Vydat sa do Tramtarie, kde si zijeme spolu ja, mangel a deti v domceku daleko od susedov prinasa so sebou casto svoje uskalia. Mangel ma casto castuje ulohami, kde mu treba pomoct, pricom je to nad moje fyzicke sily...teda som o tom vtedy presvedcena. Zahlasim "nie, to je moc, neunesiem, neudrzim". "Ved si chcela ist byvat mimo mesto, na farmu, tak musis vladat" Ked v take chvile vytiahne dany argument a popritom vidim tu jeho frustraciu zo mna, sklamanie, ze na mojej neschopnosti stoji a pada cely jeho projekt ...tak si este raz rozmyslim, ci ozaj neuvladzem, neunesiem, neudrzim. A i ked v skutocnosti nevladzem, tak to nejako so zatatymi zubami vydrzim, drzim, nesiem, pomaham. ...A mangel sa potom na mna len slastne pozrie s vyrazom "no vidis, a ze neuvladzes!" a sme spokojni obaja.
Len sa bojim toho dna, ked raz poviem, ze neunesiem, neudrzim, neuvladzem...a nakoniec ozaj neunesiem, neudrzim a neuvladzem :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára