.... je rano. Unava je prec a nalada je hned lepsia. Spal som dlhsie
ako som planoval, ale oddych som potreboval. Von je velmi sviezo ale
obloha je cista. Idem nastartovat auto, aby sa vnutro vyhrialo. Otocim
klucik a mam pocit ze namiesto oleja mam v motore med alebo molasu.
Horko tazko nastartuje. Zle svetielka na pristrojovej doske su tam
stale, pribudol indikator nizkeho tlaku v pneumatikach - parada, co
este? Pozeram na teplomer - v noci bolo minus 32. To mozem byt rad, ze
som nastartoval. Sused vedla nemal to stastie. Takisto to vysvetluje,
preco som zo spanku pocul auto druheho suseda bezat celu noc.
Rekapitulujem stav. Nachadzam sa vo White River, asi 380km od Thunder Bay. Obvolavam koho sa da. Agenta, co ma na starosti poistku na auto, Nissan dealership - servisne oddelenie a aj financne. Nastastie som kupil k autu to najlepsie dodatocne poistenie. Kontrolky na pristrojovej doske neblikaju, ale trvalo svietia a to je dobre znamenie. Povodne riesenie nechat auto odtiahnut z miesta kde som, je teda zmenene. Pomaly mam dojst do Thunder Bay a doniest auto do Nissan servisu. Rychlo nalozim do auta co som vylozil predchadzajucu noc a uvedomim si, ze som sa zabuchol. Zvonim na majitela motelu, o 5 minut prichadza jeho zena a otvara mi izbu. Nissan dealership v Thunder Bay je otvoreny do siestej vecer. Pre istotu volam, davam im vediet, ze pridem. Dozvedam sa nie velmi dobru spravu. Servisne oddelenie zatvaraju uz o stvrtej. Rychlo na cestu, casu je malo.
Den je krasny, slnecny, zimny. Aj autu akoby sa
odlahcilo. Vsetko ide ako keby sa nic nestalo. Iba tie sproste
kontrolky svietia. Idem pomaly, nevediac co je so zadnou napravou.
Pomaly zacinam ziskavat pocit, ze to s autom nie je vobec take zle, ako
som si myslel. Potvrdia mi to v Nissane? Prichadzam do Thunder Bay, je
tesne pred pol stvrtou. V servise su velmi vztriecni. Hned ma zoberu
dnu. Mechanik prichadza po 10 minutach a prinasa dobre spravy. Auto je
v poriadku, jedine poskodenie je senzor v zadnej naprave majuci nieco
docinenia so zamykatelnym differencialom. Vraj sa tieto senzory kazia
dost casto a vedia mi to vymenit v zaruke. Vysvetlujem, ze nemam na to
cas. Mechanik teda senzor len odpoji, dofuka prave predne koleso
nitrogenom a mozem vyrazit na cestu. To vsetko bez toho, aby mi nieco
vyuctovali - dobri ludia.
Povodne som planoval, ze do Thunder Bay pridem na
konci prveho dna. Nepodarilo sa. Nevadi. Hlavne, ze mozem pokracovat
podla povodneho planu a zlozit prives v Edmontone. Je asi pol piatej
vecer a ja opustam Thunder Bay. Idem smerom na Kenoru, ktora je
vzdialena asi 480km. Cestou krizujem casovu hranicu a teda ziskavam
hodinu. Dalsich 50km na zapad od Kenory je hranica Ontaria a Manitoby.
Je neskora noc a vsetko je zavrete. Tak ako doteraz, aj tu si vyvolam
momenty, ktore sme s Luckou zazili, ked sme pred par rokmi vyrazili na
poznavaciu cestu krizom Kanadou. Vtedy sme hranicu krizovali cez den a
zastavili sa tu nieco zjest a ziskat informacie z informacneho
strediska. Tato cast Manitoby este vobec nie je rovina a tak sa Xterra
stale trapi s vyskovymi rozdielmi. Okolo druhej v noci zacinam citit
unavu. Zastavujem na najblizsom odpocivadle a par hodin driemem v aute.
Nad ranom pokracujem smerom na Winnipeg. V nadrzi zacinam mat malo
benzinu. Nanestatie je noc a na okoli nie je ziadna pumpa. Indikator
prazdnej nadrze svieti uz nejaku dobu, ked konecne najdem Shell-ku.
Sice je zavreta, ale na kartu je mozne natankovat. Aspon to zo zaciatku
tak vyzeralo. Po zasunuti platobnej karty si automat pyta zlavnu kartu.
Kedze ju nemam tak zvycajne stlacim tlacitko "No" a mozem tankovat.
Tato pumpa si vsak tvrdohlavo pytat zlavnu kartu a ja nie som schopny
to zrusit. Takze netankujem. Winnipeg je 20km daleko a mne ostava len
dufat, ze mam dost benzinu.
Nemam. Tesne pred Winnipegom mi zdochyna motor.
Vsetky rezervne nadrze su v privese. Neuvedomujuc si vonkajsiu teplotu,
vyberam nadrz s bezinom, a zacinam plnit auto. Na tele nemam pocit
extremneho chladu, ale zrazu si prestavam citit ruky. Horko tazko
dotankujem, len polozim nadrz na zem a bezim sa hriat do auta. Niektore
prsty na lavej ruke mam uplne biele, omrzliny sa budu hojit zo 3
tyzdne, to ale v tej chvili este neviem. Ani to, ze tu noc bolo vonku
minus 27. Po par minutach sa uz citim lepsie a tak si beriem rukavice a
idem zbalit nadrz a zatvorit prives. Pokracujem do Winnipegu, kde
dotankujem a kupujem si kavu a ranajky. Nemam dovod sa zdrzovat a
pokracujem. Ontario mi zobralo 2 dni. Prejst Maitobu a Saskatchewan mi
zaberie 1 den.
Od Winnipegu je Manitoba sama rovina a to iste
plati o celom Saskatchewane. Cesty su ciste a pocasie v pohode. Je
sobota vecer a ja rozmyslam ako to spravit, aby som bol v novej robote
nacas, a sucasne, aby som v klude stihol vylozit prives v Edmontone.
Zvazujem stravit noc v moteli, aby som bol rano cerstvy na zvysok cesty
do Edmontonu a na vykladanie. Najst motel vsak nie je az take
jednoduche ako to bolo v severnom Ontariu. Tam su motely popri ceste a
lahko viditelne. V Saskatchewane su vsak skovate v dedinkach leziacich
kilometer-dva od dialnice. Ten, kde som spal som nasiel vlastne
nahodou, ked som odbocil z dialnice - nevediac najst ubytovanie,
snaziac dostat sa spat. Bolo pred desiatou vecer a uz skoro zavreli.
Rychlo ma ubytovali, zaplatil som a mohol som stravit noc v teple a na
posteli namiesto sedadla auta. V tejto chvili mam za sebou 3350km a som
3 dni na cestach. Zajtra ma caka vec, na ktoru sa tesim cely cas.
Konecne sa zbavim privesu.
.... pokracovanie na buduce ...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára