Pamatam si presne ten pocit v prve dni po prichode. Chcela som mat cosi ako vlastnu ulitu, skryt sa v nej pred okolitym svetom. Stratena, zranitelna, ako vtaca co vypadne z hniezda. Vsetko bolo cudzie, nezrozumitelne, nezname..Ale pamatam si dobre aj vsetku podporu, ktora mi bola dana, ci ponukana. Musim priznat, ze dodnes si vazim vsetky sance a pomoc, ktorej sa mi ako novopriselcovi dostalo. Od jazykovej skoly az po seminare, zamerane na uspesne uplatenie sa na tunajsom trhu prace. Centra na pomoc imigrantom ponukaju velmi siroku skalu roznych sluzieb a ak clovek naozaj chce, vzdy najde pomocnu ruku snad zo vsetkym, s cim si tu prve mesiace nevie dat rady. Ak aj nie priamu pomoc, dostanete vzdy aspon informacie kde ju dalej hladat...a usmev s povzbudenim, ze sa drzite dobre a bude to OK:-)
Nielen kvoli mne samotnej a mojej moznej kariere, ale hlavne s ohladom na nase deti si nesmierne vazim a cenim milion moznosti pre vyber profesionalnej cesty zivotom. Celkom realna a pomerne casto vyuzivana je tu i sanca na "career change". Kedykolvek mate pocit, ze to, kde ste teraz "nie je ono" a radsej by ste sa profesne videli niekde inde, da sa to! Mozete si tu spravit kurz snad od vymyslu sveta. Nezalezi na veku, ale v podstate len na vasom odhodlani a stave vasho konta:-) Kurzy su celkom logicke, kedze potencialni zamestnavatelia velmi radi vidia na vsetko diplom ci licenciu. Malokedy staci len hola skusenost a aj ta musi byt mimochodom len kanadska. Najkrajsim kurzom pre mna tu v Kanade bol ten "pre buduce mamicky a tatkov":-) Nedostali sme sice po nom ziadnu licenciu, ale pomohol....
Ked uz spominam mamicky, neda mi nepochvalit tuto krajinu za velke malickosti, ktore robia zivot rodica jednoduhsim. Stacia prebalovacie dosky na verejnych toaletach. Ale to, ze to nie je bezna vymozenost, som si uvedomila az pocas mojej navstevy spat na Slovensku, ked som po marnom hladani takeho niecoho prebalovala Evku na pulte v obchodiku benzinovej stanice :-( Dakujem Kanada, aj babo ma svoje potreby a div sa svete aj na verejnosti..:-)
Su veci, ktore clovek oceni az ked sa dostane do urcitej konkretnej situacie. Keby som nedojcila svoje deti, nechvalila by som teraz male skryte miestnosti, ktore tu zriaduje snad kazdy vacsi obchodny retazec. Ak treba, mozete sa tam zasit, prebalit maleho hladosa a v pokoji a sukromi dojcit. Kolko krat som uz bola vdacna za takyto kusok sukromia! I ked v Kanade teraz prebieha pomerne burliva diskusia a otvoreny boj za pravo dojcit na verejnosti a to bez akychkolvek oficialnych ci neformalnych postihov ci obmedzeni (s cim absolutne suhlasim), ja osobne mam radsej tieto male "mamickovske izbicky" :-)
A potom su veci, ktore clovek oceni az ked zisti, ze niekde inde nie su a mali by byt...Zabranili by zbytocnej tragedii, aj takej, aka sa prave nedavno stala na Slovensku. Dve dievcatka, vracajuce sa zo skoly, zrazil a usmrtil blaznivo sa rutiaci vodic auta, tesne po tom ako vystupili z autobusu...
Clanok o tragedii:
Tragédia v Dubovanoch: Alicka (†12) umierala pred očami babky
Ked som to vtedy citala v slovenskych dennikoch, prva myslienka, co mi prebehla hlavou bola: "Vdaka Bohu za tunajsie "schoolbusy"! Su to zlte autobusy, voziace deti do a zo skoly, v suvislosti s ktorymi tu platia velmi prisne pravidla cestnej premavky. "Vehicles in both directions must stop when a school bus has stopped and its overhead lights are flashing and the Stop Arm is extended. This law is designed to protect children who may be getting on or off the bus."
"Vozidla v oboch smeroch musia zastavit, ked zastavil skolsky autobus a jeho horne svetla blikaju pricom jeho rampa so zanackou STOP je vysunuta. Toto pravidlo je vytvorene za ucelom chranit deti nastupujuce, ci vystupujuce z autobusu."
Som rada, ze ich tu mame, zlte, krasne, blikajuce, vezuce nase deti do skoly a domov. S radostou pretrpim i to, ze ked na jeden z nich natrafim, vleciem sa za nim ako slimak a stojim kazdych pat minut:-) Hlavne, nech to tak robia vsetci a nase deti budu v bezpeci..
Tak toto je len par veci, za ktore dakujem tejto krajine. Je este tisic malickosti, v kazdom dni, ktore sa stali samozrejmymi a ktore si mozno uvedomim az vtedy, ked z Kanady odidem (co ale neplanujem :-) Takze si ich radsej idem vsimat, uvedomovat a vazit, aby som tu mohla o nich pisat zasa niekedy nabuduce.....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára