nepocuva, nik si neprecita, co napise, nik nezareaguje...Ak viem, poradim, ak mozem pomozem a ak nic z toho, aspon sa snazim odpovedat, ze bohuzial pomoct a poradit  neviem :-( Stala sa takym mojim virtualnym dietatom, o ktore sa treba starat, odpovedat mu na kopec otazok, venovat mu kus svojho casu a  lasky. Tatko by povedal, ze zasa vysedavam nad "Slovakmi", ale ja tam chodim rada, medzi krajanov ktorym rozumiem. Zalozila som Slovakov v Kanade kvoli hrubej muke a prave tam som sa konecne dozvedela, ze hruba muka v Kanade existuje, ako sa vola, a kde ju dostat :-) Dnes mi dava ovela viac ako kulinarsku pomoc, radost nad vsetkymi, ktori sa vdaka nej najdu vo velkych, este cudzich mestach, radost zo vsetkeho, co sa vdaka nej podari ci vyriesi...

Slovaci v Kanade su fajn, ale nazivo je nazivo. Nemam prilis velku sancu stretnut krajana tu v Hudson's Hope, ved kto by uz len zabludil prave sem? A predsa sa stalo. Prave moji Slovaci v Kanade ma spojili s Petom a Betkou z Calgary. Pisane slovo dalo pisane slovo a tak sa stalo, ze sme minuly vikend mali vzacnu navstevu. Peto s Betkou  nam doviezli nasu pec, ktoru nam v Calgary dlho skladovali dalsi mili krajania zo Slovakov v Kanade :-) Zostali u nas par dni a bolo nam spolu fajn. Rozpravali sme sa  dlho do noci snad kazdy den. Niekedy ludia hovoria rovnakou recou a nemaju si co povedat, niekedy si s clovekom rozumiete  i napriek jazykovej bariere a  rukami nohami sa s nim dokazete  rozpravat uplne o vsetkom, ale najlepsie  je, ked sa rodna rec spoji s rovnakym naladenim. Povodili sme ich po nasom malom zastrcenom mestecku, po nasich priehradach a vsetkom peknom na okoli. Tusim som si tie cesty najviac uzivala ja, kedze sme sa vozili na Petovej krasnej zdvihnutej Tundre :-) Zrazu som sa mohla povozit v jednom z tych truckov, za ktorymi sa sa vzdy otacam...

Tazko sa lucilo, najma Evke s Terezkou, ktore odignorovali krstne mena nasich hosti a premenovali si ich na "mommy" a "daddy". Boli im vzacni, tesili sa niekomu novemu, neobohranemu. Predstavte si tu radost mat dve sady rodicov: mamu, tata, a k tomu este mommy a daddyho :-) Nase male prisavky len tazko zliezali z kolien, pustali Betkinu ci Petovu ruku a zaspavali len s uistenim, ze ked sa rano prebudia,  Betka s Petom tu  este stale budu.

 

Je mi smutno, ze nie sme blizsie jeden pri druhom, ale napriek tej vzdialenosti medzi nami na svete nastastie existuje miesto, kde sa spolu mozme kazdy den stretnut a porozpravat - moji Slovaci v Kanade :-)

Rozum a cit...

Mam rada poriadok a system vo svojich veciach. Niekedy to mozno smeruje az k akemusi tiku, ako moj mangel hovori - "uchylke", ked hned a zaraz bezim umyt i tu jednu spinavu lyzicku, co ktosi prave vhodil do drezu. Ak by ma chcel niekto skusat, ci vydrzim nedotknut sa spinaveho riadu z vecera do rana, tusim by som nezaspala az do nejakej stvrtej rana, ked by som ten riad nakoniec aj tak zbehla umyt. Vsetky doklady mam vo fascikloch - moje v bordovom, tatove tiez, deti v modrom, od domu v cervenom, macky a pes v bielom.Veci v skryni lezia ulozene podla akejsi mojej logiky a systemu - nezniesla by som tricko s kratkym rukavom medzi tymi s dlhym. Nepomozem si, som raz taka, mam to po mame :-)Vsetko mam poukladane a posuplikovane, az na to moje fakticke miesto v zivote, v krajine....

Kanada? ~ Slovensko?....V hlave a srdci som to riesila dlho, peknych par rokov, nez sa to nakoniec vo mne akosi prirodzene pomalicky upratalo, ulezalo, naslo mier. Uz neriesim kam patrim, nerozhodujem sa ci zostat, ci sa vratit. Mam to  v sebe zatriedene do farebnych sanonov a presne viem, kde v mojej hlave ci srdci co hladat a preco je to prave tam. Slovensko a ja versus Kanada a ja su dva odlisne vztahy, kazdy s inou historiou, kvalitou a naplnou co dali a davaju mojmu zivotu. Keby som to chcela zjednodusit, preniest do akejsi metafory, napadol by ma vztah medzi dvoma ludmi. Slovensko je ako moja prva laska, ta, ktora pretrva uchovana navzdy. Hlboky cit, ktory dokaze zmenit, vytvarovat, mozno ranit a mozno pohladit tak, ako ziadna ina laska po nej. Aj ked ju stretnete po miliarde rokov, v srdci to stale pichne a nadskoci. Niekto zostane pri tej prvej a su spolu, az kym nepomru a iny od nej z roznych pricin odchadza, za inou, dalsou laskou. Kanada je pre mna ta "dalsia laska", mozno nie taka ako ta prva, ale mame spolu vztah, ktory velmi pekne funguje. Nie, nie je to vztah len z rozumu, z coho ma poniektori upodozrievaju, lebo ja neviem zit s niekym bez lasky. Na zaciatku tam bola iskra, naklonnost a ocarenie Kanadou uz od mala. Po par rokoch randenia prisla i laska, a s nou do vztahu i respekt a zodpovednost. Stale ma picha pri srdci ked sa spomenie "Slovensko", ale Kanada neziarli, nerobi mi za to sceny, nedava ultimata, neriesi...Akceptuje a chape co k rodnej krajine stale citim, a vie, ze to tam zostane navzdy. Ved takych ako ja si zobrala pod kridla na statisice a lubi nas vsetkych rovnako.
V sebe mam moje vztahy doriesene, pred svetom a zakonom vsak celkom nie :-( V rovine  statneho prava stale tvorim par so Slovenskom a vlastne ho s Kanadou len podvadzam. Oficiality na patricnych miestach ma asi maju zaradenu niekde v supliku "RAZ SA VRATI". Chcem si toto v mojom zivote upratat, pre moju uchylku v organizovanosti vlastneho sveta, preto, ze neznasam neveru. Som stale statnym obcanom SR, ale co to vlastne znamena? Štátne občianstvo je trvalý právny vzťah (zväzok) fyzickej osoby ku konkrétnemu štátu, najčastejšie štátu, v ktorom fyzická osoba žije, pričom obsahom tohto vzťahu sú práva a povinnosti stanovené vnútroštátnym právom príslušného štátu. Osoba, ktorá je predmetom štátneho občianstva, sa nazýva štátny občan. Nie, toto uz nie je to, co mame medzi sebou ja a Slovensko. Lubim ho, ale podstatnu cast z predmetnych povinnosti a prav si plnim a uplatnujem uz niekde inde. Na Slovensku uz davno nevolim "zastupcov ludu" do parlamentu, hoci by som stale mohla. Nebudem predsa posielat svoj hlas niekomu v SR, kto by zastupoval mna v CAN, pretoze v intenciach zakona som stale obcanom SR. Nie, toto nechcem, toto by uz nebolo fer, toto uz nepocitujem ako moje pravo a ani povinnost voci Slovensku. V Kanade sice nevolim tiez, ale preto, lebo este nemozem. Nechcem menit, do coho uz vlastne ani nevidim, hrat sa na nieco, cim uz vlastne ani nie som. Nechcem naopak nemoct menit, co zmenit chcem. Nastal cas poupratovat si vztahy i pred "uradmi" a poziadat o kanadske obcianstvo. Aby si ma na Slovensku prehodili mozno do suplika "EMIGRANT". Je cas posunut vztah s mojou druhou laskou do inej roviny - do manzelstva, do trvaleho pravneho zvazku cloveka so statom, v ktorom zije, plni si prava a povinnosti...a ktory ma rad. Ved aj tak uz spolu roky zijeme pod jednou strechou. Chapem, ze tymto krokom pridem o statne obcianstvo SR, ale uz to neboli, prebolelo. Pochopila som, ze to, co citim k Slovensku nema nic spolocne so statnym obcianstvom. Lebo cit nikdy ziaden zakon nezadefinuje, nezaruci........a ani nezoberie!

Takze vsetci ti, co mi vycitate ci budete vycitat zradu voci rodnej zemi ci zatracovanie korenov, dufam, ze mi aspon trochu rozumiete. Dufam, ze chapete, ze Slovensko lubim a vzdy budem lubit. Dufam, ze mi stale verite, ze ma pri spomieke nan vzdy zaboli srdiecko, presne tak ako to v zivote byva s prvou laskou. Lebo Slovensko a Ja sme sa mali a mame stale radi, len ta spolocna cesta zivotom nam nakoniec nevysla....

Uz su na svete!

Hniezdocko si uvili pod strechou nasho maleho "elektrickeho domceka". Neviem preco je to tak, ale kazdy dom tu ma pri sebe este i akysi domcurik. Droty z elektrickych stlpov smeruju najskor do tychto domcekov a az potom stava prudi dalej do velkeho domu.

Nechodim tam casto, len ked nieco potrebujem z mraznicky. Brvno, na ktorom hniezdo lezi je vo vyske nad mojou hlavou, takze ak chcem nazriet dnu, musim nadskocit. Ked som takto skackala pred par dnami, boli tam este len male tyrkysove vajicka, ale vcera som uz zazrela nieco ine :-)...

S rukami nad hlavou a fotoaparatom v nich som objektiv len odhadom namierila  na vnutro hniezda. Nie velmi jasne, ale vidno ich - vtacatka :-) Ich mama odleti vzdy ked uz som asi na dva metre od hniezda a potom dava pozor, obletuje okolo mna a vyhraza sa mi z kazdeho konara, na ktory sa posadi, boji sa o deturence...

Tak si radsej rychlo vezmem z mraznicky to, po co som tam prisla a upokojim ju, uchlacholim, ze uz bude dobre, uz sa odtial pracem..:-)