Rano po tom, ako odprevadim detvakov do skoly, zaporiadim macky a psy a sadnem si na chvilu ku kave, zvyknem si rychlo prejst slevenske i kanadske spravy...zvycajne prebehnem ocami nadpisy, obrazky a citam iba to, co ma zaujme. Dnes mi do oci udrela tato fotka z Dusiciek na Slovensku:
Smutnosmiesna vec...ale realna. Pamatam, ako sme s Clovekom zazli sviecku na prazdnom hrobe isteho pana z rodiny, ktory si takto rezervoval posledne miesto na nasom kokavskom "cmiteri". Boli sme este deti, a tie zvyknu vyvadzat spontanne a prvoplanove veci...Pripomenulo mi to taktiez scenku z mojho najoblubenejsieho ceskeho filmu Babi leto, ked starka dotiahne starkeho na cintorin ukazat mu ich spolocny hrob, ktory im na narodeniny za zvyhodnenu cenu kupil ich syn. Co na tom, ze hrob ma nahrobny kamen rodiny Vanousovej a v hrobe pobyva manzel Vanous s manzelkou...ostatni z rodiny vymreli a o hrob sa uz nema kto starat a platit zan. Starky neveriaco pokruti hlavou a rezolutne odmietnme zlozit svoje kosti k "nejakym Vanousovym" :-D
Primalo ma to zamysliet sa ako a kde chcem teda spocinut ja. Podivne myslienky, zoberte ich skor s usmevom ako pohorsenim sa nado mnou, prosim...Nainstruovala som mangela, aby potom nasiel tu najkrajsiu velku staru borovicu kdesi v divocine na upati hor a ulozil moju hrbku popola pod nu. Tak ako neviem a nechcem za zivota zit v meste na panelakovom sidlisku, nechcem spocivat kdesi zavalena tazkou platnou v mramorovom labyrinte datumov narodeni a skonov. Viem, "potom" mi to uz moze byt jedno, ale asi som ako ten starky, prosto sa nechcem kdesi tiskat s nejakyma Vanousovejma :-D
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára