Zapisky z Nadeje...cast 3.

Od tatka:
Je 8 hodin rano. Nedela. Poslednych 300 km s privesom. Pripravujem sa na cestu, rychla sprcha a nieco zjest. Vonkajsiu stranu ukazovaku a vankusiky na prstenniku a malicku lavej ruky mam cervene a zacinaju boliet. Tak zvlastne ako po popaleni. Kto by to bol povedal, ze 5 minut vie byt takych zlych. Dobra skola do buducna - taketo nizke teploty nepodcenovat. K hranici Alberty a Saskatchewanu to mam zo 50 km. Skusim sa zastavit niekde v lekarni nech mi nieco poradia. V Edmontone dnes potrebujem vylozit prives a nerad by som, aby ma bolave prsty obmedzovali. Vyrazam na cestu.

Tesne pred desiatou prichadzam do mestecka Lloydminster. Zastavujem pred lekarnou - otvorene od 9:00. Napriek tomu je ale zamknute. Chystam sa pokracovat, ked si uvedomim vedla stojace auto a v nom pani cakajucu, kym otvoria. "Click" - nie je skoro desat ale skoro devat. Neviem kedy, ale zrejme som uz presiel do Alberty a teda do noveho casoveho pasma a ziskal dalsiu hodinu. Ked sa na to pytam v lekarni, tak mi povedia, ze toto mestecko je zvlastne tym, ze lezi v oboch provinciach - necham uz na nich ako riesia casove zony. Poradia mi nejake lieky od bolesti a aj mast na omrzliny. Sice som ich nakoniec nemusel pouzit, ale aspon som bol pripraveny.

Nieco po dvanastej prichadzam do Edmontonu. Dohodujem zlmuvu o prenajme odkladacej bunky. Bude to sranda, prives bol hlavne do sirky a bunka je do vysky. Budem musiet veci o to viac naukladat na seba. Kedze sa nenatriasaju ako na ceste, tak to snad preziju. Pri cuvani k bunke mi musia trochu pomahat, ale to uz patri k veci. Vykladanie mi zaberie 3 hodiny. Nemam nikoho na pomoc, a tak musim zvladat sam aj lavicku a velku truhlicu. Chodit zo zimy dnu do tepla a spat nie je najlepsie ale cim skor skoncim, tym lepsie. Podarilo sa mi vsetko vmestit - okrem 3 drevenych policiek. Tie musim rozobrat. Neviem si spomenut kde mam moj skrutkovac, ale podari sa mi nejaky si pozicat. Dalsia hodina a vsetko je dnu. Kupujem specialny zamok a zamykam bunku. Konecne, konecne prisla ta chvila. Ukazuju mi kde odparkovat prives. Odpajame ho od Xterry, ta si veselo poskoci. Beriem si doklad o odovzdani a vyrazam do ulic Edmontonu pohladat pumpu a rychle obcerstvenie. Potrebujem nieco zjest a aj kava by nezaskodila. Cele vykladanie ma stalo nemalo sil, viac ako som povodne myslel. Ale konecne som volny, volny.

Z Edmontonu odchadzam okolo piatej vecer. Kluce od ubytovne v Hudson's Hope mam odlozene v miestnom obchode. To mi moc nepomoze, kedze predpokladam, ze pridem okolo druhej v noci. Volam teda sefovi, ci by bolo mozne ich dat niekomu, kto ma otvorene celu noc. Dohodneme sa, ze ich necha v hoteli na recepcii. Bez privesu ide Xterra velmi rezko. Cesty su ciste a pocasie je pekne. Je okolo pol desiatej vecer a prichadzam do Grande Prairie. Zabudol som si z domu zobrat kupelnove potreby a tak zastavujem a kupujem si co budem potrebovat, plus par zakladnych potravin nech mam aspon dake ranajky. Ostava mi uz len 300 km, zhruba 100km z nich je este v Alberte. Unava z vykladania vsak dava o sebe vediet viac a viac. Tesne za hranicou Alberty a BC je mestecko Dawson Creek, kde dotankujem. Cerstvy vzduch ma osviezi a tak pokracujem. Dlhe trvanie to vsak nema. 160km a ja ich hypnotizujem po jednom. Po case to ale vzdavam, nema zmysel riskovat. Na najblizsom odpocivadle zastavujem a davam si kratky spanok. Budim sa o skoro 2 hodiny neskor a pokracujem do Chetwyndu kde si kupujem kavu. Ta mi pomaha zvladnut poslednych 60km. O pol stvrtej rano prichadzam do Hudson's Hope. Od juhu cez vysuty most z ktoreho vidim svetla priehrady. Tak, 4500km je za mnou a novy zaciatok predo mnou. Na recepcii hotela ma vsak nepotesia. Nic o klucoch nevedia a ani prehrabanie sa vo vsetkych priecinkoch neprinesie ziadne ovocie. Priehradu otvaraju o osmej rano a tak mam 4 hodiny. Travim ich driemotami na recepcii a v aute. Pred osmou rano sa presuvam pred administrativne budovy pri priehrade. Privitam sa s celym timom a rozbieha sa akcia - kde su kluce. Po niekolkych telefonatoch sa nakoniec nachadzaju na vratnici hotela. Vidiac moju unavu, sef sa rozhodne poslat ma na ubytovnu a hlasit sa do prace az na druhy den. Ale aspon som prisiel prvy den na cas do prace, zivy a zdravy a bez vacsieho poskodenia.

Most v Hudson's Hope, BC