Tak lette, chcem vas pustit von z dlani, odlette prec a uz sa nevracajte...Ste volne. Moje nezabudnute smutky a nenaplnene nadeje. Rozne minule trapenia, ranky a jazvy na dusi, nedoriesene veci, criepky z cohosi co pichaju v srdci ako trn v pate. Nebude to boliet az ked si ho vyberiem, nepomoze vylozit si nohu na stol a jednoducho nechodit. V zivote sa nikam nepohnem ak ho zo strachu pred bolestou presedim na zadku a budem sa lutovat ako ma boli kracat...
Pustila som z dlani moju nadej, ze so Sarou by sme mohli byt dobre kamaratky. Jej ticho som prerusila mojou spravou z facebooku ako sa ma a ci uz objavila svoj vysnivany dom. S prianim, aby to krasne miesto nakoniec nasla a pomohlo jej zhojit rany, ktore este stale velmi bolia... Tak som sa konecne dozila jej odpovede, ktora mi sice bola jasna, ale chcela som ju pocut od nej. Nie, nemrzi ma, ze nema zaujem o nas dom, mrzi ma, ze so zaujmom o nas dom odisiel i jej zaujem o nase priatelstvo. Necham to uz ist, letiet prec, uz sa mi to nebude trepotat v dlaniach, v mysli, je to volne, vo mne doriesene....
Premyslanim nad Sarou som sa vratila k mojim starym zivotnym bolom a ranam, asi stale nezhojenym. Chcem ich nechat ist. V tichu hlbokej noci som v sebe nasla tisic veci co sa stali a pochovane niekde hlboko si ich v sebe stale opatrujem. Chodim tam kdesi do cintorina svojej duse a nosim kvietky na hroby veciam co stale bolia. Ale uz dost, stali sa, zmenili ma, ovplyvnili, ale uz im to viac nedovolim, Uz sa nechcem obracat spat, vyplakavat pri ich nahrobkoch a trapit sa tym co bolo. Tak odpocivajte v pokoji stare smutky a rany, uz k vam nepridem....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára