......a zostan nahnevany, necitim sa za nic vinna. Zajtra prides a bez slova sa vytratis spat a mozno sa zacneme rozpravat ked sa zobudis. Caka ma najmenej pol dna nasej tvrdohlavosti, zasa sama zo sebou, nikto iny, komu by som povedala co i len slovicko. Je vo mne teraz tolko bolesti, otaznikov nad tym co bude. Ulozim sa spat a hlavou sa mi prehana nakladny vlak o tom co a ako bude..A potom ked uz pomaly prestavam vnimat aky je dlhy, rozplace sa mala a je po spani. Zaspim az rano a to uz Evka docupita s tym, ze treba pustit rozpravku a tesi sa, ze ma cistu plienku.
Som unavena. Nie som typ stahovaveho vtaka a rada by som uz konecne mala vo svojom zivote miesto, ktore budem volat DOMA. Zatial bolo a je vsetko prechodne. Nie je lahke vnimat takto veci a aj tak si k nim nevytvorit vztah, preventivne aby to nebolelo ked sa ich clovek potom vzdava...Ved aj tak to bolo len docasne, prechodne, zatial. Tak sa ideme stahovat, ale kam? Zasa prechodne, docasne, zatial. Uz by som chcela mat v zivote aspon v niecom istotu. Hlavne pocit, ze sa mam kam vratit. A volat a citit to miesto DOMOV. Starosti boli i budu, ale chcem ich mat tam, kde zlozim kosti, nebavi ma trapit sa niekde na pol ceste, uz nie :-(
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára