Dnes na mna vybehla spomienka, ze presne pred 6 rokmi som uspesne absolvovala jazdu a obdrzala kanadsky vodicak. Povodne som to mala mat uz davno davnuce za sebou, ale kvoli strajku prislusnych pracovnikov sa jazdy v mojom povodnom termine zrusili, a prelozili "do neurcita". "Neurcito" bolo v mojom pripade neakceptovatelnym terminom, kedze moj druhy detvak sa uz uz pytal na svet. Ktosi mi vtedy mudro poradil: "Rezervuj si termin na jazdu vtedy, ked budes mat uz velke brusko, budu na teba milsi, prizmuria obe oci."
"Neurcito" neprichadzalo a detvak prisiel. Teda tiez sa mu na svet nechcelo, ale pri prenasani v trvani 10 dni uzrel svetlo sveta naplanovano pri vyvolanom porode presne 1. novembra 2009. Moj vodicak som nakoniec uspesne zvladla skoro rok po druhom porode.....s poznatelne mensim bruskom, za blazniveho pocasia, vo vetre, dazdi, s velkymi nervami, s mojou striebornou Toyotou, s ktorou som pred jazdou hodila vazny rozhovor a s celkom milou tetou skusajucou. S odretymi usami, ale presla som. Potapkala som z vdaky moje auticko po kapote, obdrzala som docasny zlty papier, co ma uz legalne opravnoval soferovat a cakala, kym mi postou pride ten "ozajsky" kartickovy vodicak, v Kanade zastavajuci miesto i akehosi "obcianskeho preukazu". Kedysi som sa soferovania bala ako cert kriza. Doteraz sice nerada jazdim cez velke mesta, ale soferovat tu po okoli a cez ludoprazdu krajinu beriem uz skor ako relax....Toyota je so mnou dodnes a asi z vdaky zostane az do konca svojich mechanickych moznosti :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára