Isti ludia maju o nas predstavu, ze zijeme stale na divokom zapade. Na mieste, kde zastal cas a kam este nedorazil pokrok v jeho najbeznejsich podobach. Obdivuju nas, ze vlacime vodu z mesta, ze kurime v peci drevom, ze nemame doma pracku a tak chodime prat do pracovne do mesta....Nezamyslali sme sa nikdy nad tym ako tu zijeme v zmysle, ze nam tu treba pomoct, ze sa trapime zaostalostou, ze sme hodni polutovania ci z druheho extremu obdivu. Sme tu, zijeme tu ako tu zijeme, lebo sme to tak chceli. Tato mi dnes rozpraval o kolegyni, co zije s manzelom kdesi v Beryl Prairie (je to stvrt smerom na priehradu, kde su prevazne roztrusene farmy s velkymi pozemkami). Nemaju elektrinu, nemaju slnecne kolektory...maju generator. Rano si zaznu petrolejky a funguju tak ako sa im da. Vyrastala tu ako mala, potom ju zrejme skola a zivot zaviali kdesi inde. Jej rodicia chceli domcek predat, netusili a asi neratali s tym, ze by on mala dcera zaujem. Mala! Vratila sa, zije tu, na severe, v nasom malickom mestecku, v casti mimo mesta, v dome bez elektriny.
Nemam rada, ked o istych veciach pisu ludia, co ich nikdy nezazili. Sudia, posudzuju, dumaju a domyslaju si. Snazia sa z ludi ako my spravit bud hrdinov, alebo chudatka, co treba lutovat. Nie sme ani jedno, ani druhe. Zijeme si svoj zivot kde chceme a ako chceme a sme tu a takto spokojni a stastni. Netreba nas tu ani napravat, ani lutovat, ani velebit. Ak chcete, pridte sem, ak nie, dajte nam pokoj :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára