Ma clovek nejake hranice coho je schopny a coho uz nie? Casto si ich v podvedomi stanovime sami a verime, ze dalej sa uz neda. A ked sa potom nieco zomelie, sokovani zistime, ze sme mudrejsi ako si myslime ci silnejsi ako sa citime. V horsom pripade presne naopak. Ja som svoje podvedome hranice prekrocila mojim odchodom do Kanady. Niekto v tom teraz vidi odvahu, par ludi vzhladom na okolnosti este stale blaznovstvo, a ja? Tusim som nad tym zacala premyslat az potom, ked som sa zrazu ocitla v inej krajine, sama v parku na lavicke ....a v slzach. Ale predtym bolo vsetko nove, ine, zaujimave, clovek nevedel kam sa skor pozriet. Boliet to zacalo az neskor. Vrhla som sa do toho ako do vody, ziadne dlhe rozjimania, len jeden skok a plavaj! Musela som tu zacat zit, fungovat, inak by po mne zostalo len par doznievajucich kruhov na hladine. Ano, vtedy som prekrocila svoje hranice. Ja, ktora si zivot vzdy planuje a boji sa zmien. Na nieco sa ale v zivote nepripravite. Neviete, ako to s vami zamava, ked pride laska :-) Prave mne mozno dala odvahu, mozno pasku cez oci, neviem. V kazdom pripade som so svojim zivotom urobila nieco, co by som do seba nikdy nebola povedala. Nechala som za sebou vsetko, moju rodinu, par priatelov, moju karieru a vzdelanie, moje oblubene miesta, smutky, radosti i plany... Mam pocit, ze som tam nechala samu seba, taku ako ma poznali ini, taku ako som sa poznala ja. To aka som bola pramenilo z pevnej zeme pod nohami, z mojich tamojsich korenov, z naplanovanej istoty o zajtrajsom dni. Teraz som tu, casto zmatena, stratena, lapajuca po odpovediach a sile ist dalej. Hladam samu seba a koncekmi prstov sa snazim nahmatat dno. Nie, nepadnut nan, len sa od neho odrazit. Chcem vediet, ze je a kde je. Jasne, ze to tu s clovekom zamava, na chvilu strati usmev a spontannost pre tisic barier - jazykovych, kulturnych a svojich nezmyselnych podvedomych. Ako ked presadia kvietok. Krasny, zdravy, ale mozno by bol stastnejsi v krajsom vacsom kvetinaci? Zijem, mam vsetko co potrebujem, ale stale sa este neviem spamatat. Neschnem, nehnijem, ale nekvitnem...este nie. Nie, este nemam domov, este sa tu necitim doma, este nemam pokoj v dusi. Rekapitulujem si svoj zivot v bezsennych nociach a vsetko je zrazu naruby. Tam na Slovensku som mozno chcela byt niekto, vytrcat z davu, byt ina, zaujat..Tu chcem len splynut, uz nevycnievat, nemat iny prizvuk, iny pohlad na to co je a nie je v norme, zaclenit sa. Prestat porovnavat, netrapit sa nad vecami, ktore aj tak nezmenim. Chcem mier s okolitym svetom, s ktorym zatial prehravam. Ale chvilu este musim, lebo kazdy si to tu musi nejako dobojovat - ten boj KDE JE DOMOV. Este neviem, moj maly tunajsi svet este prehrava skoro kazdy den s tym minulym, vzdialenym, slovenskym. V porovnaniach, v spomienkach, v tom kto/co mi chyba. Obcas rany bolia viac, obcas ich ani nezaregistrujem, a niekedy pride nieco, co zo sebou prinesie i moj usmev:-)Dobre to bude az ked najdem silu rozpravat o tom, co bolo pred Kanadou bez lutosti, bolesti, bez pocitu, ze to bolo lepsie. Dobre to bude, az ked dobre bolo aj JE. Niekto by povedal, ze som tu nestastna citajuc tieto riadky. Ale da sa prist existovat do cudzej krajiny bez tychto bojov? Je to PROCES. Su stastlivci, co to vyriesia v prvom kole. Zasadia KO okolitemu novemu svetu, BUM a je to, nemaju co riesit, uz su doma tu a hotovo. Niekto sa zasa trapi az do odpocitavania a hodeneho rucnika. Doranany, nevediac kde je sever az na nositkach mu dojde, ze pre tento "sport" sa vlastne nenarodil. Ja neviem, v ktorom kole som, kolko mam v sebe sil a talentu, ale v tomto zapase este nemam navrch...Som tu kratko a je to zatial len boj, mier pride potom. SNAD...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára