"Lucka, a nebojis sa zit tu takto sama a hlavne v noci, ked Adrian stale robi nocne?" Kolko krat som uz toto pocula a aj tak sa nad tym zakazdym len pousmejem. Bat sa? A coho? Nie, nebojim sa. Toto miesto, takyto zivot mi dodal sebadoveru, odvahu a vratil kus vnutornej sily, ktoru zo mna mesto kusok po kusku vycuciavalo, pomaly, pocas 3 rokov. V meste som bola zranitelnejsia, krehka a zlomena. Ked nieco niekde zasramotilo, preletelo mi hlavou "Kto to zasa je a co robi?"... kdezto tu je to vzdy "Co to je?" Rozdielne sramoty vecerov a noci. V Londone caste sumenie monotonnej indickej hudby od susedov pocas ich pravidelnych seansi so spoluveriacimi, i ich caste hlucne hadky, ci smiech teenagerov fajciacich marihuanu za nasou zahradou. Tu s najvacsou pravdepodobnostou len raccoon robiac si obchodzku okolo, prevaliac sem tam nejaku skatulu alebo inu haraburdu, ledabolo polozenu kdesi von. V Londone sa niekomu privelmi zapacili nase dva bycikle, ktore sme tam jedno rano uz nenasli, tu zmizlo len par zakakanych plienok, ktore asi aj tak vonali dost vabne, aby ich raccoon roztrhal a porozvlacal po celej luke pri dome...Nie, nebojim sa, tesim sa, ze som sama a nemusim sa bat kto a preco ide okolo. Obcas sa tu zastavi sused, spyta sa ako sa mame, pozve nas na stretnutie komunity, ci snem tunajsich babiek, ktoreho som sa zucastnila asi 2x:-) Farmar Ken, (syn Louise) o dva domy dalej nam bez pytania prejde pluhom nasu pristupovu cesticku vzdy, ked nas v zimne rana zasype sneh. Ludia s velkym srdcom a nie usami a ocami.....oproti Londonu len prijemnejsia zmena.
Navstevam sa tu u nas nesmierne paci, ale kazdy by to bral len ako chatu na vikend, nie kazdodenny domov. Vedeli sme do coho ideme stahujuc sa z mesta sem, od vsetkeho omnoho dalej ako v Londone, ale dostupne blizko malickeho mestecka. V podstate na samote, ci polosamote. Vedeli a chceli sme to presne takto. Nechceli sme uz viac vikendov s neustalym vrcanim kosaciek snad vsetkych susedov naokolo. Cnelo sa nam za tichom a sukromim. Byvat na Slovensku na dedine a v kanadskej "countryside" sa ale tiez neda vobec porovnat. Na polnej ceste, skryti v 60 akrovom listnatom lese sme trosku nezvycajnym miestom i tu na okoli. Nasi bezni susedia su totizto vsetko farmari s poliami obkolesujucimi cely ich statok. Po case sme zistili, ze tato priestorova otvorenost ich fariem medzi lanmi kukurice, soje a obilia jednoznacne zatvara dvere komarom, ktore nas, skrytych v stromoch jasenov a javorov idu doslova zjest :-( Aj tu nam dlho do noci hucia kombajny a traktory pocas zni a sezonnych prac ako doma na Kokave. Aj tu nas obcas obkluci vona hnoja z poli navokol. Nevadi, nie, hnoj mi vonia a pripomina leta doma a same krasne spomienky.
Smeti si tu musime odvazat sami, nestaci ich vylozit ku ceste aby zmizli so smetiarskym autom. Kazdu sobotu nalozit do nasej dodavky, ktora nam uz chudatko sluzi iba na to, a hor sa na tunajsie smetisko. Stretnut susedov, porozpravat sa, pokukat naokolo, ci sa nieco este nezide :-)
Rychly internet sme si tu vybojovali az urputnym hladanim signalu vsade navokol, ako hladaci pokladov s detektorom kovov:-) Nas modem s antenou v jednom tak sidli schovany v akejsi nadrozmernej vtacej budke na vysokom strome skoro pri ceste. Nie je to celkom s kostolnym poriadkom, ale funguje to, i ked s vykyvami v zavislosti od pocasia a poctu listov na stromoch naokolo:-)
Mozno je to iba zvyk, vpity hlboko do duse, ale chyba mi tu kikirikanie kohutov skoro zrana a kostolne zvony odbijajuce cas a odprevadzajuce tych, co sa uz nikdy nevratia. Zvony na Kokave boli pre mna sucast domova. Tak, ako kazdy clovek ma svoj jedinecny hlas, tak snad kazda dedinka i mesto na Slovensku maju svoje kostolne zvony. Tak, ako vnimam tlkot svojho srdca, ked si hlavu pritlacim na vankus a pocujem tiche buch buch, aj zvony boli a su akymsi tlkotom srdca nasej dediny. Vzdy som obdivovala moju staru mamu a vsetkych, ktori v tom "bim bam" vedeli citat ako z novin, kto zomrel, ci to bol muz, ci zena...Tu take srdiecko nemame, len ticho, vtaciky ohlasujuce rano a cvrcky a zaby vitajuce noc. Prekrasnu noc s nebom plnym ziaryvych hviezd, ktorych je snad tri krat viac ako v meste a svietia tri krat ziarivejsie ako tam.
Smeti si tu musime odvazat sami, nestaci ich vylozit ku ceste aby zmizli so smetiarskym autom. Kazdu sobotu nalozit do nasej dodavky, ktora nam uz chudatko sluzi iba na to, a hor sa na tunajsie smetisko. Stretnut susedov, porozpravat sa, pokukat naokolo, ci sa nieco este nezide :-)
Rychly internet sme si tu vybojovali az urputnym hladanim signalu vsade navokol, ako hladaci pokladov s detektorom kovov:-) Nas modem s antenou v jednom tak sidli schovany v akejsi nadrozmernej vtacej budke na vysokom strome skoro pri ceste. Nie je to celkom s kostolnym poriadkom, ale funguje to, i ked s vykyvami v zavislosti od pocasia a poctu listov na stromoch naokolo:-)
Mozno je to iba zvyk, vpity hlboko do duse, ale chyba mi tu kikirikanie kohutov skoro zrana a kostolne zvony odbijajuce cas a odprevadzajuce tych, co sa uz nikdy nevratia. Zvony na Kokave boli pre mna sucast domova. Tak, ako kazdy clovek ma svoj jedinecny hlas, tak snad kazda dedinka i mesto na Slovensku maju svoje kostolne zvony. Tak, ako vnimam tlkot svojho srdca, ked si hlavu pritlacim na vankus a pocujem tiche buch buch, aj zvony boli a su akymsi tlkotom srdca nasej dediny. Vzdy som obdivovala moju staru mamu a vsetkych, ktori v tom "bim bam" vedeli citat ako z novin, kto zomrel, ci to bol muz, ci zena...Tu take srdiecko nemame, len ticho, vtaciky ohlasujuce rano a cvrcky a zaby vitajuce noc. Prekrasnu noc s nebom plnym ziaryvych hviezd, ktorych je snad tri krat viac ako v meste a svietia tri krat ziarivejsie ako tam.
A predsa je tma v izbicke. Nevkradne sa tam svetlo od susedov, ci poulicneho osvetlenia. Ticho a tma, take hlucne, az bol prve dni po prestahovani problem zaspat. Evke sme kupili male nocne svetielka, aby aspon jemne osvetlovali steny izbicky a na ticho sme si radi zvykli. Niektore svetielka mi ale chybaju dodnes. Tie vianocne v uliciach, blikajuce za oknami kazdeho domceka, vytvarajuce rozpravkove caro najkrajsich chvil v roku. Zboznovala som vecerne prechadzky vianocnou Kokavou, i Londonom kde vsade bolo citit sviatky. Sutazila som s celou dedinou, ze nas vianocny stromcek bude postaveny prvy a zhasne ako posledny. Mam pocit, ze som vzdy vyhrala, nechavajuc ho stat a svietit snad az do Velkej Noci :-) Vzdy som sa tazko lucila s Vianocami, a u nas boli, az pokym bol stromcek v mojej izbicke. Tu mi chybaju tie carovne svetielka z ulice. Su u nas doma, ale ked vyjdem pred dom, po Vianociach ani stopy a ja nemam s kym sutazit :-(
Takze nie, nebojim sa tu! Mam len strach aby sa osud zasa niekedy nezvrtol a nezahnal nas spat do mesta. Nie, tam nie, lebo tam sa bojim :-(
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára