In The Land of Maple Leaf: Spomienky na leto 2005

Hned v prve leto po mojom prichode do Kanady v januari 2005 sme sa s tatom vybrali na mozno vylet nasho zivota. Nieco vyse 3 tyzdnov dlha cesta napriec celou krajinou a spat. Len tato, ja, nasa Mazda 626, autoatlas Kanady, kopec sackovych polievok, konzervy, stan, 2 bicykle a hromada dalsich nevyhnutnosti, ktora natlacena na zadnych sedadlach poskytovala len aky taky vyhlad na cestu za nami.

Za den prejazdenych okolo 600 - 700 km, niekedy menej, niekedy viac s minimalnymi zastavkami. Vycikat, napapat a spat :-) Prenocovali sme vzdy v najblizsom kempe, ktory prisiel do cesty ked uz oci padali od unavy. Tato ruka na volante, oci na ceste a ja nohy na palubnej doske a oci v autoatlase.
Pamatam si, ze do prveho kampingu sme vosli ked uz bola hlboka noc a len stastim sme natrafili na nejakeho zamestnanca. Zobrali sme jeden z poslednych volnych "site-ov"(miesto pre stan), rychlo vykuzlili stan a ulozili sa spat. Celu noc bola burka, hromy, blesky...a hukot? Az rano sme zistili, ze sme spali - nespali hned pri hlavnej ceste vytazenej kamionmi burka neburka ;-)
Ontario zacalo byt zaujimave az hore na severe s klukatymi cestami popri jazere Huron, s cervenymi skalami a solnymi banami. Pri prejazde do inej provincie sme sa vzdy zastavili v informacnom centre a nabrali si hrbu prospektov. Trochu sme posedeli, na slniecku presusili stan, uvarili polotovarove zazraky a islo sa hned dalej, lebo komare v Ontariu nikdy nespia:-)

Cesta cez rovinatu Manitobu a Saskatchewan bola ku koncu uz utrpenim. Clovek marne hladal niekde v dialke nieco, co by vyrusilo nudny, az prilis uhladny horizont. Len nekonecne polia niekde zaplavene ako jazera, sem tam nejaka farma a vytrcajuce elektricke stlpy, miestami do poly prepadnute v rozmocenej zaplavenej zemi. Casto sme sa predbiehali s vlakmi s nekonecnym radom voznov a ich pocitanie nas aspon na chvilu vytrhlo zo stereotypu plochej krajiny. Tesili sme sa ako strateni namornici zbadajuc v dialke pevninu, ked prisli prve kopce, viac stromov pokope a naznaky aspon nejakeho reliefu. Pamatam si nocne bludenie, snad o druhej nadranom niekde v Manitobe, kde nam nakoniec cestu do Riding Mountain National Park ukazal farmar, sam ako kol v plote v prostred pola a rozbehnutej prace na huciacom daleko do lanov svietiacom kombajne. Do Princ Albert National Park v Saskatchewane sme tiez dorazili hlboko v noci, prisuchli svoj stan k spiacim susedom a ti potom rano nevychadzali z udivu, kedy sme tam pribudli a ci sme sa nebali prist tak za tmy, ked im tam uz par noci obchadza medved.

Brazdiac tuto rozlahlu zem viac krat dochadzal benzin a nasa Mazda nas par krat viezla asi uz len silou vole. Zufalo sme ju hypnotizovali aby to este dotiahla k najblizsiemu mestecku na mape kde uz urcite bude benzinka. Presli sme popri domceku, nanajvys dvoch, troch...a uz sme boli za mestom? Nejako sme vzdy dosli, hoc aj s pouzitim rezervy v bandaske. Raz, ked uz nebolo ani tej, nas zachranil maly obchodik pri ceste so vztycenou skotskou vlajkou, cerpacou stanicou, potravinami a suvenirmi v jednom, zrejme profitujuci z rovnakych zufalcov a blaznov ako my:-)
Ze ideme coraz viac a viac na sever sme zistili az ked sa uz na nocnom nebi zacala zjavovat "aurora borealis"- polarna ziara. Nikdy predtym som toto divadlo nevidela. Najskor ma clovek pocit, ze su to len svetla velkomesta kdesi v dialke, ale ked sa zelenkasta ziara zacne menit, vlnit a tancovat, je vam jasne, ze to nie je dielo cloveka.
Ked sme sa uz blizili ku Calgary, zacali sa v dialke crtat prve konciare Rockies a zjavne sa zozimilo. Prekvapeni sme zistili, ze sme sa vychytili do hor bez akehokolvek teplejsieho oblecenia. No nic sa nedalo robit, sup do mesta absolvovat oblubenu nedelnu kanadsku kulturu - nakupy. Dodnes tu bundu nenavidim, jasne, bola zlacnena a tepla...ale je panska :-) Pobliz hor sme uz mali na miesto pre stan ine naroky ako byt len v sukromi. Najdolezitejsi bol samozrejme vyhlad na konciare s nadejou i na nejaku divu zver. Ta je tu v tychto koncinach kazdodennou sucastou zivota. Par dni nam trvalo, kym sme si zvykli, ze zapcha na ceste nie je "construction" ale "wildlife jam". To jest, ze na ceste sa nestoji, lebo sa tam pracuje, ale prechadza nou nejake zviera. A stoji sa preto, lebo si ho kazdy foti az kym nepride "park staff' a neodozenie nie zvieratko, ale fotografov ;-) Pamatam si i na farebne tabulky so sipkou oznacujucou momentalny risk lesnych poziarov, i cestu plnu informacnych tabuli so zastavkami s emblemom vzdy ineho zvieratka. Na dopravne znacky s moznym nebezpecenstvom medveda, soba, ci jelenej zveri prebiehajucej cez cestu. Criepky spomienok, vela z nich este mam, mnohe sa uz niekde odkotulali...

Kempy fungovali na rovnakom principe ako stanky pri cestach, v podstate sa cestnost berie ako samozrejmost. Clovek si pri vstupe zoberie malu obalocku, oznaci kde a kolko noci prespi, vlozi prislusnu sumu a sup do schranky. Raz za cas pride zamestnanec kempu a zozbiera obsah schranky, pozrie, ci je vsetko v poriadku a ak nanho mate stastie, prehodi s vami slovko dve. Cim hlbsie v nedotknutej prirode sme sa zlozili, tym tazsie bolo v noci zaspat. Zvlast niekde blizko Mt. Robson v BC, kde sme stanovali snad uplne sami, daleko od vsetkeho, v kempe, ktory len nedavno zachvatil a znicil poziar. V dennom svetle pokoj a nezny dotyk s ranenou prirodou, ale v noci by sa vo mne krvi nedorezal. Nasa Mazda preto parkovala hned pri stane a pri najmensom suchu ruchu som mala v plane ju "dialkovo" nastartovat, aby zasvietila, zarachotila a odplasila vsetko zvedave. Na zachod sme radsej sli este za svetla, i ked ani nebolo treba, lebo riskovat to v noci s lampasikom radsej nechcel ani jeden z nas.

Boli kempy, kde sme museli prejst len peso. K nasmu pri Takakkaw Falls tak 30 minut, ini extremisti k tym vzdialenejsim aj do dvoch hodin. Navlacit vsetko potrebne z auta par krat nez sme sa usalasili. Zavesit vsetky potraviny na tyc vysoku asi 6 metrov, aby sa k nim nedostal medved. Medzi par inymi dobrodruhmi, bez elektriky, vymozenosti doby, s obrovskym vodopadom pred nami. Vysoko v horach brazdiac Icefield Parkway v kempe niekde v Jasper National Park ma budil rachot padajucich lavin a rano bolo zaujimave hladat prave ten konciar, ktoremu v porovnani so vcerajskom chyba kus snehovej ciapky. Kazdy kemp bol iny a pravdepodobne ist tou cestou opat, pamatala by som si presne kde sme vtedy stanovali..

Cestou z BC spat domov do Ontaria sa nasa Mazda zacala triast. Coraz viac a viac, a cim rychlejsie sme sli, tym to bolo horsie :-( Mysleli sme si, ze zrejme pribudol len dalsi technicky problem nadovazok k jej velkej spotrebe oleja, ktory sme vzdy kupovali do zasob a liali do nej aby neskripala. Na benzinke niekde za Edmontonom sme ale odhalili pricinu nasej tankovej jazdy - uplne zodratu pneumatiku. Neskutocne! Nielenze uz nemala ziadne drazky, ale drzala pokope len na nitkach, zostal len akysi gumeny zavoj. Dodnes lutujem, ze sme si ju nenechali na pamiatku a dodnes sa divim, ze nas nasa Mazda na takom niecom vobec doviezla naspat do Edmontonu, kde sme kupili novu pneumatiku, alebo dokonca sadu zadnych?

Opat cez nekonecny Saskatechewan, Manitobu, kde jedina nadej na aku taku zmenu odisla s faktom, ze severna cesta ako jedina alternativa k tej predoslej je zaplavena. Tak spat opat po tej istej, az domov. Len este trochu, aspon skraja zabrdnut do Quebecu. Ak sme sa ale niekde pocas cesty citili strateni, tak prave tam. Vsade sama francuzstina, nemali sme potuchy co sa kde pise, akoby nie v inej provincii, ale inom state, na inej planete :-) Potom uz len spat na ontarijske cesty, zjavne najkvalitnejsie v celej Kanade. Spat na rusne dialnice a cesty prvej triedy s obchadzkami a zastavkami kvoli konstrukcnym pracam. Ked sme zastavili, instinktivne sme vykukli, co nam prebehne cez cestu... valec, buldozer a ine monstra. Len sme sa na seba s tatom kukli a smutno ironicky poznamenali: "Aha, uz sme doma"..
Zostali ale krasne spomienky a kartonova krabica plna prospektov, od Ontaria az po BC. Ved sa zasa zidu..;-)