Uz len cakam kym sa rozlucime a budem musiet bezat...s detmi na pohotovost. Tak doukazujem, dorozpravam, podame si ruky a odchadzaju. Dalsi zaujemci. Nevkladam do nich ziadne velke nadeje. Domcek sa im pacil, i ked s mensimi prejavmi nadchnutia ako mal jogin Adam, ale pacil. Nemozem si pomoct, neviem si predstavit pani Tinu so sekerou v ruke, ako sa lomcuje s drevom kazde rano. Neviem si ju predstavit bez lodiciek, v ktorych prisla, perfektneho make-upu a outfitu. Ako tu funguje tak nejako ako ja, v teplakoch, casto so sadzami po rukach a so sminkami davno zabudnutymi niekde pod postelou v krabici a rokmi preslou zarukou. Neviem, ale mozno sa v nej mylim. Cas a osud ukaze....
Je cosi po 4 hodine poobede, poobliekam deti, nastavim GPS a uhanam 30 km od nas, na pohotovost. A tam uz len cakam, a cakam, a cakam... Zatial rekordene dlho co sme tam kedy cakali. Uz ma zavolaju do ordinacie, asi o osmej. A tam zasa cakam, a cakam, a cakam. ...Po deviatej vecer konecne vchadza doktor. Upachteny, tak trocha zmateny, ospravedlnuje sa mi, ze to trvalo tak dlho. Deti mi uz davno nevystrajaju, nefnukaju, uz skoro spia. Jedna na stolicke a druha mne na rukach, s hlavickou ulozenou na mojom pleci. Terezka dostava antibiotika, Evka ma vela oddychovat a pit., vraj najskor len nejaky crevny virus. Uhanam domov, uz po tme, s receptom a spiacimi detmi v autosedackach. Je po desiatej ked konecne prichadzame. Doma ma caka tisic odkazov na telefone i zabudnutom mobile. Moj mangel z BC uz zalarmoval susedov co je so mnou. Tak volam jemu, i susedom, co mi uz par hodin dozadu prisli buchat na dvere : "Uz som doma, vsetko je v poriadku.."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára