Snad koniec...

Raz si dole a potom zasa hore, chvilu nemas z coho a potom si vyberas....taky bol dnesny den. Hned rano ma sokoval mail od manzelov z Komoky, vraj sa rozhodli, ze nas dom pustaju k vode. Zaobalene a s akousi snahou o nase dobro - nemrhat zbytocne nas cas. Vraj nam nemozu slubit za kolko dni by boli schopni predat ich dom, a taktiez uz nemozu ist vyssie s cenou, tak sa rozhodli, ze to vzdavaju. Vsetko, co som od nich den predtym chcela vediet boli  dalsie podmienky ich ponuky. Ziadne tlacenie do vyssej ceny ci klauzuly o co najkratsom case, za ktory maju predat dom. Len vediet nieco viac okrem ich uz dva krat navysenej slovne ponuknutej kupnej ceny...Nemozem si pomoct, nieco mi tam nesedi.  Akokolvek to bolo ci je, ich mail ma sklamal, mozno ranil, i nahneval...

Po tejto necakanej podivuhodnej sprave o bielej zastave v boji o nas dom od ludi, od ktorych som to cakala najmenej sme zostali prakticky a fakticky bez offeru. Mladi manzelia z Toronta sa po nasom kontrovani na ich ponuku od vcera neozyvali..

Dalsi mlady par, co pred par dnami prisiel pozriet dom, a ktorych som odhadla na stratu casu ma ale prekvapil. Hned rano od nich prisiel mail. Vraj ci uz mame spravy a nieco nove ohladom  existujuceho offeru, co sme im spominali, pretoze aj oni nam chcu predlozit svoju ponuku! Radi by ale prisli najskor s rodicmi a este raz si pozreli domcek. Odpovedala som, ze este stale cakame odpoved na nas counter offer... A bolo zrazu po ponuke. Nema vraj cenu pre nich chodit a stracat cas s domom, ktory uz aj tak nemaju sancu ziskat. Fu......to uz bolo na mna moc. Hra so slovickami, na ktoru som dnes uz absolutne nemala chut a naladu. Tak to s nimi nejak dodebatoval tatko a skoncilio to aj tak cele na tom, ze im mame dat vediet????

Chvilu na to prisiel mail od mladych z Toronta. Su vraj ochotni stretnut sa s nami na polceste a suhlasit s $256.000....

Toto sme teda pretlmocili mladym chaosnikom, co chceli a potom nechceli prist, s tym, ze maju sancu reagovat do 6.00 pm. Reagovali skor, s cislom $259.000 avsak  s podmienkou predaja ich domu v St. Thomas.

Zvazili sme, podumali a akceptovali mladych z Toronta...Menej ako $259.000, ale nemusia nic predavat. $3.000 naviac pre nas neprevazi pocit neistoty a cakania, ci sa preda iny dom, aby sa tym padom vlastne predal nas. Niekedy osud kompenzuje, posle znamenia,  a kto chce a vnima ich, zvazi si ich odkaz. To, ze tatko dostane zo starej roboty od CATu  odstupne, s ktorym v podstate ani neratal, vnimame ako "to naviac", za co sme povodne dufali a chceli predat tento dom. Clovek by mal niekde akceptovat menej ak necakane dostane tam, kde necakal vlastne nic.

Tak je snad koniec. Snad sa to vsetko podari dotiahnut do konca bez zadrhelov a problemov a o par tyzdnov budem moct zobrat dve deti a dve velke kriklavo cervene nalepky "SOLD" na prechadzku pred dom a na koniec ulice. Prelepime nimi napis "FOR SALE" na zelenych tabuliach s havickou comfree...Az potom  snad bude koniec, prestanu chodit cudzi ludia po dome, prestane zvonit telefon, chodit mail s nazvom "message for property # 300212", prestanu sa pristavovat auta, pribrzdovat pri dome a stat na nasej driveway, ked nie sme doma.  Bude chvilu ticho po burke,...... vlastne ticho pred dalsou...

Motorova pila?????

Je cas, aby som pomaly zhrnula co sa zomlelo v poslednych par dnoch ohladom predaja nasho domu. S prvym parom z Komoky, od ktoreho sme dostali prvy slovny offer, som stale v akomsi blizkom kontakte. Raz za cas napisu, spytaju sa ako ide predaj. Stale vraj dufaju a snivaju, ze nepride ziadna lepsia ponuka a nas domcek predsa len bude ich. Mili ludia, citit, ze by ho mali radi dost na to, aby sa mi lahsie vkladal do novych ruk..Vraj im mam dat vediet vsetko nove, aby vedeli, kedy prestat dufat a kedy je cas pohnut sa v ich hladani dalej.

Dalsi, uz pisomny offer prisiel od pani, ktora by sa tu rada usadila na dochodku spolu so synom. I ked toho potom planuje separovat do nasho hostovskeho domceka. V telefone celkom mila, prosila ma, aby som ju vtisla do casovej medzierky medzi dalsimi dvoma zaujemcami v sobotu.  Nakoniec som suhlasila, zlutovala sa nad nou. Prisla skor, ako velka voda, vsade sa zdrzala len par sekund, dopocuvala vzdy len polovicu mojej vety, ktoru som potom dopovedala jej dcere?  Ta ju  nasledne volala naspat k nam, aby si to CELE vypocula odo mna este raz. Nevsimala si moju pracu, ziadne umenie, len technicke nedostatky. Jej syn sa cely cas znudene obsmietal okolo a jedina dlhsia veta, co predniesol, ma bodla ako noz. "Neznasam tento pach, ked sa kuri v peci..." Jeho mama na to len mavla rukou so slovami: "Neboj sa, to pojde rychlo prec....'" Na jej otazku, ktore z mojich vsetkych unikatnych lustrov tu zostavaju, som nekompromisne odpovedala: "Ani jeden"....Na koniec tejto zbrklej prehliadky sa pani usadila za stolom, ktory okomentovala, akoby uz patril jej,  predniesla rec, ako nenavidi taktiky a reci realitnych agentov a preto prejde hned k veci. S kamennou tvarou, plna istoty sama sebou mi oznamila vysledky jej vyskumu, kolko stoji nova strecha a vsetky mozne opravy. Vsetko ma vraj zistene, spocitane a zratane  tak,  ze ju nikto neobalamuti. Kedze sme nas dom vylistovali za $270000, realne podla nej dufame v $235000. Toto cislo bolo zaroven jej oficialnou ponukou. Chvilu som nevedela, ci sa mam od soku smiat alebo urazit. Spomenula som nas predosly ustny offer od manzelov z Komoky na $250000. Chvilu bolo ticho, nejake to "hmm" a potom skleslo poznamenala, ze OK, ale ze i ona ma svoje financne limity, ktore vraj musim chapat...Rozlucili sme sa s tym, ze vsetko posunie svojej realitnej agentke, ktora to pre nu pripravi a spise a bude nam prezentovat oficialny offer. Predaj jej domu je vraj hotova vec, kedze ho od nej chce kupit prave jej realitna agentka...

V ten isty den, len ako moja prva navsteva prisliel i mlady par z Toronta. Navstevu mali naplanovanu uz par tyzdnov dopredu a pani ma svato-svete prosila, ze keby to malo byt neskoro a mame nejaky iny offer, pridu, co im nohy stacia skor. Velmi zlaty parik. Maminka s 3 detmi, na prvy pohlad bolo vidno a citit, ze si s nasim domom padli do oka. Zostala som sa s nou rozpravat v podstate o kadecom moznom, klebetili sme spolu ako maminky, co strazia deti na pieskovisku. Jej manzel zatial hodnu chvilu sam bludil po dome a jeho okoli. Neskor mi poslali e-mail, ze by radi prisli na druhu navstevu a kedze je moj manzel prave doma, opytali by sa par technickych veci prave jeho. Vraj sa im nas dom velmi paci a velmi vazne zvazuju offer.

Ako som prislubila manzelom z Komoky, napisala som im o rusnej sobote a pravdepodobne prichadzajucich dvoch novych ponukach. Hned na druhe rano mi napisali, ze s vypatim vsetkych svojich moznosti nam ponukaju $255000 a  netrpezlivo cakaju, ci sa zmilujeme :-)

Ako slubila, ohlasila sa neskor realitna agentka pani so synom, ktoremu nevonia pec. Dohodli sme si termin, kedy nam pride prezentovat jej offer. Prisli ale obe, pani, i jej agentka. Znova som ich musela prevadzat po dome a k offeru sme sa dostali snad az po hodine hlupych reci a diskusii, ktorych jedinym cielom bolo zmiast nas, zneistit, presvedcit o niecom,  v com moze mat pravdu len realitny agent.  Zavliect nas do debat, ktore nemali vobec ziadny zmysel. Po dlhych tahaniciach nam bol nakoniec prezentovany offer na $243000..... Ta pani ma nahnevala tolkymi vecami, ze moja trpezlivost a takt nakoniec zlyhali v jeden konkretny moment. Pri citani zoznamu veci, ktore pozadovala nechat v dome v pripade, ze jej ponuka bude akceptovana som vybuchla smiechom pri slove: "motorova pila"...Co dodat, vyziadali sme si cas 24 hodin na akukolvek oficialnu reakciu. V podstate sme s tatkom len potrebovali  cas, aby sme sa spolu dohodli  na sposobe a prezentacii nasho jednoznacneho zamietnutia....

....sucast domu?

Nema zmysel viac rozoberat tuto pani a jej ponuku. Skoda slov, casu a namahy...Jej ponuka zostala lezat na stole. Rano sme ju nasli podpisanu velkymi ciernymi pismenami:"Eva". Dalsie podpisy tam uz ale nepribudnu...:-)

Neskoro vecer v ten isty den  prisiel i mail od manzelov z Toronta. Ich offer je vraj len otazkou casu a par navstev v banke. Kiezby ich cislo bolo v medziach, ktore sme ochotni akceptovat.  Z nejakeho zvlastneho dovodu mam v sebe pocit zodpovednosti. Voci Olafovi a Eli, ktori tento domcek postavili, vybrali si nas spomedzi dvoch moznosti komu ho predat a su mu stale nablizku. Keby sme ho predali niekomu, komu smrdi pec, mala by som pocit akejsi zrady, voci nim,  i tomuto domu, ktory si zasluzi viac lasky od dalsieho noveho majitela....

Ze mi je luto...

...kazdej chvile s rodinou tam za morom, blizkymi, i tatkom, ktora presla nevedomky. Kazdeho slova, co hoc naplanovane, nebolo povedane. Luto, lebo bolo komu....... Teraz nie je. V hlave milion  myslienok, co sa vracaju daleko dozadu a utekaju daleko dopredu, slov co sa deru von a rozplyvaju v tichu prazdnej miestnosti. Dolieha to na mna. Samota, milion strachov,  vycitky, unava, mozno i dalsi virus co prichadza, hormony?... Neviem. Ze mi je luto zmatku, co maju deti v hlavickach. Kopec veci zrazu zmizlo kamsi prec. To, co tu bolo odjakziva, zrazu nie je.  A za vsetko moze akasi "BC"! Tak sa snazim, aby sa jej nebali, aby nebola strasiakom, co im kradne hracky, nabytok,  tatka  a zatial jediny domov, ktory maju a poznaju. Snazim sa premienat ich strachy na nadsenie. Niekedy su ale  ich otazky az prilis dospelacky velke a tazko je na ne najst odpoved, co by sa zmestila do malej hlavicky...
Su zrejme dni, kedy sa to v cloveku nazbiera a musi von. Tam niekde za rohom, aby deti nevideli, nebali sa, nepytali, pustam svoje smutky na slobodu, slzu po slze, az kym sa neulavi. Aby mohol prist dalsi den, iny ako ten dnesny. Zacat odznova, hadzat starosti a nepodarky dna do cerstvo vyprazdneneho smetneho kosa.

Tak tu po veceroch sedim sama a pocuvam Elan. Som zasa male dievca, kdesi na ZS, ci strednej, niekde celkom inde, v case, na ktory sa krasne spomina. Uz nie v Ontariu, este nie v BC, tam v kutiku duse, kde sa vzdy citim  doma...

Zapisky z Nadeje...cast 3.

Od tatka:
Je 8 hodin rano. Nedela. Poslednych 300 km s privesom. Pripravujem sa na cestu, rychla sprcha a nieco zjest. Vonkajsiu stranu ukazovaku a vankusiky na prstenniku a malicku lavej ruky mam cervene a zacinaju boliet. Tak zvlastne ako po popaleni. Kto by to bol povedal, ze 5 minut vie byt takych zlych. Dobra skola do buducna - taketo nizke teploty nepodcenovat. K hranici Alberty a Saskatchewanu to mam zo 50 km. Skusim sa zastavit niekde v lekarni nech mi nieco poradia. V Edmontone dnes potrebujem vylozit prives a nerad by som, aby ma bolave prsty obmedzovali. Vyrazam na cestu.

Tesne pred desiatou prichadzam do mestecka Lloydminster. Zastavujem pred lekarnou - otvorene od 9:00. Napriek tomu je ale zamknute. Chystam sa pokracovat, ked si uvedomim vedla stojace auto a v nom pani cakajucu, kym otvoria. "Click" - nie je skoro desat ale skoro devat. Neviem kedy, ale zrejme som uz presiel do Alberty a teda do noveho casoveho pasma a ziskal dalsiu hodinu. Ked sa na to pytam v lekarni, tak mi povedia, ze toto mestecko je zvlastne tym, ze lezi v oboch provinciach - necham uz na nich ako riesia casove zony. Poradia mi nejake lieky od bolesti a aj mast na omrzliny. Sice som ich nakoniec nemusel pouzit, ale aspon som bol pripraveny.

Nieco po dvanastej prichadzam do Edmontonu. Dohodujem zlmuvu o prenajme odkladacej bunky. Bude to sranda, prives bol hlavne do sirky a bunka je do vysky. Budem musiet veci o to viac naukladat na seba. Kedze sa nenatriasaju ako na ceste, tak to snad preziju. Pri cuvani k bunke mi musia trochu pomahat, ale to uz patri k veci. Vykladanie mi zaberie 3 hodiny. Nemam nikoho na pomoc, a tak musim zvladat sam aj lavicku a velku truhlicu. Chodit zo zimy dnu do tepla a spat nie je najlepsie ale cim skor skoncim, tym lepsie. Podarilo sa mi vsetko vmestit - okrem 3 drevenych policiek. Tie musim rozobrat. Neviem si spomenut kde mam moj skrutkovac, ale podari sa mi nejaky si pozicat. Dalsia hodina a vsetko je dnu. Kupujem specialny zamok a zamykam bunku. Konecne, konecne prisla ta chvila. Ukazuju mi kde odparkovat prives. Odpajame ho od Xterry, ta si veselo poskoci. Beriem si doklad o odovzdani a vyrazam do ulic Edmontonu pohladat pumpu a rychle obcerstvenie. Potrebujem nieco zjest a aj kava by nezaskodila. Cele vykladanie ma stalo nemalo sil, viac ako som povodne myslel. Ale konecne som volny, volny.

Z Edmontonu odchadzam okolo piatej vecer. Kluce od ubytovne v Hudson's Hope mam odlozene v miestnom obchode. To mi moc nepomoze, kedze predpokladam, ze pridem okolo druhej v noci. Volam teda sefovi, ci by bolo mozne ich dat niekomu, kto ma otvorene celu noc. Dohodneme sa, ze ich necha v hoteli na recepcii. Bez privesu ide Xterra velmi rezko. Cesty su ciste a pocasie je pekne. Je okolo pol desiatej vecer a prichadzam do Grande Prairie. Zabudol som si z domu zobrat kupelnove potreby a tak zastavujem a kupujem si co budem potrebovat, plus par zakladnych potravin nech mam aspon dake ranajky. Ostava mi uz len 300 km, zhruba 100km z nich je este v Alberte. Unava z vykladania vsak dava o sebe vediet viac a viac. Tesne za hranicou Alberty a BC je mestecko Dawson Creek, kde dotankujem. Cerstvy vzduch ma osviezi a tak pokracujem. Dlhe trvanie to vsak nema. 160km a ja ich hypnotizujem po jednom. Po case to ale vzdavam, nema zmysel riskovat. Na najblizsom odpocivadle zastavujem a davam si kratky spanok. Budim sa o skoro 2 hodiny neskor a pokracujem do Chetwyndu kde si kupujem kavu. Ta mi pomaha zvladnut poslednych 60km. O pol stvrtej rano prichadzam do Hudson's Hope. Od juhu cez vysuty most z ktoreho vidim svetla priehrady. Tak, 4500km je za mnou a novy zaciatok predo mnou. Na recepcii hotela ma vsak nepotesia. Nic o klucoch nevedia a ani prehrabanie sa vo vsetkych priecinkoch neprinesie ziadne ovocie. Priehradu otvaraju o osmej rano a tak mam 4 hodiny. Travim ich driemotami na recepcii a v aute. Pred osmou rano sa presuvam pred administrativne budovy pri priehrade. Privitam sa s celym timom a rozbieha sa akcia - kde su kluce. Po niekolkych telefonatoch sa nakoniec nachadzaju na vratnici hotela. Vidiac moju unavu, sef sa rozhodne poslat ma na ubytovnu a hlasit sa do prace az na druhy den. Ale aspon som prisiel prvy den na cas do prace, zivy a zdravy a bez vacsieho poskodenia.

Most v Hudson's Hope, BC

Zapisky z Nadeje...cast 2.

Od tatka:

.... je rano. Unava je prec a nalada je hned lepsia. Spal som dlhsie ako som planoval, ale oddych som potreboval. Von je velmi sviezo ale obloha je cista. Idem nastartovat auto, aby sa vnutro vyhrialo. Otocim klucik a mam pocit ze namiesto oleja mam v motore med alebo molasu. Horko tazko nastartuje. Zle svetielka na pristrojovej doske su tam stale, pribudol indikator nizkeho tlaku v pneumatikach - parada, co este? Pozeram na teplomer - v noci bolo minus 32. To mozem byt rad, ze som nastartoval. Sused vedla nemal to stastie. Takisto to vysvetluje, preco som zo spanku pocul auto druheho suseda bezat celu noc.

Rekapitulujem stav. Nachadzam sa vo White River, asi 380km od Thunder Bay. Obvolavam koho sa da. Agenta, co ma na starosti poistku na auto, Nissan dealership - servisne oddelenie a aj financne. Nastastie som kupil k autu to najlepsie dodatocne poistenie. Kontrolky na pristrojovej doske neblikaju, ale trvalo svietia a to je dobre znamenie. Povodne riesenie nechat auto odtiahnut z miesta kde som, je teda zmenene. Pomaly mam dojst do Thunder Bay a doniest auto do Nissan servisu. Rychlo nalozim do auta co som vylozil predchadzajucu noc a uvedomim si, ze som sa zabuchol. Zvonim na majitela motelu, o 5 minut prichadza jeho zena a otvara mi izbu. Nissan dealership v Thunder Bay je otvoreny do siestej vecer. Pre istotu volam, davam im vediet, ze pridem. Dozvedam sa nie velmi dobru spravu. Servisne oddelenie zatvaraju uz o stvrtej. Rychlo na cestu, casu je malo.

Den je krasny, slnecny, zimny. Aj autu akoby sa odlahcilo. Vsetko ide ako keby sa nic nestalo. Iba tie sproste kontrolky svietia. Idem pomaly, nevediac co je so zadnou napravou. Pomaly zacinam ziskavat pocit, ze to s autom nie je vobec take zle, ako som si myslel. Potvrdia mi to v Nissane? Prichadzam do Thunder Bay, je tesne pred pol stvrtou. V servise su velmi vztriecni. Hned ma zoberu dnu. Mechanik prichadza po 10 minutach a prinasa dobre spravy. Auto je v poriadku, jedine poskodenie je senzor v zadnej naprave majuci nieco docinenia so zamykatelnym differencialom. Vraj sa tieto senzory kazia dost casto a vedia mi to vymenit v zaruke. Vysvetlujem, ze nemam na to cas. Mechanik teda senzor len odpoji, dofuka prave predne koleso nitrogenom a mozem vyrazit na cestu. To vsetko bez toho, aby mi nieco vyuctovali - dobri ludia.

Povodne som planoval, ze do Thunder Bay pridem na konci prveho dna. Nepodarilo sa. Nevadi. Hlavne, ze mozem pokracovat podla povodneho planu a zlozit prives v Edmontone. Je asi pol piatej vecer a ja opustam Thunder Bay. Idem smerom na Kenoru, ktora je vzdialena asi 480km. Cestou krizujem casovu hranicu a teda ziskavam hodinu. Dalsich 50km na zapad od Kenory je hranica Ontaria a Manitoby. Je neskora noc a vsetko je zavrete. Tak ako doteraz, aj tu si vyvolam momenty, ktore sme s Luckou zazili, ked sme pred par rokmi vyrazili na poznavaciu cestu krizom Kanadou. Vtedy sme hranicu krizovali cez den a zastavili sa tu nieco zjest a ziskat informacie z informacneho strediska. Tato cast Manitoby este vobec nie je rovina a tak sa Xterra stale trapi s vyskovymi rozdielmi. Okolo druhej v noci zacinam citit unavu. Zastavujem na najblizsom odpocivadle a par hodin driemem v aute. Nad ranom pokracujem smerom na Winnipeg. V nadrzi zacinam mat malo benzinu. Nanestatie je noc a na okoli nie je ziadna pumpa. Indikator prazdnej nadrze svieti uz nejaku dobu, ked konecne najdem Shell-ku. Sice je zavreta, ale na kartu je mozne natankovat. Aspon to zo zaciatku tak vyzeralo. Po zasunuti platobnej karty si automat pyta zlavnu kartu. Kedze ju nemam tak zvycajne stlacim tlacitko "No" a mozem tankovat. Tato pumpa si vsak tvrdohlavo pytat zlavnu kartu a ja nie som schopny to zrusit. Takze netankujem. Winnipeg je 20km daleko a mne  ostava len dufat, ze mam dost benzinu.

Nemam. Tesne pred Winnipegom mi zdochyna motor. Vsetky rezervne nadrze su v privese. Neuvedomujuc si vonkajsiu teplotu, vyberam nadrz s bezinom, a zacinam plnit auto. Na tele nemam pocit extremneho chladu, ale zrazu si prestavam citit ruky. Horko tazko dotankujem, len polozim nadrz na zem a bezim sa hriat do auta. Niektore prsty na lavej ruke mam uplne biele, omrzliny sa budu hojit zo 3 tyzdne, to ale v tej chvili este neviem. Ani to, ze tu noc bolo vonku minus 27. Po par minutach sa uz citim lepsie a tak si beriem rukavice a idem zbalit nadrz a zatvorit prives. Pokracujem do Winnipegu, kde dotankujem a kupujem si kavu a ranajky. Nemam dovod sa zdrzovat a pokracujem. Ontario mi zobralo 2 dni. Prejst Maitobu a Saskatchewan mi zaberie 1 den.

Od Winnipegu je Manitoba sama rovina a to iste plati o celom Saskatchewane. Cesty su ciste a pocasie v pohode. Je sobota vecer a ja rozmyslam ako to spravit, aby som bol v novej robote nacas, a sucasne, aby som v klude stihol vylozit prives v Edmontone. Zvazujem stravit noc v moteli, aby som bol rano cerstvy na zvysok cesty do Edmontonu a na vykladanie. Najst motel vsak nie je az take jednoduche ako to bolo v severnom Ontariu. Tam su motely popri ceste a lahko viditelne. V Saskatchewane su vsak skovate v dedinkach leziacich kilometer-dva od dialnice. Ten, kde som spal som nasiel vlastne nahodou, ked som odbocil z dialnice - nevediac najst ubytovanie, snaziac dostat sa spat. Bolo pred desiatou vecer a uz skoro zavreli. Rychlo ma ubytovali, zaplatil som a mohol som stravit noc v teple a na posteli namiesto sedadla auta. V tejto chvili mam za sebou 3350km a som 3 dni na cestach. Zajtra ma caka vec, na ktoru sa tesim cely cas. Konecne sa zbavim privesu.

.... pokracovanie na buduce ...

Zapisky z Nadeje...cast 1.

Od tatka:

Tak. Best place on Earth (najlepsie miesto na Zemi). Tak to aspon maju v BC na SPZ-ke. Ale podme poporiadku.

Este stale v Ontariu, len pred par dnami kupena Xterra je plne nalozena a pripojena na prives plny haraburd co nam (mozno) bude treba v BC. Je polnoc, kyvam Lucke, a pomaly sa vzdalujem z este stale nasho domu. Treba mi dotankovat, mam sice 50 litrov v rezervnych nadrziach, ale tie si nechavam na miesta, kde nie vzdy je mozne zohnat benzin. Vsetko ide v pohode, vlecka a auto su sice hodne plne, ale vsetko sa zda v poriadku. Blizim sa k pumpe na dialnicnom odpozivadle. Ako spomalim, tak sa mi rozblika svetlo ukazujuce nizky tlak v pneumatikach. Ked zastavim, uz svieti bez blikania. Nizky tlak v pneumatikach, alebo sa nieco pokazilo ? Natankujem plnu nadrz a rozmyslam co robit. Vsimnem si na celnom skle nalepku "Nitrogen Tires". A uvedomim si, ze moje auto je Nissan. Co to znamena ? Nissan dealership zvykne pouzivat nitrogen namiesto vzduchu v pneumatikach. To znamena, ze len tak lahko kolesa nedofukam. Obidem auto dookola a vsetko vyzera na pohlad v poriadku. Rozhodnem sa teda, ze nateraz budem indikator ignorovat. Odchadzam z pumpy a zvysujem rychlost. Svetielko ukazujuce pneumatiku zhasina. Tak, to by sme mali.... ako rychlo opravene. Zrejme je tlak tesne na hranici a ked sa pneumatika zahreje tak sa tlak zdvihne.

Cesta ubieha v pohode. Toronto... Barrie... Parry Sound .... 450km za mnou. Je nad ranom a zacinam byt trochu unaveny. Pohladam najblizsie odpocivadlo. Uz som dost daleko od velkych dialnic a relief je uz trochu zvlneny. Vedlajsie cesty a vstupy do odpocivadiel su sice prepluhovane, nie az na asfalt, len na tvrdo utlacenu vrstvu snehu. A odbocka do odpocivadla je do kopca. Znizim rychlost a zapnem 4x4. Pre istotu. Xterra vysplha maly kopcek ako hodinky. Zastavujem, nechavam motor bezat nech mam teplo a driemem. Zhruba po hodine a pol sa budim a pokracujem v ceste. Pocasie sa zacina kazit, prichadza predpovedany sneh a pokles teploty. Prichadzam do Sudbury. Rychla kava a plneny sendvic a ide sa dalej. Husto snezi a cesty su samy sneh. Zapinam 4x4 a drzim oci na ceste, viditelnost nie je veru bohvieaka. V radiu uz len pocuvam ako za mnou zatvaraju policajti cesty kvoli snehu. Xterra sa ale neda zahanbit, je az neuveritelne aka stabilna je v mode 4x4. Vlecka vyzera z pohode, pri kazdej zastavke inspektujem, ci je vsetko v poriadku. Mam pocit, ze mi v tomto pocasi skor pomaha ako skodi a sluzi ako akysi stabilizator na zasnezenej ceste. Urcity cas nestretavam na ceste nikoho. V tychto miestach ma kazdy smer svoju cestu, podobne ako dialnica. To je velmi dobre, viditelnost je mala, vsade sneh. Rychlost drzim okolo 70-80. Vlecka ma aj tak rychlostny limit 95 a v tomto pocasi sa nemam kde nahanat. Konecne dobieham prve auto. Nejde o moc pomalsie ako ja, tak ho teda nasledujem. Mame sice 2 pruhy pre nas smer ale ten lavy je plny snehu. V nasom su aspon vyjazdene kolaje. Po case dobiehame zopar dalsich. Kazdy z nich ide pomalsie a pomalsie az postupne vytvarame kolonu za autom iducim skoro krokom. Nikto ho nepredbieha, a tak aj ja chvilu nasledujem tento trend. Po case sa vsak rozhodnem zhodnodit auto do akehokolvek terenu a vyuzit, ze este stale mame 2 pruhy. Dam smerovku a pomaly sa presuvam do snehu v lavom pruhu. Auto ide ako po suchom asfalte a tak ked som plne preradeny a kolesa su vyrovnane, zvysujem rychlost a pomaly predbieham. Po chvili uz som ja na cele kolony a nechavam ju za sebou. Cesta pomaly ubieha popri severnom brehu jazera Huron. Pocasie sa zlepsuje, ale teplota klesa. Krajina je uzasna, uz som aj zabudol ake pekne severne Ontario je.

Benziniek je cestou vcelku dost a kedze je den, su aj otvorene. Na jednej z nich sa mi prihovori starsi par, ze kde idem a tak. Varuju ma, ze okolo Wawy je pravdepodobne cesta zavreta a poradia mi kde sa informovat. Prichadzam do Sault Ste. Marie, dalsia kava a sendvic. Je uz hodne po obede, mam uz za sebou vyse 900 km. Na Husky pumpe sa pytam, ktore cesty su uzavrete v severnom Ontariu. Operatorka kamsi telefonuje a po chvili sa ozve automaticka nahravka. Okolie Sudbury je stale uzavrete, Wawu nespominaju. Tak teda sa ide dalej. Jedna vec mi trochu kazi naladu. Prives sa zda byt viac navazeny dopredu. Asi doslo k presunu haraburdia pri brzdeni a zrychlovani a veci su viac vpredu. Pocas jazdy je ale vsetko normalne, aspon zatial. Severne Ontario sice nema velke vrchy ale kopcekov je tu dost. Podla GPS nadmorska vyska kolise niekde v okoli 550-650m. Dost na to, aby sa Xterra vytrapila s privesom. Po lavej strane mam po cely cas jazero Superior. Uz nesnezi, ale vonku je okolo minus 20 a vsade je vela snehu. Zacinam pocitovat unavu. Auto akoby citilo so mnou a nechava vo mne pocit, ze kazdy kopec zvlada tazsie a tazsie. Prichadzam do Wawy. Cesty su sice zasnezene, ale su posipane pieskom a otvorene pre premavku.

Pokracujem v ceste, ale zacinam si uvedomovat, ze nieco nie je v poriadku s autom a privesom. Prives sedi velmi navazeny na auto. Pri unave si neuvedomujem hned co sa deje. Na odpocivadlach sice registrujem prives obaleny snehom, ale "klik" pride az ked uz som zase za volantom. Namiesto privesu je snehova gula. Je to uplne na neuverenie, ze sneh je nalepeny aj na zvislych stenach privesu. Vo velkej miere za to moze pieskovy posyp. Oproti soli netopi sneh a sluzi ako lepidlo. Neviem ako velmi, ale zrejme je auto kvoli vahe snehu pretazene. Na potvoru neviem najst odpocivadlo. Snazim sa aspon zavolat Lucke, ale napriek tomu, ze telefon ukazuje signal spojenie sa nedari a nedari. Konecne odbocka na bocnu cestu. Zastavujem a prezeram auto a prives. Vsade je nalepeny sneh, na aute, na privese. Zacinam ho zoskrabovat vsade kde vladzem. Je to tvrda vrstva snehu, vobec to nejde lahko. Konecne je z auta a privesu dole tolko snehu, kolko vladzem. Zda sa, ze to pomohlo, ale ktovie kolko snehu je nalepene zospodu. Auto a prives urcite sedia hodne nizsie ako ked som odchadzal z domu.

Rozmyslam co robit. Som v strede nicoho, takze pokracovat musim. Ale ako zabranit snehu aby sa zase nahromadil ? Pri unave (okrem kratkych driemot ukradnutych pred odchodom a nad ranom na odpocivadle, ma od posledneho spanku deli viac ako 30 hodin) mi to nejak nechce mysliet. Zacinam sa preklinat, ze som zbytocne prekombinoval cestu. Nielen ze mam zvladnut 4500 km ale este som si na krk zavesil prives. Nadavam si, ze som sa predsa len nerzohodol tesne pred odchodom vratit prives (a zvazoval som to) ked som videl ake pocasie sa vali na severne Ontario. Zacina sa stmievat. Pokracujem v ceste, nic ine sa neda robit. Hypnotizujem kilometre v GPS, uvazujem - ak sa dostanem do Thunder Bay, tak mozem auto a snad aj prives zobrat do autoumyvacky a zmyt vsetok nalepeny sneh. Unava sa ale uz neda ignorovat. Do toho pride najhorsie. Raz za cas je na ceste "skok". Necakany, nevideny... otrasie autom ako po zasahu kladivom. Pri tom, ako je auto zatazene mam pocit, ze zadna naprava pri niektorych sadne az na doraz. Ten najhorsi mi scvakne zuby a vytvori peklo na pristrojovej doske. Svetielka a kontrolky co tam nemaju co hladat. Koncim, dalej uz nevladzem, neviem co robit. Prvy motel co najdem ma cedulku otvorene a volne izby. Kupujem izbu na noc a z poslednych sil vykladam z auta to, co moze nizka teplota znicit, vonku je minus 25 alebo aj menej. Volam Lucke, lebo potrebujem aspon nejaku utechu. Snad rano bude mudrejsie vecera.

... pokracovanie nabuduce ...

Rec mojich snov

Strasny sen, este teraz ho mam v hlave. Som doma na Kokave, spim v mojej posteli a pozeram z okna ako sa ulicami vali voda, pohlcuje vsetko a objima domy. Kalna, rychla, hlboka a divoka.....

Je mi jasne, ze to nie je bezny sen, ale  jeden z tych mojich zakodovanych, kedy sa mi moje podvedomie, telo i dusa snazi povedat, co za vidna nechcem pocut, alebo sa tvarim, ze nepocujem. Tak zasa raz  zabludim do snara...

 

"Ked sa vam sniva, ze je vas dom pohlteny vodou, znamena to, ze v poslednej dobe velmi silno premyslate o vasom dome a rodine. Mate pocit, ze povinnosti sa nabaluju a vy sa nehybete z miesta. Ked povoden pohlcuje vsetko okolo vas, ulicu, ci domy, znamena to, ze pocitujete, ze na vas vsetko pada a chcete s tym vsetkym skoncovat a zacat odznova, nacisto. Vidiet v sne povoden znamena, ze do vasho zivota vtrhli iste zlozite okolnosti, co moze predstavovat zoznam veci, co musite spravit, alebo emocionalnu krizu. Citite, ze vam veci prerastaju cez hlavu a vymykaju sa vam spod kontroly."

...asi tak. Nemam rada tieto moje prirodno-katastroficke sny, ale zasnem nad metaforami, ktore nimi dokaze  moje podvedomie vytvarat.

Strach po prvy krat...

Len co vstanem, zvoni  telefon.... Nechavam bezat odkazovac, pretoze neviem co skor, ako kazde rano. Samozrejme niekto ma cestu okolo a rad by videl nas dom. Nechava mi cislo na mobil, mam mu zavolat spat......ak som doma. Najskor startujem ranny kolotoc povinnosti, az potom, potom budem "doma". Radim sa este so sestrickou z Telehealth o Terezkinom vracani a pokracovani v antibiotikach a az potom volam cislo z odkazovaca. Jasne, tak o hodinu....

Beham zasa ako Saxana, jedna ruka utiera prach tam a druha za rohom skryva pohodene hracky do truhlice. Prichadza rodinka, mlada pani s bruskom uz uz na rozpadnutie,  starsia pani a otecko. Do oci mi udrie jeho jasnozlta budna s emblemom CATERPILLAR cez prsia a rukav :-(

Ked sa uz lucime, neda mi nespomenut, ze s tym, co ma na sebe nasa rodina vedie akysi virtualny boj. S usmevom mi pritakava, vie o com hovorim, pozna pribeh tatovej fabriky i smutny koniec oficialne ohlaseny prave tento piatok. Tato uz nema zadne dvierka v Ontariu, uz sa niet kam vratit, EMD v Londone uz viac neexistuje :-(....ale to je cele iny pribeh, smutny. Tazko sa mi vobec hladaju slova ako opisat co citim ja a kazdy z teraz uz byvalych zamestnancov, spolu s rodinami, ktore boli a su na nich zavisle. Zlost, bezmocnost, bolest.....

Koniec EMD:
Caterpillar closes Electro-Motive plant in London

Podame si ruky, slubuju mi, ze sa urcite ozvu. Ja viem, take sluby uz poznam...

Tak, na dnes snad uz pokoj! Vychutnam si nedelu a sustredim sa na deti. Prilis casto ich teraz odsuvam niede bokom, na poslednu chvilu, aby v tichosti papali a pozerali rozpravku, kym ja rozpravam cudzim ludom kolko su nase dane, ucet za elektrinu, ukazujem do dialky kde su hranice pozemku. Citim sa voci nim vinna. Chcem im venovat aspon zvysok dneska, bez cudzich ludi navokol. Terezka je este slaba, poobede mi zaspinkala, na par minut, ale zrejme tvrdo. Uz je hore, spotena, rozprava si, caka na mna. Uz uz vychadzam za nou hore po schodoch, ked ktosi klope na dvere..

Odomknem sa a vonku stoji...Bezdomovec?????? V duchu neviem co si pocat, co sa spytat...nechapem. Tak davam sancu jemu. Horko-tazko z neho vylezie, ze zbadal tabulu a videl, ze predavame dom. Ci mu ho mozem ukazat?

Pritakam, asi zjavne zmatene, pozyvam ho dnu a ospravedlnujem sa, ze musim  zaopatrit prave zobudene dieta. Prebalim Terezku a prevadzam ho po dome. Stoji a presuva sa ako mrtvola, nic ho nezaujima, nic ho nenadchyna. Taham z neho slova, otazky, co sa ma zvycajne zaujemci pytaju . Vraj von si to pochodi sam, dakuje mi. Tak tuho rozmyslam, ci predsa ist s nim, ci nechat cudzieho chlapa skumat okolie nasho domu???...Idem s nim!!! Este sa spyta, ci uz mame offer a luci sa.

Zamknem sa hned co za nim zavriem dvere a bezim k detom. Zasa  raz nedodrzim slub, ktory som im i sebe rano dala:-(

Chvilu mi sedia na kolenach, pozerame Snehulienku a zasa klopanie na dvere. Ten isty podivin...s manzelkou?

Teta vyzera ako Cinanka, mam pocit, ze mi vobec nerozumie.  Cely cas je ticho, len obcas sa divno pousmeje. Po dome mi teraz bludia uz dve mrtvoly. Uz ani nemam chut upozornovat ich na to, co je vynimocne, rucne robene, na vyhlady - ziadna odozva. Teta sa ide u nas este vycikat a odchadzaju....

Tak a dost!!!!!! Toto bola posledna kvapka. Uz dost prichodov na poslednu chvilu, ludi ohlasenych hodinu pred tym, ako naozaj pridu. Uz len v urcite dni, v dopredu dohodnuty cas. Kto naozaj chce, pride, zariadi si to. Nie som len predajca domu, som i mama a dlzim nieco mojim detom, i sama sebe....

Kamenne tvare a ti co snivaju...

To su zhruba dve kategorie ludi, ktori zatial prisli, aby si obzreli nas dom. Pred tym, nez ktokolvek pride, rozbieham vzdy uz znamu rutinu zametania pavucin, stierania dlazky, akehosi vizualneho upratovania kedy sa veci skryju, aby sa po navstevnikoch znova vytiahli na svetlo sveta.

Prisli taki, co hikali od nadsenia, ale po istom case mi bolo jasne, ze o kupe u nich nemoze byt ani reci. Mozno sa nudia, snivaju, byvaju poblizku a radi by videli trocha nezvycajny dom. Mozno si tak v duchu predstavili ake by to bolo, keby si ho mohli dovolit?...Ale aj tak sa  pokusia, mozno celit realite cisel, najst nejaku nadej? Nakoniec sa vzdy spytaju, kolko to zan vlastne chceme a ako dlho je na trhu. V preklade to znamena, aku sancu maju, aby sme zan akceptovali ovela ovela menej....

A potom pridu ti druhi, ktori kupit chcu a mozu, ale nevidim na nich ziadne emocie, len kamenne tvare. Darmo im ukazujem pomalovany tram, dvere, nezvycajnu dlazku a vobec vsetko to, co na tomto dome milujem. Ani si to nevsimnu....

Keby som to mala pocitovo zhodnotit, radsej mam tych prvych, i ked z praktickeho hladiska su mi taki navstevnici nanic. Jednoducho to zranuje, ked ludi prevadzam domom, ktory obdivujem, kde som nechala tolko vlastnej prace, po nociach, z lasky...a oni ani brvou nemihnu. 

Zatial jeden offer, znamenajuci nase absolutne minimum. Takze prevadzam dalej, nechavajuc si uz existujucu ponuku v zalohe. Len pre pripad, ze by sme ani po case nemali vobec nic ine..

Mozno by som mala viac chranit a setrit svoj cas. Spytat sa tych, co volaju co od tohto domu vlastne ocakavaju. Ci vedia ako daleko je od Londonu, ci vedia co obnasa zivot mimo mesta. Ci vobec citali jeho popis..Nie, kone sa tu chovat nedaju a cena je v listingu, neberiem, ze ste si ju nevsimli. Mozno by sa tym v niektorych pripadoch zjavne usetril moj aj ich cas.

Popri navstevnikoch stale bojujem s chorobou, chvalabohu uz len u Terezky. Antibiotika su zrejme velmi agresivne na jej brusko, tak kazdy den periem.  Zakakane teplacky, pancusky, pyzamko a dnes povracanu plachtu a spaci vak....A ked sa vymotam, zaporiadim co a koho treba a nacancam dom, pridu taki, co sa iba kochaju, alebo ti, ktori kaslu na umenie...

Tak ide den za dnom a ja cakam a dufam, ze raz pride ten pravy a budu si  s tymto domcekom nazivat stastne, az kym nepomru :-)

Sranda zacala...

...a vyzera asi takto :-)
Acreage / Hobby Farm / Ranch for sale sold Ridgetown