Strach po prvy krat...

Len co vstanem, zvoni  telefon.... Nechavam bezat odkazovac, pretoze neviem co skor, ako kazde rano. Samozrejme niekto ma cestu okolo a rad by videl nas dom. Nechava mi cislo na mobil, mam mu zavolat spat......ak som doma. Najskor startujem ranny kolotoc povinnosti, az potom, potom budem "doma". Radim sa este so sestrickou z Telehealth o Terezkinom vracani a pokracovani v antibiotikach a az potom volam cislo z odkazovaca. Jasne, tak o hodinu....

Beham zasa ako Saxana, jedna ruka utiera prach tam a druha za rohom skryva pohodene hracky do truhlice. Prichadza rodinka, mlada pani s bruskom uz uz na rozpadnutie,  starsia pani a otecko. Do oci mi udrie jeho jasnozlta budna s emblemom CATERPILLAR cez prsia a rukav :-(

Ked sa uz lucime, neda mi nespomenut, ze s tym, co ma na sebe nasa rodina vedie akysi virtualny boj. S usmevom mi pritakava, vie o com hovorim, pozna pribeh tatovej fabriky i smutny koniec oficialne ohlaseny prave tento piatok. Tato uz nema zadne dvierka v Ontariu, uz sa niet kam vratit, EMD v Londone uz viac neexistuje :-(....ale to je cele iny pribeh, smutny. Tazko sa mi vobec hladaju slova ako opisat co citim ja a kazdy z teraz uz byvalych zamestnancov, spolu s rodinami, ktore boli a su na nich zavisle. Zlost, bezmocnost, bolest.....

Koniec EMD:
Caterpillar closes Electro-Motive plant in London

Podame si ruky, slubuju mi, ze sa urcite ozvu. Ja viem, take sluby uz poznam...

Tak, na dnes snad uz pokoj! Vychutnam si nedelu a sustredim sa na deti. Prilis casto ich teraz odsuvam niede bokom, na poslednu chvilu, aby v tichosti papali a pozerali rozpravku, kym ja rozpravam cudzim ludom kolko su nase dane, ucet za elektrinu, ukazujem do dialky kde su hranice pozemku. Citim sa voci nim vinna. Chcem im venovat aspon zvysok dneska, bez cudzich ludi navokol. Terezka je este slaba, poobede mi zaspinkala, na par minut, ale zrejme tvrdo. Uz je hore, spotena, rozprava si, caka na mna. Uz uz vychadzam za nou hore po schodoch, ked ktosi klope na dvere..

Odomknem sa a vonku stoji...Bezdomovec?????? V duchu neviem co si pocat, co sa spytat...nechapem. Tak davam sancu jemu. Horko-tazko z neho vylezie, ze zbadal tabulu a videl, ze predavame dom. Ci mu ho mozem ukazat?

Pritakam, asi zjavne zmatene, pozyvam ho dnu a ospravedlnujem sa, ze musim  zaopatrit prave zobudene dieta. Prebalim Terezku a prevadzam ho po dome. Stoji a presuva sa ako mrtvola, nic ho nezaujima, nic ho nenadchyna. Taham z neho slova, otazky, co sa ma zvycajne zaujemci pytaju . Vraj von si to pochodi sam, dakuje mi. Tak tuho rozmyslam, ci predsa ist s nim, ci nechat cudzieho chlapa skumat okolie nasho domu???...Idem s nim!!! Este sa spyta, ci uz mame offer a luci sa.

Zamknem sa hned co za nim zavriem dvere a bezim k detom. Zasa  raz nedodrzim slub, ktory som im i sebe rano dala:-(

Chvilu mi sedia na kolenach, pozerame Snehulienku a zasa klopanie na dvere. Ten isty podivin...s manzelkou?

Teta vyzera ako Cinanka, mam pocit, ze mi vobec nerozumie.  Cely cas je ticho, len obcas sa divno pousmeje. Po dome mi teraz bludia uz dve mrtvoly. Uz ani nemam chut upozornovat ich na to, co je vynimocne, rucne robene, na vyhlady - ziadna odozva. Teta sa ide u nas este vycikat a odchadzaju....

Tak a dost!!!!!! Toto bola posledna kvapka. Uz dost prichodov na poslednu chvilu, ludi ohlasenych hodinu pred tym, ako naozaj pridu. Uz len v urcite dni, v dopredu dohodnuty cas. Kto naozaj chce, pride, zariadi si to. Nie som len predajca domu, som i mama a dlzim nieco mojim detom, i sama sebe....